Názor Michaela Sfarda (Haaretz)

Izrael nie je demokracia. Demokracia nepopiera miliónom ich občianske práva, nedrancuje ich pôdu a zdroje a nezbavuje ich nezávislosti a rozhodovania o ich budúcnosti, konštatuje izraelský právnik v oblasti ľudských práv Michael Sfard.

Pamätám si 21. rok (od Tretej arabsko-izraelskej vojny v r. 1967, pozn.red.). Bol som na strednej škole. Prepukla prvá intifáda (Prvá intifáda bolo povstanie alebo ozbrojený konflikt medzi Izraelom a najmä Arabmi žijúcimi na územiach zabraných v predchádzajúcich konfliktoch medzi týmito znepriatelenými stranami, pozn. red.) a televízna obrazovka bola plná obrazov spútaných mladých mužov so zaviazanými očami.

Zelená čiara, hranica krajiny pred rokom 1967, ktorá bola vymazaná z máp, ktoré nám slúžili na výučbu geografie a občianskej náuky, sa rozsvietila plameňmi zapálenými na jej trase a začal prenikať jednoduchý pohľad: Kde je okupácia , tam sú okupovaní ľudia.

Pamätám si 21. rok, pretože intifáda zúrila niekoľko metrov od môjho domova vo švoch medzi západným a východným Jeruzalemom a tiež preto, že bolo založené protestné hnutie s týmto menom: „Dvadsiaty prvý rok.“



Zakladatelia organizácie s menom, ktoré nieslo taký krátkodobý dátum spotreby, si určite nikdy nepredstavovali, že okupácia dosiahne jubileum a stále nebude vykazovať známky odchodu do dôchodku.

Určite neuvažovali o možnosti, že po dvoch intifádach a 25 rokoch „mierového procesu“ by sa okupácia iba prehĺbila a izraelský kolonializmus by prekvital a zosilnel.




Rovnaká logika sa vymyká bledému izraelskému protiokupačnému aktivizmu v zahraničí - snahy Breaking the Silence , B'Tselem a ďalších odvážnych Izraelčanov, ktorí hovoria po anglicky presne to, čo hovoria po hebrejsky, keď nie sú umlčaní násilím a legislatívou. A táto logika tiež vyživuje opozíciu mnohých z tých, ktorí chcú, aby okupácia ukončila celú škálu bojkotov. Pretože v demokracii človek tvrdí, že nebojkotuje.





Spočiatku bolo stále možné tvrdiť, že situácia bola dočasná, a že by bolo nesprávne zbaviť Izrael kvôli okupácii jeho postavenia ako demokracie. Postupom času sa však demokratické črty izraelského režimu čoraz viac krútia pod ťažkým bremenom tyranskej reality.



Dnes treba povedať jasne a nahlas: kolonialistický a vyvlastňovací Izrael, ktorý po celé desaťročia upiera práva miliónom ľudí, nemožno považovať za demokraciu. Možno v starovekom Grécku bolo možné udržať demokraciu, zatiaľ čo otroci boli spútaní v pivniciach občanov.

Ale keďže ľudstvo uznalo samozrejmé pravdy, že všetci ľudia majú rovnaké práva na život, slobodu a hľadanie šťastia - režim, ktorý vládne nad veľkým počtom ľudí bez práv a robí všetko pre to, aby svoju vládu udržal demokratický nie je.



Z toho vyplýva, že pokračovanie okupácie je nelegitímne. Rovnako ako rasové odlúčenie a apartheid nie sú legitímne. Nezáleží na tom, či a aká väčšina izraelských občanov to podporuje.

Ako Izraelčania, ktorí sú kolektívne zodpovední za to, čo sa deje v našom mene, musíme proti tomu bojovať všetkými nenásilnými prostriedkami. Musíme odmietnuť pomáhať pri pokračovaní okupácie, bojkotovať jej ekonomiku a presvedčiť svet, že na jeho ukončenie je potrebné vyvíjať nátlak.

Keby bol tábor, ktorý je proti okupácii, dostatočne rozhodný, ak by nebol závislý od lži izraelskej demokracie - potom by 50. výročie okupácie bolo poznačené aspoň politickým štrajkom. Bol by to deň, keď učitelia a lektori opustili svoje učebne, herci zrušili predstavenia a obchodníci zatvorili svoje obchody. Deň, v ktorý by izraelská verejnosť dostala jasnú správu: Odpor proti okupácii je tu a neutícha.