Sociálny demokrat, politik, filozof a publicista Boris Zala toho už má zjavne plné zuby. „Západníčenia“, idealizovania "západu". Nekritické zo strany politikov a neznalé zo strany médií pokladá za koncept minulosti, zaťažený idealizáciou spoločností na západ od našich hraníc. Za ideologickú hmlu. Zakrývajúcu, že demokracia, právny štát a ľudské práva sú aj v "západných" krajinách vždy len výsledkom vypätého zápasu. A všade, aj na tom ospievanom západe, sú veľmi krehké a neisté.

"Geopoliticky nám dnes superlativizácia západu zakrýva, že tento pojem je poslednou baštou anglo-americkej dominancie. Zakrýva, že naším referenčným rámcom má byť a je Európska únia a práca na jej projekte." Píše pre pravda.sk Boris Zala.

Nie sme občanmi západu

"Sme občanmi Slovenska a Európskej únie, a nie západu. Západ nepredstavuje žiaden osobitný civilizačný okruh. Jeho zástancovia mu pripisujú všetky pozitívne hodnoty – demokraciu, právny štát aj ľudské práva. Odporcovia ho konštruujú ako sféru mravného úpadku, materializmu, ziskuchtivosti a imperializmu. U obdivovateľov aj u odporcov ide o abstrakciu. V nej sa konštruuje buď pozitívny, alebo negatívny obraz. Samozrejme, v realite geografického západu nič také neexistuje." Vysvetľuje svoj postoj okrem iného aj bývalý europoslanec za Slovenskú republiku.

Odpudivé šermovanie západom

Boris Zala pokračuje v úvahách: "Už dlho ma odpudzuje to bezduché šermovanie západom, ktoré pozná len západnú demokraciu, západné hodnoty, západnú civilizáciu, západné umenie a filozofiu a neviem ešte, čo všetko. A, samozrejme, ´nezápadný zvyšok sveta´. Ale o nič viac mi neprirástli k srdcu tí, ktorí robia západ predmetom permanentnej kritiky, vinníka všetkých neduhov sveta, semenište zla. Na jednej aj na druhej strane, v chóre ospevovateľov, tak ako aj v mnohohlase kritikov, si hovejú tak pravičiari aj ľavičiari, myslenie v pojmoch západu je im až akési osudové: tí, čo ho velebia, by stratili idol zbožňovania, tí, čo ho zatracujú, zasa objekt rozhorčeného odmietania."

Západ a demokracia

"Idea západu žila predovšetkým ako opozícia rímskeho kresťanstva voči tomu konštantinopol­skému, byzantskému. Potom ako protiváha osmanskému aj rusko-ortodoxnému tlaku. Naše povojnové generácie poznajú tento protiklad aj v podobe komunistického východu a kapitalistického západu. Dnes sa žurnalisticky často používa aj tam, kde sa chce skrátiť či zdôrazniť spoločný postup a postoj USA a Európy v svetopolitike."

"Západníčenie pokladám za koncept minulosti. Zaťažený idealizáciou spoločností na západ od našich hraníc. Za ideologickú hmlu. Zakrývajúcu, že demokracia, právny štát a ľudské práva sú aj v ´západných´ krajinách vždy len výsledkom vypätého zápasu. A všade, aj na tom ospievanom západe, sú veľmi krehké a neisté." Zdôrazňuje v texte pre pravda.sk Boris Zala.

Legendizácia dejín

"Stotožnenie západu s ideálnou demokraciou je legendizáciou dejín. Nestojí na historických faktoch, ale na vyabstrahovaných ideálnych modeloch z ideálneho času z idealizovaných lokalít západu. V horizonte posledných 100 rokov niet jedinej krajiny, ktorá by požívala stabilnú a vzorovú demokraciu. Až ako poučenie z druhej svetovej vojny a ako protiklad ku komunistickým režimom sa posilňuje tendencia k demokracii. Ale len ako tendencia! V jadre západnej Európy pokojne prežívajú fašistické režimy Franca a Salazara. Británia a Francúzsko vedú brutálne koloniálne vojny. V Nemecku na východe kvitne hrubá komunistická diktatúra. Na západe denacifikačný proces zamrzol. Grécko je pod vojenskou diktatúrou. Taliansko v permanentnej politickej kríze ovládané mafiou a klérom. Čo nám to vlastne ešte zostalo zo západu?" Kladie naozaj trefnú otázku Boris Zala.

Niečo predsa

"Áno, áno, predsa Škandinávia a Holandsko. Nebudem sa tam dívať drobnohľadom (všeličo podivuhodné by som tam našiel!)."

Ideály a realita

"Americký volebný systém by sme však podľa kritérií Rady Európy museli odmietnuť ako nedemokratický. Americká spoločnosť má ďaleko k ideálnej demokracii tak na úrovni štátu, ako aj v komunitnom živote. Rovnako v západnej Európe nevládne žiadna ideálna ´liberálna´ demokracia: degaullovské autoritatívne Francúzsko či haiderovské Rakúsko ňou určite nie sú. Berlusconiho Taliansko tiež nie. Ten vyspelý taliansky sever inklinujúci k Salvinimu a ten francúzsky k Le Penovej nie sú ohrozením demokracie? Alebo farageovský anglický nacionalizmus? Mohol by som si vybrať ktorékoľvek obdobie a ktorúkoľvek krajinu, všetky sú ďaleko od ideálu."

Áno, ideál musíme mať, aj vzory. (Bernie Sanders sa nebojí dávať Američanom za vzor Dánsko.) Ale ako náš slovenský cieľ, ako naše hodnoty – a nie to permanentné zakomplexované obracanie sa k iným, tým dokonalým, samozrejme, buď západným, alebo tým putinovsko-ruským. Slovensko má bohatú tradíciu zápasu za slobodu, demokraciu a práva. Na nej sa dá stavať a môže byť aj výrazným vkladom do vytvárania a fungovania Európskej únie." Končí svoje zamyslenie na portáli pravda.sk Boris Zala.

(Medzititulky red.HD.)