Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

Čo má spoločné prípad „Wagnerovcov“ a sprisahanie s cieľom zavraždiť Lukašenka

Odhalené sprisahanie  s cieľom násilného zvrhnutia vlády v Bielorusku a fyzickej likvidácie A. Lukašenka, ako sa dalo očakávať, bolo v Spojených štátoch aj  bieloruskou opozíciou úplne odmietnuté. Samozrejme, Ministerstvo zahraničia na tom popiera akúkoľvek účasť Washingtonu a „Hlas Ameriky“  ho nazýva „štátny prevrat, vyrobený na kolene a  obšitý bielou niťou“.

Hlavnou reakciou bolo zosmiešnenie celého  príbehu, s poukázaním na ľahkovážnosť osôb zatknutých v prípade A. Fedutu, J. Zenkoviča (v Moskve) a G. Kostuseva (v Minsku), ako aj bezvýznamnosť ich „obyčajného tárania v reštaurácii“.

Nestranná analýza udalostí však vedie k tomu, že v porovnaní s inými skutočne smiešnymi „konšpiračnými teóriami“, ktoré  sa proti Rusku začali v USA a Európe, má toto odhalenie prevahu dôkazov a opodstatnenosti.



V prvom rade by sme sa nemali nechať oklamať osobami zadržaných „inteligentných tučkov“. Nie sú ani zďaleka poslednými tvárami nezmieriteľnej bieloruskej opozície.

Feduta bol v minulosti známym funkcionárom, ktorý zastával aj post vedúceho Hlavného informačného riaditeľstva Bieloruskej prezidentskej administratívy. Kostusev je lídrom Bieloruského ľudového frontu (BNF), ktorý stratil svoj niekdajší masový charakter, ale zachováva si naviazanosť na dodržiavaní extrémnych metód odporu. Zenkovič, tiež jeden z vodcov Bieloruského ľudového frontu, dostal americké občianstvo a aktívne loboval za záujmy antilukašenkovských síl v mocenských štruktúrach Ameriky.

„Nešportový“ vzhľad Feduta a Zenkoviča, ktorí pricestovali do Moskvy so „špeciálnou misiou“, je skôr zásterkou.  Za hranicou ostali aj  oveľa nápadnejšie osoby, ktoré sú s nimi spojené a to účastníci sprisahania z radov bývalých bieloruských bezpečnostných síl, ktorí utiekli na Západ. Napríklad I. Makar, jeden z bývalých veliteľov špeciálnej jednotky „Almaz“ republikánskeho ministerstva vnútra.



Väčšia pozornosť by však sa mala venovať tomu, komu a čo porozprávali zatknutí v Moskve.

Bieloruská opozícia ľahko preskočí obsah vyhlásení a návrhov týchto „intelektuálov“ na fyzickú likvidáciu Lukašenka a jeho rodinných príslušníkov, prerušenie dodávok elektriny do Minska atď. Dokonca ani nespochybňuje tieto monštruózne vyhlásenia ako sfalšované. Vlastne celkom pripúšťa, že skutočne mohli niečo také povedať a ponúknuť, len sa to nepovažuje za niečo hanebné, ale za akýsi „bežný čin zla“ (podľa Hannah Arendt. – D.M. ).

Opozícia, ktorá vyhlásila stretnutie tohto páru s neznámymi bieloruskými príslušníkmi armády v Moskve za „provokáciu“, ju  vidí  v tom, že poslední menovaní údajne konali pod kontrolou republikánskej KGB.

Pozorovateľ bieloruskej služby „Radio Sloboda“ Jurij Drakochrust  porovnáva  zatknutie Feduta a Zenkoviča s operáciami sovietskych špeciálnych služieb v 20. rokoch - „Trust“ alebo „Syndicate-2“, keď boli do ZSSR nalákaní politickí emigranti, aby sa stretli s fiktívnym podzemím.



Mimochodom, v americkej praxi, ktorá slúži ako vzor pre bieloruskú opozíciu, je to obvyklá metóda - osloviť údajného „zločinca“, ponúknuť mu spoluprácu pod identitou niekoho iného a nasledovať bude zatknutie a odsúdenie. Robí sa to dokonca aj v tretích krajinách, tak to bolo, napríklad, v prípade Rusa V. Bouta.

V tomto prípade Feduta a Zenkovich pôvodne kontaktovali bezpečnostných úradníkov, o ktorých sa zaujímali zjavne na podnet ich kolegov, ktorí utiekli na Západ. A nie je potrebné, aby všetci bieloruskí „generáli“, ktorí pricestovali do Moskvy, spolupracovali s republikánskou KGB. Stačí, aby niektorý z nich o týchto plánoch povedal.

O osude ostatných sa možno dozvieme z  bezprostredne nasledujúcich rezignácií. Napokon, s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o známych príslušníkov armády, nie o nastrčené figúrky. Medzi „svojimi“ by bolo prakticky nemožné vydávať sa za niekoho iného. To  pripúšťa najmä opozičný Bieloruský bezpečnostný blog  (Belarus Security Blog). Súdne procesy proti nim sa však z dôvodu reputácie armády môžu uskutočniť aj za zatvorenými dverami.

Hovorí sa tiež o tom, či by sprisahanci išli do Moskvy s plánmi prevratu, keby vedeli, pred akými nebezpečenstvami ich tam varujú, veď nie sú  takí idioti! A kde inde by sa mohli stretnúť s údajne opozične zameranými bieloruskými generálmi, ktorí sú pripravení zúčastniť sa na sprisahaní, žeby v Minsku?

Spomínaní dôstojníci mohli slobodne odísť, napríklad, rokovať o programe pravidelných spoločných cvičení s Ruskom,  iba do Moskvy. Zenkevič a Feduta, samozrejme, riskovali dosť veľa, ale zjavne príliš verili vo všemohúcnosť a ochranu amerických špeciálnych služieb, bez toho, aby si neuvedomili, že pre nich, ako aj pre všetkých ostatných bieloruských opozičníkov, sú iba spotrebným materiálom, ktorý je možné obetovať.

Avšak v diplomatických misiách USA a Poľska, ktoré, ako bolo oznámené, tieto osoby navštívili pred rozhovorom, ich zjavne utvrdili o opaku.  Američania možno túto operáciu neplánovali podrobne, ale bez ich súhlasu by ľudia ako Feduta a Zenkovič neliezli do „jamy levovej“.

Stretnutie, ako je známe z televíznych správ, sa uskutočnilo v reštaurácii Taras Buľba na „Sadovom koľce“ (Záhradnom okruhu). Mimochodom, skeptici pochybovali aj o podivnej voľbe takého rušného miesta. Na to však existujú vysvetlenia.

Na tejto trase sa nachádzajú dve také reštaurácie - na Smolenskom bulvári a na Sadovo-Samoťočnoj ulici, ktoré sa nachádzajú približne v rovnakej vzdialenosti, pár kilometrov v priamom smere po obidvoch stranách veľvyslanectva USA.

Keby sa stretnutie uskutočnilo v ktorejkoľvek z nich, v prípade, že by sa niečo pokazilo, doslova za 5 minút, by sa dalo ľahko ukryť v americkej diplomatickej misii. Z ambasády je navyše možné pohodlne monitorovať situáciu v okolí oboch týchto bodov pomocou elektronických prostriedkov. Ich pozorovanie by sa malo určite objaviť v éteri.

To zjavne predurčilo výber tohto miesta. Súdiac podľa televízneho obrazu, na tomto stretnutí však boli „sprisahanci“ iba „zaznamenaní“ s vopred vyrobeným vybavením, čo „špecialisti“ z amerického veľvyslanectva nezohľadnili, ale zachytili ich oddelene niekde na inom mieste.

Mimochodom, fixácia podobnej  kontroly zo strany veľvyslaneckej rezidencie CIA nad miestom stretnutia bieloruských „sprisahancov“ je sama o sebe „dymiacou pištoľou“, čo je celkom hmotný dôkaz jej účasti na organizácii atentátu na A. Lukašenka.



Ruský prezident V. Putin, ktorý má iba tieto dôkazy a určite existujú aj ďalšie, mal všetky dôvody, aby v rozhovore s americkým prezidentom Joeom Bidenom nastolil otázku neprípustnosti takéhoto správania. A toto je skutočne dokázaný prípad amerických „podvratných a zhubných“ intervencií, a nie fiktívnych, ktoré Washington predstavuje Moskve.

Ako dôkaz fiktívnej povahy celého príbehu uvádzajú opozičné bieloruské a západné médiá aj Lukašenkove vyhlásenia, že „konšpirátori“ sa chystajú zlikvidovať jeho deti. Poviete, taký nezmysel! Ani tu však nie je všetko také jednoduché. Samozrejme, sotva niekto potrebuje izolovať najmladšieho, 16-ročného syna bieloruského prezidenta, Nikolaja. Ale starší Victor (45 rokov) a stredný Dmitrij (41 rokov), to je úplne iná vec.

Obaja absolvovali Fakultu medzinárodných vzťahov BelSU, slúžili v špeciálnych jednotkách pohraničných vojsk republiky. Službu ukončili ako kapitáni, odvtedy však na nich tajne dozerajú mocenské štruktúry krajiny. Viktor je  formálne aj členom Rady národnej bezpečnosti. Majú v tomto prostredí rozsiahle väzby a autoritu.

Niet pochýb o tom, že v prípade vážnejších narušení sú obaja pripravení stáť na čele mocenských jednotiek lojálnych prezidentovi. Preto nie je nič prekvapujúce na tom, že tí, ktorí plánujú prevrat v Bielorusku, považujú medzi prioritné kroky tú alebo inú formu neutralizácie  starších Lukašenkových synov.



Opozícia tiež podnecuje nedôveru k Lukašenkovým vyhláseniam o príprave prevratu tým, že sa odvoláva na minuloročný prípad „Wagnerovcov“, keď na návrh ukrajinských a západných špeciálnych služieb boli ruskí „žoldnieri“ cestujúci tranzitom cez Bielorusko podozriví z podvratných úmyslov.  Povedzme, že Minsk teraz demonštruje syndróm falošného poplachu („vlci, vlci!“).

Je zrejmé, že vyšetrovanie tohto prípadu muselo byť ukončené. Očakávanie, že sa „vytratí“ samo, bolo neopodstatnené. Vo svojom vlastnom záujme musel Minsk celému svetu ukázať, aká rozsiahla a zákerná bola táto provokácia, a potom by možno súčasné informácie vyzerali oveľa presvedčivejšie.