Pri príležitosti svojich 83. narodenín poskytol legendárny slovenský režisér veľký rozhovor. A reč prišla aj na pandémiu, opatrenia a mentalitu Slovákov. Jakubisko tvrdí, že z povahy Slovákov je mu smutno. Napriek tomu vidí nádej.

Ako Jakubisko povedal v rozhovore pre portál Nový Čas, svojho času sa vyjadril, že doba, v ktorej žijeme, je šialená. Avšak po nej vraj prišla ešte šialenejšia.

"Hovoriť o tom, že by deti nemali byť vychovávané matkou a otcom ani dostávať informácie o ďalšom živote od rodičov, považujem za šialenstvo," hovorí režisér.

Sexuálne ideológie a pestovanie strachu

"Považujem za šialené, aby sa 14-ročný človiečik mohol rozhodnúť, aké bude jeho pohlavie, keď o tom ešte nič nevie. Považujem za šialenstvo, keď deti učíme, aby premýšľali o sexe už v materskej škole, pretože ich zbavujeme krásy z objavovania lásky a tajomstva života. Považujem za šialenstvo v ľuďoch pestovať strach." Tvrdí Jakubisko.

A ďalej dodáva: "Je to ako zlý sen. Svet sa zúžil na príkazy a nariadenia. Vytratil sa dialóg. Myslím si, že keď začneme hovoriť pravdu, pomenujeme si naše pochybenia, všetko sa zmení. A múdrosť, ktorú sme zdedili po predkoch, sa v nás zobudí a uspeje."

Kultúra a nekultúra

Na otázku, ako sa súčasné obmedzenia odrazia na budúcnosti spoločnosti, Jakubisko reaguje pomerne komplexne: "Kultúra a umenie sú potrebné nielen pre umelca, ale pre každého človeka." Tvrdí umelec.

"Nie nadarmo sa vraví, že je to naša duševná potrava. Už tisícročia podáva o nás svedectvá. Kedysi umenie malo veľkú váhu a bolo súčasťou vzdelania. A kam sa to dnes všetko podelo.

Kamery nám hrdzavejú, kiná, divadlá a výstavné siene sú zavreté, ľudia sa nemôžu stretávať a deti nechodia rok do školy. A tak sa pýtam ako v detstve: Prečo sa máme báť života? Prečo, prečo..." Pokračuje.

Sme na prahu vojny?

"V Tisícročnej včele je veta: Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Pred II. svetovou vojnou sa v jednom interview pýtali Wericha, čo sa to deje s českým národom, že všetci sú nejakí nervózni. A on odpovedal: Ľudia sú nervózni, ako keď má prísť vojna. A vojna prišla.

Keď sa skončila, ľudia boli boli odrazu na seba milí. Pochopili, že všetko musia znovu obnoviť, vystavať a že si musia vzájomne pomáhať. Mali sa radi a znovu si začali vážiť život. Keď sa nad týmto zamyslíme, môžeme naše uzdravenie urýchliť." Tvrdí Jakubisko.

Čakáme na spasiteľa!

Pokračuje ďalej: "Kedysi sa o nás hovorilo, že Slováci sú taký národ, že prídu, buchnú rukou po stole a všetko sa zmení. Neviem, čo sa stalo.

Dnes každý čaká, že všetko vyrieši Ježiš Kristus, politici, cirkev alebo že nás zachráni niečo v zahraničí. Je mi z toho smutno, ale stále verím, že Slováci nájdu v sebe silu.

Ako by povedala moja babička, na dne každého zúfalstva drieme nádej. Musíme veriť, že všetko dopadne dobre, že sa všetci spamätáme a zobudíme. Silnejší a rozumnejší.

Verím, že moja druhá Perinbaba sa stretne s divákmi a pohladí im dušu. Je to príbeh o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes tak veľmi potrebujeme. Rád by som všetkých povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa. Dovidenia v kinách, milí priatelia." Uzatvára Juraj Jakubisko.