Komentár Vladimíra Michejeva (Fond strategickej kultúry)

Európska rebélia rastie 

V kronike dostavby paneurópskeho plynovodu Nord Stream 2 (NS-2) by mal byť posledný marcový deň podľa rímskych zvykov označený bielym kamienkom (Albo dies notanda lapillo). Významný deň. Lodi „Fortuna“, ktorá v dánskych vodách od 6. februára kladie potrubia prvej vetvy vyplával z kaliningradských vôd na pomoc „Akademik Čerskij“. Jeho úlohou je pokládka druhej vetvy potrubia.

Osud prial medzitým Fortune, ktorá len za tri dni, od 28. do 30. marca položila na morské dno duté kovové konštrukcie dĺžkou tri kilometre, čím sa celková dĺžka dánskeho úseku zvýšila na 26 km (zo 49 km). Výkonnosť „Akademika ...“ je dvakrát vyššia - 2 km za deň, takže zrýchlenie zaverečnej fázy výstavby je zabezpečené.

Zdá sa, že proces aj napriek chronickým zadržiavaniam postupuje podľa vopred určeného scenára. Ako inak vysvetliť skutočnosť, že prevádzkovateľ projektu NS-2 (Nordstream-2) v pracovnom pláne predloženom Dánskej energetickej agentúre sebavedome naznačil ukončenie pokládky potrubia v dánskych vodách do konca mája? Na nemeckom úseku je finále naplánované na koniec júna.

Marše demaršov

Boje okolo reálnej perspektívy zdvojnásobenia Nord Streamu sú čoraz intenzívnejšie. Koncom marca americký minister zahraničia Anthony Blinken s imperiálnou aroganciou nemeckým spoločnostiam prisľúbil problémy, ak sa odvážia zúčastniť záverečných procedúr pre NS-2.

Je pravda, ze Washington nalieha, aby Berlín, ak plynovod predsa len bude uvedený do prevádzky, mal po ruke protokol /mechanizmus / vypínač, umožnujúci zatvorenie potrubia v prípade, ak sa preprava gazpromovského plynu cez ukrajinský systém prepravy plynu (GTS) zníži. Ak však vezmeme do úvahy záujem Gazpromu udržať čo i len symbolické objemy prepravy cez Ukrajinu, čo je zakotvené v príslušných tranzitných dohodách, tak požiadavka Američanov vyzerá ako poklonkovanie chudobným.

Táto podmienka v žiadnom prípade nevyhovovala šéfovi Výboru pre ekonomiku a energetiku Spolkového snemu Klausovi Ernstovi. Predstavil situáciu, keď Kyjev odmietne platiť účty alebo plniť iné zmluvné záväzky, prečo by takáto situácia mala zaviazať Berlín uzavrieť ventil a prísť o ruské dodávky plynu z Nord Streamu?

Kategorickejší bol oficiálny predstaviteľ nemeckej vlády Steffen Seibert, ktorý nekompromisne uviedol: Berlín má v úmysle aj ďalej „odmietať exteritoriálne sankcie…, ktoré USA zavádzajú v súvislosti s Nord Stream 2“.

Reagoval aj biznis. Spoločnosti, ktoré sú súčasťou konzorcia Nordstream svoje investície v projekte chránia.



Nemecký koncern Uniper a rakúsky energetický OMV dostavbu NS-2 verejne podporili. Rakúšania vo svojom vyhlásení podčiarkli komerčné výhody plynovodu, jeho význam pre zaistenie energetickej bezpečnosti a (sic!) zachovanie konkurencieschopnosti celej Európy.

Reakcia nemeckej tlače je ukážková. Týždenník Handelsblatt je názoru, že dokončeniu NS-2 nič nebráni a sankčný tlak USA len „prehĺbi“ nezhody s Nemeckom. Argumenty novinárov sú zaujímavé. Po prvé, bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder, ktorý vedie predstavenstvo akcionárov spoločnosti Nord Stream 2 AG, by mohol spadať pod sankcie, čo by pre Nemcov znamenalo prekročenie určitej červenej čiary.

Americké sankcie proti bývalému kancelárovi sú podľa Handelsblattu "v rámci transatlantického partnerstva nemysliteľné …’’. Po druhé, plynovodom sa zaoberá špeciálny environmentálny fond, ktorý vytvorili orgány spolkovej krajiny Meklenburgsko-Predné Pomoransko s cieľom chrániť záujmy akcionárov projektu NS-2. Ak sa Washington pokúsi tento fond potrestať, bude sa to rovnať uvaleniu sankcií proti vedeniu jednej z nemeckých spolkových krajín.

Bojovný tón, ktorým Anthony Blinken hovoril s európskymi spojencami počas svojej zámorskej návštevy, najmä počas rozhovoru s nemeckým ministrom zahraničných vecí Heiko Maasom 23. marca, rozčaroval noviny Der Tagesspiegel. Očakávania a nádeje Berlína na navrátenie "partnerskej spolupráce’’ USA s Nemeckom po nástupe Bidena do úradu sa ‘’nenaplnili’’.

Priateľstvo má tiež svoju cenu

Nespokojné vrčanie Bidenovej administratívy ohľadne druhej vetvy Nord Streamu znie aj naďalej hrozivo. A to napriek odvážnym odvetným demaršom členov plynovodného konzorcia a najvyšších nemeckých predstaviteľov.

Na jednej strane, Anthony Blinken koncom februára počas videokonferencie šéfov zahraničných rezortov krajín EÚ deklaroval „záväzok USA napraviť, oživiť a preniesť na novú úroveň vzťahy medzi USA a EÚ. Na strane druhej, pri prepade ekonomiky spôsobenej „pandémiou“ by americká administratíva chcela prinútiť spojencov, aby kupovali americký LNG, aj keď je o 15-25% drahší než ruský potrubný plyn.

Ale! Ideologická zásadovosť globalistov z Demokratickej strany, hlásiacich dogmu o prestavbe sveta podľa USA, sa dostala do nezmieriteľného konfliktu s tým, čo v 70. rokoch nazvali nemeckým slovom Realpolitik. Tento výraz sa stal synonymom pragmatizmu, ktorý zahŕňa hľadanie kompromisu medzi očakávaniami a možnosťami.

Vtedajšia dohoda medzi ZSSR a Nemeckom podľa vzorca „plyn výmenou za potrubie“ sa zrealizovala napriek nemenej urputnému, než je teraz, odporu USA, ktorý aj dnes vychádza z nemenného postulátu svojej zahraničnej politiky orientovanej európskym smerom: akýmikoľvek spôsobmi zabrániť vzniku pevnej štruktúry obchodnej aj politickej spolupráce a vzájomného porozumenia medzi Berlínom a Moskvou.



Táto úloha platí aj pre Bidenovu administratívu. Demokrati by zároveň chceli zaplátať diery, ktoré v bilaterálnych kontaktoch s Európou narobil Trump. Kľúčovou protistranou je Nemecko, ktoré zostáva lokomotívou, inšpirátorom a pojítkom „zjednotenej Európy“.

Berlín je k reštartu vzťahov s Washingtonom pripravený. Ale v podmienkach prepadu svetovej ekonomiky a následného nevyhnutného zníženia príjmov musí Berlín zohľadniť aj účtovníctvo. A preto sa nemieni za každú cenu opäť skamarátiť s Washingtonom.

Rebélia sa znásobuje

Pokládka ďalších štyroch vetiev Nord Streamu nemá jedného zvýhodneho príjemcu, hoci Nemecko môže tvrdiť, že je energetickým hubom. Víťazmi sú prakticky všetky popredné európske štáty, ktoré potrebujú lacné zdroje energie na udržanie konkurencieschopnosti svojich ekonomík. Nie náhodou konzorcium pozostáva z nemeckých Wintershall a Uniper, rakúskeho OMV, francúzskeho Engie, Royal Dutch Shell (Veľká Británia a Holandsko) a ruského Gazpromu. NS-2 je, nech už hovoríte čokoľvek, skutočne paneurópsky projekt.

Z tohto dôvodu Európania začínajú vnímať výkriky spoza oceánu ako niečo čo nezodpovedá proklamovaným princípom spojenectva. Za významné možno považovať vyhlásenie europoslankyne Mathildy Androuëtovej z Francúzska, že USA porušujú medzinárodné právo pomocou „exteritoriálnych obmedzení“, a preto musí Európska komisia nakoniec (!) prejsť od „prázdnych slov“ k reálnemu odporu.



Rovnako ukážkové je vyhlásenie Pierra Vimonta, bývalého francúzskeho veľvyslanca v USA a osobitného vyslanca prezidenta Macrona pre otázky bezpečnostnej spolupráce s Ruskom. Konštatoval, že tlak Washingtonu, ktorého cieľom je pochovať plynovod na dne Baltského mora vyvoláva v Európe čoraz väčšie podráždenie a podnecuje k vytvoreniu "pracovných nástrojov určených na vzdorovanie Američanom’’.

Dôležité je, že takéto komentáre čoraz častejšie zapĺňajú verejný priestor a nepriamo ovplyvňuju názory a kroky osôb, ktorí rozhodnutia prijímajú. V podtexte protibidenovských vyhlásenî Európanov v podstate leží stará myšlienka: Atlantická solidarita je solidarita, ale peniaze sú peniaze. Európska opozícia rastie. Natalija Milčakova, zástupkyňa šéfa informačno-analytického centra Alpari, sa domnieva, že v Európe „pocítili politickú slabosť Spojených štátov, ktoré si zničili vzťahy s Čínou, Ruskom, Tureckom, Saudskou Arábiou (v skutočnosti s celým arabským a moslimským svetom) a teraz ešte vyostrujú vzťahy s Európskou úniou“.

Alternatíva sibírskemu plynu?

Väčšina odborníkov sa prikláňa k názoru, že k pohrebu NS-2 nedôjde. Prinajmenšom predseda predstavenstva Gazpromu Viktor Zubkov, oznámil, že práce na potrubí sú dokončené na 90 - 92%: „Práce pokračujú, zostalo len málo. Samozrejme, v tomto roku bude definitívne dokončený. Škoda strateného času, ale stalo sa’’.

Neočakávaný bol apetít všetkých popredných európskych ekonomík, ktoré počas uplynulej zimy vyprázdnili svoje zásoby plynu v podzemných zásobníkoch. Bilancia - menej ako tretina zásob. Štatistika je nasledovná: v Nemecku sú zásobníky naplnené na 25,54%, v Rakúsku - na 26,89%, v Českej republike - na 29,14%, vo Francúzsku - na 14,62%. Je len jedno východisko: počas leta do nich doplniť plyn.



Ako informoval Gazprom, od 1. januára sa už dodávky do zahraničia zvýšili o 32,9% na 34,5 miliárd kubických metrov. Spomedzi veľkoobchodných kupujúcich sú lídrami Taliansko (+64%), Turecko (20,8%), Holandsko (21,2%) a dokonca Poľsko, s ktorým je ťažké sa dodnúť (89,9%).

Ozelenieť s vodíkom

Nord Stream 2 nie je len doplnkovým systémom prepravy plynu. Položené potrubia môžu byť v budúcnosti podľa predbežných výpočtov súčasťou programu rozsiahlej dekarbonizácie ekonomiky. V takom prípade budú vodík miešat v určitom pomere s plynom a prepravovať do krajín EÚ. Prechod na vodíkové palivo môže nastať, ak nie zajtra, tak pozajtra.

Indikátorom nadchádzajúcej perestrojky energetického priemyslu a nového využitia potrubných systémov bola správa, že Berlín chce v Moskve otvoriť kanceláriu na výrobu a vývoz vodíkového paliva. Nemecko chce v nasledujúcich rokoch investovať do medzinárodného trhu s vodíkom 2 miliardy eur.

Všetci očakávajú, že v jesenných voľbách do Spolkového snemu ekológovia zo Strany zelených svoje zastúpenie posilnia. Ozelenenie vodíku od Gazpromu tak pre nich môže byť argumentom, aby sa zmierili s úlohou sibírskeho zemného plynu „ako paliva prechodného obdobia“ a nemarili projekt Nord Stream.

Ak k tomu pripočítame dobré šance strany Alternatíva pre Nemecko, ktorá si vo voľbách zaistí svoj úspech ako spoločenstvo rozumných a pragmatických ľudí, tak drzá taktika Bidenovej administratívy zaháňania bičom bez náznaku cukru je zjavne prehraná.