Viliam Fischer sa na Facebooku pustil do úvahy, akí ľudia dnes zastávajú vysoké posty. Myslí si, že na najvyššie životné piedestály by mali byť nominovaní len ľudia, ktorí svojimi schopnosťami, talentom, vedomosťami, sa postupne vypracovali, cez mnohé pracovné medzistupne, kde svojou prácou dokázali opodstatnenosť svojej nominácie. Na Slovensku to tak, žiaľ, nechodí. Výsledkom je súčasné riadenie štátu.

Posty by mali zastávať ľudia, ktorí niečo v živote dokázali

Najznámejší slovenský kardiochirurg začína svoje rozprávanie príhodou o telefonáte s bývalým prezidentom SR, Rudolfom Schusterom. „Nedávno, pri takom dlhšom telefonickom rozhovore mi na vlastnom životnom príbehu ukázal, a aj zdôraznil závažný fakt a síce, že na najvyššie životné piedestály – posty, majú byť nominovaní len ľudia, ktorí svojimi schopnosťami, talentom, vedomosťami sa postupne vypracovali cez mnohé pracovné medzistupne, kde svojou prácou dokázali opodstatnenosť svojej nominácie,“ približuje obsah rozhovoru známy lekár.



Následne spomína na životnú púť R. Schustera, ktorý sa postupne, pomalými krokmi vypracoval z projektanta, referenta vo VSŽ, podpredsedu NV, predsedu KNV až na primátora Košíc a neskôr prezidenta SR. Aj napriek tomu ostal skromný a na presuny medzi Bratislavou a Košicami využíval vlak a cestu si riadne platil zo svojho. O tomto nehovorí Fischer náhodou.

Aj MUDr. Fischer začínal ako radový lekár

„V tejto súvislosti si dovolím krátko zrekapitulovať aj môj postup, či medicínsky, alebo medicínsko-pedagogický. Najskôr ako radový lekár, radový chirurg, neskôr vedúci oddelenia, a až po ďalších postupne získaných pedagogických hodnostiach (originálnych, neopísaných) - CSc.-kandidát vied a docentúre z oblasti kardiochirurgie, som sa stal prednostom Kardiochirurgickej kliniky. To trvalo roky! Aj napriek „polenám“, ktoré mi moji predstavení kládli do mojej medicínskej cesty. Takže nespadlo to „z neba“,“ spomína Viliam Fischer.

„Boli to roky tvrdej práce, nepoznania pracovného časového limitu, obetovania sa pre vec. Samozrejme, prišli aj výsledky. Zo slovenského podpriemeru (z pohľadu výsledkov) sa naše pracovisko v priebehu krátkych troch rokov „vyšplhalo“ na špičkovú európsku úroveň!“ vysvetľuje kardiochirurg.

Dnešná skutočnosť – tituly a funkcie bez potrebných medzikrokov

„Dnešná skutočnosť? Žiaľ, možnosť získania titulov, funkcií, aj najvyšších (aj politických) bez potrebných postupných krokov, a vynechaním mnohých „medzičlánkov“, dôležitých z pohľadu získania životných, pracovných, vzťahových a aj psychologických skúseností, bez ktorých sa žiadny kolektív nedá hodnotne „kočírovať“, viesť. A je to jedno, či ide o profesiu medicínsku alebo akúkoľvek spoločenskú a nedajbože-politickú,“ opisuje smutnú realitu Fischer.



Následne si spomína na udalosť z doby vlády V. Mečiara, ktorý urobil z priemerného lekára z východného Slovenska ministra zdravotníctva. Ten podľa Fischera na tú funkciu vôbec nemal. Podobnú situáciu vidí aj dnes, s odvolaným ministrom Krajčím.

Na Slovensku z tretej ligy rovno do prvej

„Evidentne čisto politické nominácie, bez spoločensko-medicínskych potrebných mnohoročných pracovných skúseností a rokov práce aj v medzistupňových postupných vedúcich funkciách. Mne to pripomína, zoberiem sa na pomoc príklad zo športu-futbalu, akoby víťaz z 3. ligy nepostúpil najskôr do 2. ligovej súťaže, ale rovno do 1. ligy. Dosť absurdné...Ale žiaľ u nás v politickej oblasti možné...,“ krúti hlavou známy kardiochirurg.

„Tak isto kritériá na účasť v parlamente. A nielen terajšieho. Myslím si, že na taký vysoký post, ako je byť členom v parlamente by nemala stačiť stranícka knižka a lojálnosť, ako je to vo väčšine prípadov, ale posúdenie, analýza mnohoročnej dlhodobej pracovnej činnosti, čo pozitívneho v živote konkrétne spravil, dokázal. Ale nie na papieri...,“ vysvetľuje lekár svoj postoj.

Dnešní politici „neasistovali“. Oni rovno „operujú“

„Ani ja som svoju chirurgickú „púť“ nezačal operáciami srdca alebo srdcovými transplantáciami, ale najskôr na všeobecnej chirurgií „abecedným“ slepým črevom, potom to bol žlčník, žalúdok, cievne operácie atď. A nezačal som ako lekár-chirurg hneď operovať, najskôr to boli asistencie...,“ pripomína.

„Dnes, najmä v politike, obrazne povedané, mnohí „neasistovali“, alebo mali iba málo „asistencií“, ale hneď „operovali“ a „operujú“. Tomu zodpovedajú aj ich výsledky a prepadávanie Slovenska v pomyselnom Európskom rebríčku hodnôt. Prečo sme slovenskí občania zabudli na hodnotu životných skúseností? Ale ruku na srdce, slovenskí občania. Kto ich volil a volí? Život neoklameš!“ uzatvára svoj príspevok Viliam Fischer.