Ibaže samozrejme neexistuje spojenectvo medzi USA a Ukrajinou. Tento týždeň americký minister zahraničia Antony Blinken účinne ukončil predstavu, že Ukrajina má západných podporovateľov pripravených okamžite zasiahnuť, ak sa ocitne pod útokom.

V rozhovore pre MSNBC, tlačený do toho, či môžu byť americké sily vyslané do boja proti ruským jednotkám na podporu Kyjeva v prípade vojny, odpovedal iba to, že Washington sa zaviazal „pomôcť Ukrajine brániť sa“.

Inými slovami, nie. Týmito slovami Blinken skutočne podporil v Moskve podozrenie, že Washington je pripravený bojovať s Moskvou až do konca posledného Ukrajinca, nikdy by však neriskoval svoje vlastné jednotky.



Je ťažké zveličiť dôležitosť reakcie ministra zahraničných vecí, ktorá skutočne ukončila vypočítanú politiku strategickej nejednoznačnosti voči Ukrajine. Ministerstvo zahraničných vecí sa roky zdráhalo vyvodzovať, ako ďaleko to zájde pre východoeurópsky národ a či pošle vlastných vojakov do boja za údajného spojenca.

Skutočnosť, že USA odhodili masku, teraz zásadným spôsobom mení povahu situácie. Biely dom tiež zdanlivo zameral svoju zahraničnú politiku v regióne revíziou časti v oficiálnom prepise, ktorá má bagatelizovať perspektívu vstupu Ukrajiny do vojenského bloku NATO.



Po obrátení na západ po Majdane v roku 2014 Kyjev posilnil svoju dôveryhodnosť s EÚ a USA a zdôrazňuje dôležitosť svojich „spojenectiev“. A svojej úlohy predvoja proti údajnej ruskej agresii voči strednej Európe. Toto tvrdenie je teraz založené na stále menšom počte dôkazov.

Hazard strategickej nejasnosti

Strategická nejednoznačnosť, ktorá nepotvrdzuje ani nepopiera vaše červené čiary a potenciálne reakcie, je často ideálnym prístupom, pokiaľ sa týka obrany spojenca alebo partnera, ako je Ukrajina. Najvýraznejšie je, že USA uplatnili podobný prístup k Taiwanu.

Návrh, že Washington môže poskytnúť priamu podporu, má v úmysle odradiť kontradiktórne štáty ako Rusko a Čína. Pretože ďalšia neistota ohľadom reakcií USA sťažuje predvídanie toho, ako by sa situácia mohla vyostriť.



Strategická nejednoznačnosť je vhodnejšia ako pevné odhodlanie brániť svojich partnerov z dvoch hlavných dôvodov - po prvé, USA by v prípade globálnej bezpečnosti stratili svoju dôveryhodnosť, ak by vypukla vojna, a na poslednú chvíľu sa rozhodli svoje záväzky nedodržať.

Po druhé, ponúknutie prísnych prísľubov podpory môže povzbudiť štáty ako Ukrajina alebo Taiwan k odvážnejším a agresívnejším stratégiám.

Napríklad s podporou Američanov možno povzbudiť Ukrajinu, aby sa pokúsila zaútočiť a násilím dobyť región Donbass. Rovnako by mohol byť Taiwan povzbudený k oficiálnemu vyhláseniu nezávislosti od Číny, ak by veril, že má Washington za chrbtom.



Existuje teda riziko, že chvost začne vrtieť psom, pretože menšie sily ako Ukrajina a Taiwan by boli náhle schopné ovplyvniť ich domnelých ochrancov.

Z tohto dôvodu sa USA vyhli pevným bezpečnostným zárukám voči Ukrajine aj Taiwanu, pretože Rusko ani Čína sa nedajú odradiť v prípade eskalácie vojnových scenárov. Ak by Kyjev zaútočil na Donbass, bolo by politicky nemožné, aby Rusko zostalo bokom. A akékoľvek náznaky slabosti by pravdepodobne povzbudili NATO k expanzii na Ukrajinu, ktorú Moskva považuje za existenčnú hrozbu.

Rovnako by bolo nemožné, aby Čína akceptovala odtrhnutie Taiwanu, pretože to namiesto toho považuje za opakovanie takzvaného Storočia poníženia s následnými neúnosnými domácimi a medzinárodnými dôsledkami.

Zlyhanie strategickej nejasnosti na Ukrajine

Strategická nejednoznačnosť na Ukrajine zlyhala, pretože vytvárala nereálne očakávania. Účelom tejto politiky nebolo odradiť ruskú inváziu, ale umožniť Kyjevu vyjednať priaznivejšie politické urovnanie bojov na Donbase medzi jeho silami a jednotkami vernými dvom ľudovým republikám.

Toto vyrokované urovnanie prišlo vo forme Minskej dohody, ktorú podpísal aj Kyjev. Dohoda výslovne požaduje, aby Kyjev nadviazal priame diplomatické styky s vedúcimi predstaviteľmi v odštiepených regiónoch s cieľom rokovať o ústavných zmenách vrátane decentralizačnej právomoci s cieľom poskytnúť východu krajiny určitú autonómiu na zjednotenej Ukrajine.

Uplynuli však roky a Kyjev sa zdráhal dodržať svoje záväzky a nadviazať dialóg s miestnymi vodcami.

Namiesto plnenia úlohy, ktorá sa vyžaduje v rámci Minskej dohody, sa Ukrajina zamerala na opätovné prerokovanie celej dohody pri zmene reality v teréne - opätovné vybudovanie vojenskej sily, mobilizácia podpory západných mocností a zintenzívnenie sankcií proti Rusku.



Washington nepretržite signalizuje, že podporuje úsilie Kyjeva o vypovedanie zmluvy, zatiaľ čo západná Európa nie je ochotná vyvíjať na Ukrajinu akýkoľvek tlak, aby sa usilovala o vykonanie podmienok dohody.

Neustále odkazy Washingtonu na Ukrajinu ako na „spojenca“ a sľuby o členstve v NATO nepochybne poskytli Kyjevu očakávanie podpory USA v jeho snahe zrušiť Minskú dohodu, a to potenciálne, aj keď sa pokúša vyriešiť konflikt násilím.

Nedávna mobilizácia ukrajinských jednotiek smerom ku kontaktnej línii s Donbassom mala byť vrcholom tlaku na Rusko, aby znovu rokovalo o vyrovnaní za podmienok priaznivejších pre Kyjev. Ruská vojenská výstavba pozdĺž hranice však zničila celú stratégiu Kyjeva.



Moskva jasne naznačila, že bude udržiavať svoje červené čiary bez ohľadu na náklady, a to z jednoduchého dôvodu, že pokračujúca expanzia NATO sa považuje za existenčnú hrozbu.

Krajiny G7, ktoré nie sú ochotné ísť do vojny proti Rusku, odvtedy potvrdili, že jediným riešením konfliktu je Minská dohoda. Bez možnosti opätovného rokovania o pakte je Ukrajina na križovatke. Útok na Donbass by takmer určite vyústil do porážky a dokonca potenciálne by viedol k zničeniu Ukrajiny ako štátu.

Pričom pri dodržaní Minskej dohody by sa prezident krajiny Volodymyr Zelenský stal zraniteľným voči krajne pravicovým nacionalistom, ktorí by ho mohli zvrhnúť v ďalšej údajnej „demokratickej revolúcii“.



Zelenský je v zložitej situácii, pretože je nútený sa stiahnuť bez skutočných ziskov a zúfalá doba si často vyžaduje zúfalé opatrenia. USA tým, že dajú jasne najavo, že nebudú brániť Ukrajinu, odrádza Kyjev a pravicové milície od neuvážených akcií.

Ďalej to tiež signalizuje Moskve, že Washington je odhodlaný k deeskalácii a Rusko nemusí na riešenie konfliktu prijať jednostranné kroky.

Čo urobí Rusko? Návrat k diskusii o revizionizme verzus status quo

Čo sa stane teraz, keď Washington stiahne svoju strategickú nejednoznačnosť tým, že dá jasne najavo, že USA nebudú brániť Ukrajinu? Napadne alebo eskaluje Rusko?



Revizionistická moc je definovaná ako moc, ktorá sa snaží zmeniť súčasné podmienky, aby získala priaznivejšiu rovnováhu síl. Zatiaľ čo moc súčasného stavu si kladie za cieľ uchovať svoje súčasné postavenie pred výzvami revizionistov, ktorí chcú znovu otvoriť staré konflikty.

Príbeh, že Rusko je revizionistická moc, pretočený západnými politickými a mediálnymi triedami, naznačuje, že bez bezpečnostnej záruky USA môže Rusko slobodne dobyť Ukrajinu a „obnoviť sovietske impérium“. 

Teória expanzívneho a revizionistického Ruska opakovane zlyhala. Tvrdilo sa, že Rusko bude pokračovať v invázii do Gruzínska, keď zasiahne v reakcii na útok Tbilisi na Južné Osetsko v roku 2008. Namiesto toho Moskva iba obnovila status quo vytlačením gruzínskych vojsk z Južného Osetska.



V roku 2015 Rusko intervenovalo v Sýrii s cieľom zabrániť zmene režimu podporovaného Západom a opätovne zachovať súčasný stav. Na Ukrajine sa Rusko podobne usilovalo brániť miestne obyvateľstvo na Donbase po prevrate v roku 2014 a zabrániť ďalšej rozpínavosti NATO.

Existujú bezpečnostné záruky USA a nástroje rozširovania NATO v Európe revizionizmom alebo zachovávajú status quo? Zdá sa, že táto otázka už bola zodpovedaná, pretože sľuby o vojenskej podpore a členstve v blokoch sa vracajú späť a otvárajú tak dvere mierovému vyrovnaniu na Ukrajine.