Komentár Daniela De Petrisa (The Spectator)

Európska únia už nie je spokojná s rétorikou USA

Washington, DC je všeobecne známe ako rozdelené mesto. Miesto, kde sa kompromis a dialóg často obetujú na oltár konkurenčných programov. Prinajmenšom v jednej otázke však panuje zhoda: plynovod Nord Stream 2 s dĺžkou 1230 km, ktorý bude prepravovať ruský zemný plyn do Nemecka je projekt, ktorý je potrebné zastaviť. A Spojené štáty musia na to použiť všetky ekonomické a diplomatické nástroje, ktoré majú k dispozícii.

Zastaviť za každú cenu

Na rokovaniach v kongrese aj na stretnutiach so spojencami NATO americký minister zahraničia Antony Blinken zopakoval oficiálny názor USA, že Nord Stream 2 je pre Európu „zlá dohoda“, ktorá môže Rusku poskytnúť ďalšie peniaze a geopolitický nástroj pre Vladimíra Putina.

„Prezident Joe Biden hovoril veľmi jasne,“ uviedol Blinken počas svojich stretnutí v Európe minulý mesiac. „Verí, že plynovod je zlý nápad, zlý pre Európu, pre USA a v konečnom dôsledku je v rozpore s vlastnými bezpečnostnými cieľmi EÚ.“



Zákonodarcovia na Capitol Hill sú vo svojej rétorike tvrdší. Dokonca aj samotní Bidenovi prívrženci naliehajú na jeho administratívu, aby sankcionovala akékoľvek zahraničné subjekty, ktoré sa na výstavbe plynovodu podieľajú aj vzdialene.

Senátor Ted Cruz zastavil proces potvrdzovania diplomatického veterána Williama Burnsa, ktorého Biden nominoval na riaditeľa CIA. Senátor stiahol svoje námietky až vtedy, keď Blinken vydal svojim menom písomné vyhlásenie, ktoré uistilo zákonodarcov, že administratíva prijme sankcie pre každú spoločnosť spojenú s projektom.

Rusko je jednoznačne nepriateľom USA

Plynovod Nord Stream 2 je však klasickým príkladom, keď humbuk a panika zakrývajú rozum a zdravý úsudok. Aj keď by zastavenie výstavby ropovodu bolo pre Moskvu bezpochyby trápnym neúspechom, stalo by sa tak za cenu väčších turbulencií vo vzťahu medzi USA a Nemeckom, ktoré Biden považuje za kľúčové pre jeho transatlantickú agendu.



Ako napísal Daniel Benjamin, bývalý vysoký úradník ministerstva zahraničia v Obamovej a Clintonovej administratíve, „Nech sú straty pre Rusko v dôsledku nového kola sankcií akékoľvek, budú relatívne malé v porovnaní  so škodami na americko-nemeckých vzťahoch.“

Napokon, prečo by najväčšia európska ekonomika mala potom s Washingtonom spolupracovať na zjednotenom fronte proti Číne, ak Washington zničí plynovod, o ktorom si Nemecko myslí, že je v jeho vlastných energetických záujmoch?

USA musia brať do úvahy aj ekonomické rozmery.

Spoločným refrénom vo Washingtone je, že výhody eliminácie Nord Stream 2 výrazne prevyšujú náklady. Tí, ktorí sa v Kongrese USA zasadzujú za agresívnejšie americké sankcie proti firmám a bankám ktoré sa na projekte podieľajú,  postupujú, akoby ich návrhy boli bez finančných strát. Nútiac Európanov zvoliť si medzi plynárenským projektom v hodnote 11 miliárd dolárov a americkou ekonomikou v hodnote 21 biliónov dolárov. No vybrali by si Európania určite to druhé?



Tento prístup sa však nedotýka podstaty problému. Ak víťazstvo nad Nord Stream 2 bude za cenu narušenia životnosti finančného systému USA, bolo by to víťazstvo prázdne.

Európska únia už nie je spokojná s rétorikou USA.

Ak USA budú naďalej trvať na tom, aby sa so sankciami zaobchádzalo skôr ako s kladivom než ako so skalpelom, EÚ v určitom okamihu prekročí rámec rétoriky a prejaví svoj nesúhlas. Závislosť Trumpovej administratívy na nástroji sekundárnych sankcií už kontinent presvedčila, že USA sú napriek neustálym rozhovorom o medzinárodnom poriadku založeného na pravidlách, vždy pripravené využiť americký dolár a bankový systém na dosiahnutie toho, čo chcú.

Situácia s Iránom je poučná; po tom, čo americké sankcie voči iránskej ekonomike prinútili európske firmy ako Airbus, Siemens a Total opustiť projekty a prerušiť vzťahy s Teheránom, zriadila EÚ účelový nástroj v snahe obísť americké bankové kanály.



Tento nástroj nakoniec nefungoval, no skutočnosť, že najbližší spojenci Washingtonu boli ochotní preskúmať túto možnosť, nehovoriac o jej zavedení, by mala byť budíčkom pre amerických predstaviteľov, ktorí by mali pochopiť, že ťahaním za nitky ekonomického tlaku sa nedosiahne žiadny iný výsledok.

Zastaviť by to mohol veľvyslanec

Bidenova administratíva údajne usiluje o menovanie osobitného vyslanca pre Nord Stream 2. Cieľom je pravdepodobne nájsť diplomatické východisko zo súčasného rébusu Washingtonu - zastavenie projektu bez toho, aby bolo Nemecko urazené.

Ale bez ohľadu na to, či Washington vytiahne zajaca z klobúka, ignoruje sa tu skutočný problém: ak USA nevykazujú určitú sebakontrolu a nebudú zdržanlivejšie, kedy a ako využijú svoje sankčné právomoci, môžu nakoniec zistiť, že ich vplyv sa znížil a riskujú, že v procese sa odsudzia od svojich  najbližších spojencov.