Komentár Sergeja Latyševa (Tsargrad.tv)

 „Pražské povstanie“ bolo len dobrodružnou a krvavou propagačnou kampaňou. Pokusom zabrániť vstupu Československa do sovietskej zóny vplyvu. Tiež zmyť obraz Čechov ako nacistických kolaborantov.

Dňa 5. mája sa začala a skončila 9. mája 1945 jedna z najškandalóznejších udalostí Druhej svetovej vojny. Takzvané „Pražské povstanie“.

Cieľom organizátorov tejto krvavej propagačnej akcie, ktorá si vyžiadala životy viac ako 3,5 tisíc českých ľudí, asi tisíc nemeckých vojakov a civilistov, 300 sovietskych kolaborantov v nemeckých vojenských uniformách a mnoho vojakov Červenej armády, ktorí rýchlo očistili Prahu od nacistov, bolo zabrániť Československu vo vstupe do sovietskej zóny vplyvu. Zároveň umožniť Američanom zmocniť sa Prahy. Čo pritom vôbec nemali v úmysle urobiť. A do tretice zmyť z Čechov obraz nacistických prisluhovačov počas vojnových rokov.

Operácia „Pražské povstanie“ sa zrodila v Londýne

Protektorát Čechy a Morava bol doslova zbrojovkou a kováčskou dielňou hitlerovskej Tretej ríše. „Duchovní vodcovia“ tohto dobrodružstva, podobne nezmyselného ako tie rok predtým v Paríži a vo Varšave, sedeli ako obvykle v Londýne.



Obyvatelia Prahy nemali žiadnu potrebu „rebelovať“. Nemecké úrady dokonale pochopili, že vojna bola prehraná. Boli v kontakte s miestnym odbojom. O Prahu mali záujem len ako o dopravný uzol pre ich jednotky na ústup na Západ. Cieľom bolo nevzdať sa Rusom. Česi smeli dokonca vyvesiť československé štátne vlajky.

Ich samozvaní „vodcovia“ však chceli viac. Trochu strieľania. Pričom doslova „minútu pred koncom strašnej vojny“. Počas nej väčšina Čechov na rozdiel od mnohých ostatných európskych národov nebola známa ako „hrdinovia“. Neutrpeli prakticky žiadne straty. Navyše, až na hrdinské výnimky, efektívne pracovali na vojnovom stroji nacistického Nemecka.

Ako sa „povstanie“ začalo

Ako to však v takýchto prípadoch vždy býva, mnohí obyvatelia Prahy sa chceli Nemcom pomstiť za prežité poníženia. Začali rozbíjať nemecké výklady a ničiť značky v nemčine. Útočili na domy, kde žili nemeckí civilisti. Okrádali ich a vysmievali sa im.

Česká národná rada a kancelária podzemného veliteľa v Prahe „Bartoš“, ktorí pripravili „povstanie“, dali 5. mája 1945 pražskému rozhlasu pokyn na vysielanie predtým zakázanej hudby a programov. V tento deň bolo ohlásené zhromaždenie aj pre českú políciu a armádu. Mali sa „okamžite hlásiť v Českom rozhlase!“ Objavili sa tam však aj jednotky Wehrmachtu a Waffen-SS. Začalo sa strieľať.



Nemecká armáda Stred mala vtedy k dispozícii ešte 900 000 vojakov. Až 1 900 tankov, 1 000 lietadiel a okolo 9 700 diel. Navyše im velil jeden z najtvrdších nacistických dôstojníkov Ferdinand Schörner. Správy, že sa Berlín 2. mája vzdal a Adolf Hitler podľa oficiálnych informácií spáchal samovraždu, ho vôbec nevyviedli z miery. Schörner začal sťahovať z blízkych bojísk posily na pomoc obkľúčenej pražskej posádke.

Český rozhlas reagoval hysterickými výzvami: „Občania Prahy, vyzývame vás, aby ste bojovali za Prahu, za česť a slobodu ľudí! Stavajte barikády! Poďme bojovať! Spojenecké armády sa blížia! Musíme vydržať, zostávajú už len hodiny. Udržíme sa! Vpred do boja!“

Lenže obyvatelia Prahy nemali čím bojovať. Počas 5. a 6. mája síce v českej metropole postavili stovky barikád brániacich postupu nemeckej techniky, ale ruky mali v podstate prázdne. Proti Nemcom stálo asi 30 tisíc ľudí. Väčšinou civilistov s ručnými zbraňami, guľometmi a malým počtom protitankových pušiek ukoristených v nemeckých skladoch. Jednoducho nemali šancu.

Vlasovci zradili dvakrát

Organizátori povstania si ale mysleli, že majú v rukáve tromf. Mala ním byť 1. pešia divízia takzvanej Ruskej oslobodeneckej armády. Tú vytvoril zo zradcov počas útoku fašistov na Sovietsky zväz, bývalý dôstojník Červenej armády generálmajor Andrej Vlasov.



Veliteľ divízie Vlasovcov Sergej Bunjačenko naivne dúfal, že on a jeho ľudia dostanú po vojne v Československu politický azyl. Bunjačenko a Vlasov ale pochopili, že z „pomoci českým bratom“ v spoločnom boji proti fašizmu a boľševizmu nič nevyťažia. Takže radšej z celého dobrodružstva rýchlo vycúvali.

Dôkazy cynizmu organizátorov „povstania“

Pre lepšie pochopenie cynizmu vedenia „povstalcov“, treba poukázať na „priateľov“, ktorých si vybrali „v boji za slobodu“. Z koho pozostávala takzvaná oslobodenecká armáda, ktorá mala „oslobodiť Sovietsky zväz od komunizmu“.

Základ jej 1. divízie známej tiež ako 29. divízia granátnikov Waffen SS tvorilo 18 000 vojakov. Tí sa zhodou okolností nachádzali začiatkom mája 1945 práve v pražskej oblasti. Vznikla na pozostatkoch takzvanej „Kaminského brigády“. Tú rozpustili sami Nemci po potlačení v roku 1944.

Dôvodom mala byť až chorobná krutosť „Kaminského brigády“. Jej veliteľ Bronislaw Kaminský bol obľúbencom samotného Heinricha Himmlera. Mal poľský i nemecký pôvod. Pôvodne bol ale občanom Sovietskeho zväzu. Navyše pôsobil i ako agent sovietskej tajnej služby NKVD pod menom „Ultramarín“.

Stojí za zmienku, že sa ho napokon museli zbaviť samotní nacisti. Stal sa totiž nebezpečným svedkom ich spoločných zločinov. „Kaminského brigáda“ bola vlastne jedinou bojaschopnou jednotkou celej slávnej Vlasovovej armády. V skutočnosti slúžila iba ako propaganda.



Výstižne opísal Kaminského jeho „spolubojovník“ Bunjačenko: „Drzý, neúprimný, cieľavedomý, húževnatý a vytrvalý v dosahovaní cieľov. Vonkajšia neobratnosť a hrubosť v sebe skrývajú prirodzenú prefíkanosť. Pokiaľ som zistil, nebol príliš otvorený ani voči svojim druhom. Udržoval voľné vzťahy so ženami. Sám k sebe bol ale tiež nemilosrdný. Intenzívne sa snažil kontrolovať svoju vnútornú nervozitu. Stredne vysoký, zavalitý, plný, mierne trápny, tatárske oči, oholená hlava a nízky chrapľavý hlas. Podľa nemeckých kritérií vyzerá skôr ako mäsiar než dôstojník“.

Vlasovci sa napokon stiahli

Český rozhlas bol už úplne hysterický. Prosil o oslobodenie Prahy všetkých. Američanov, Červenú armádu i Vlasovcov. Tých oslovil: „Dôstojníci a vojaci Vlasovovej armády! Veríme, že v poslednej etape boja proti nemeckým útočníkom ako Rusi a sovietski občania podporíte nepoddajnú Prahu“.

Vlasovci sa od Nemcov „odlíšili“ bielo-modro-červenými páskami na rukávoch. Večer 5. mája sa ozaj postavili na obranu „povstalcov“. Vytlačili Nemcov z veľkej časti mesta a obsadili niekoľko mostov cez Vltavu. Tiež zablokovali letisko, z ktorého mohli Nemci bombardovať Prahu.

V bojoch s Wehrmachtom a Waffen-SS použili Vlasovci delostrelectvo a tucet tankov T-34 a T-76. Zároveň ochraňovali prieskumné skupiny Červenej armády, ktorá sa z viacerých strán ponáhľala na pomoc československému hlavnému mestu.

Lenže 7. mája vyšlo najavo, že sa vedenie „povstalcov“ nechystá splniť svoje sľuby. Navrhlo Bunjačenkovi, aby sa vzdal Červenej armáde. Preto sa v noci 8. mája Vlasovci stiahli. Ich cieľom bolo vzdať sa Američanom. Takže mesto znova obsadili Nemci.



Jeden z dôstojníkov Vlasovovej armády spomínal, že ich „obyvatelia so slzami strachu a zúfalstva prosili, aby neodchádzali. Českí dôstojníci z veliteľstva povstania dokonca niekoľko krát dohnali našu odchádzajúcu divíziu v autách. Prosili nás, aby sme sa vrátili do Prahy“.

Príchod skutočných osloboditeľov

Takže 8. mája boli pánmi Prahy opäť Nemci. Tankové jednotky 1. ukrajinského frontu maršala Ivana Koneva vstúpili do mesta až skoro ráno 9. mája. A znovu oň museli bojovať. Najmä proti jednotkám SS.

Prvý sovietsky tank, ktorý vstúpil do Prahy, bol zasiahnutý. Červená armáda mala početné straty, keďže mesto bolo treba oslobodiť prakticky od nuly. Celkovo v bojoch zahynulo asi tisíc sovietskych vojakov.

Oficiálna „história“ opäť klame

Česko-americký Igor Lukeš ale tvrdí, že v bojoch o Prahu zahynulo „najviac“ desať sovietskych vojakov. Že išlo o najmenej krvavú operáciu Červenej armády. Podľa neho všetko už „zariadili“ Česi a Vlasovci. Preto im zrejme nedávno v Prahe postavili nevkusný pamätník. A Sovietom ako „poďakovanie“ odstránili .

Nemeckú obranu v skutočnosti zlomil až koncentrovaný úder troch sovietskych frontov rútiacich sa do Prahy. Medzi nim bol i 1. Československý armádny zbor pod velením generála Ludvíka Svobodu. Mimochodom, Svoboda sa svojmu bojovému umeniu priúčal paradoxne u cárskeho admirála . To boli skutoční osloboditelia Prahy. Nemci im nedokázali odolávať ani pol dňa.

Ozajstní československí hrdinovia

Práve vojaci a dôstojníci Svobodovho armádneho zboru boli ozajstnými hrdinami. Bojovali vždy statočne a verne. Preto ich spojenci vysoko rešpektovali. Nikdy sa nevzdávali. Nemci ich údajne nenávideli väčšmi ako ktorýchkoľvek iných protivníkov. Preto ich vraj nemilosrdne zabíjali, keď sa im dostali do rúk.

Namiesto vďaky dostali Sovieti nálepku lupičov a násilníkov

V skutočnosti „povstanie“ nedosiahlo ani jeden z cieľov. Pre Sovietov sa ale „pražská operácia“ oficiálne skončila až 11. mája. V lesoch a horách západných Čiech však pokračovala ešte najmenej týždeň. Zvyšky nemeckých jednotiek sa totiž snažili prebiť na Západ. Chceli sa tam vzdať spojencom.

Stovky sovietskych vojakov a dôstojníkov padlo vlastne už po skončení vojny za slobodu Čechov. Tých, ktorých nevďační potomkovia spolu s potomkami Poliakov a ďalších podobne oslobodených, pod vplyvom súčasnej západnej propagandy, považujú vojakov Červenej armády len za bandu lupičov, násilníkov a vrahov.

Falošné „srdečné“ privítanie osloboditeľov

„Pražské povstanie“ bolo teda dobrodružnou a krvavou propagačnou kampaňou. Pokusom zabrániť vstupu Československa do sovietskej zóny vplyvu. Tiež zmyť obraz Čechov ako nacistických kolaborantov.

V záujme dosiahnutia svojho cieľa jeho organizátori nepohrdli ani pomocou Vlasovcov. Použili ich ale len ako „spotrebný materiál“. Sľuby, ktoré im dali, vôbec nemali v úmysle splniť. Len čo vstúpila Červená armáda do Prahy, dali „vodcovia povstania“ od Vlasovcov ruky preč. Sovietskych vojakov „srdečne“ privítali ako svojich osloboditeľov.