"Mal som aj fázu zúfalstva," spomína Ribár. "Bol som naozaj psychicky zlomený a uvažoval som nad spoluprácou. Moja manželka, mama, sestra boli z toho v rozpakoch. Známi mi aj odkazovali, aby som sa radšej priznal, aj keď vedia, že som nič neurobil," objasňuje situáciu advokát.

Benefity za spoluprácu

Ribár si myslí, že keby sa naozaj zlomil a porušil svoju advokátsku mlčanlivosť, mohol by vyšetrovateľom  dať všetko ako na tácke, toto bol ich prvý plán. Vraj mu bolo aj ponúkané, že ak by rozprával, veci mohli byť inak. "Ak by som sa naozaj dopustil činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, mohol som sa po dvoch týždňoch vo väzbe priznať, začať spolupracovať a bol by som prepustený."



Na margo kajúcnikov však advokát radšej hovorí o spolupracujúcom páchateľovi, ktorý získava benefity. "Podľa mňa je kajúcnikom niekto, kto sa prizná, hovorí pravdu a svoj čin ľutuje. Bohužiaľ, to tak vždy nie je a zneužíva sa to. Každému je zrejmé, že kajúcnici sú osoby, ktoré z toho majú benefity, a preto by sa ich tvrdenia mali verifikovať."

Zmena kolúznej väzby

Po takom dlhom čase vo väzbe aj advokát vníma politické snahy o zmenu kolúznej väzby a zmenu lehôt veľmi citlivo. "Súhlasím s tým, keď sa hovorí, že je to mučiaci nástroj. Veď nech si to niekto vyskúša. Videl som tam ľudí, ktorí boli ochotní urobiť čokoľvek, aby sa odtiaľ dostali. Niekedy som mal dni, keď som si myslel, že sa zbláznim," objasňuje Ribár.



Podľa neho sa môže aj silný jedinec pod tlakom v kolúznej väzbe dostať do štádia, keď je už ochotný aj klamať. "Keď v Česku dokážu vykonať najzákladnejšie úkony za tri mesiace, prečo sa to u nás nedá?" pýta sa advokát.

"Ak niekto povie, že kolúzna väzba nie je mučiaci nástroj, ja hovorím, že je. Trošku sa nám tá túžba po spravodlivosti vymkla z rúk. Veď nemôžeme nastoľovať spravodlivosť pomocou nespravodlivosti," uzatvára Ribár.