Komentár Inforuss (Rozsiahla analýza aktuálneho stavu Americko-Ruských vzťahov)

„Ak na to príde, uvidíme sa v raji. Pre nich to však bude konečná!“ Komentoval rázne najnovšie výpady západu voči Ruskej federácii prezident Vladimír Putin.

Varovanie Nikolaja Patruševa

V rozhovore pre Kommersant poskytol tajomník Rady bezpečnosti Ruskej federácie Nikolaj Patrušev celkom jednoznačný obraz súčasného stavu geopolitických vzťahov medzi Ruskom a USA.

„Dnešná politická situácia je nepriaznivá. Vzťahy medzi oboma krajinami sú na najnižšej úrovni od konca studenej vojny. Dlhá história vzťahov medzi Ruskom a USA však ukazuje, že naše štáty v rozhodujúcich okamihoch preukázali schopnosť nadviazať spoluprácu napriek rozdielom. Preto stále veríme, že vo Washingtone zvíťazí zdravý rozum. A začne sa podstatný rusko-americký dialóg o otázkach, ktoré sa v zásade nedajú efektívne vyriešiť bez konštruktívnej interakcie medzi našimi krajinami,“ povedal Patrušev.

Situácia vyznieva tak, že si Rusko hrozbu vojenskej eskalácie dobre uvedomuje. Zároveň naďalej dúfa v nejaký zázrak. Vyzýva americké vedenie, aby uvažovalo o tom, že ideologické problémy medzi krajinami už prestali existovať. Prípadné nezhody podľa ruskej strany majú každodenný menší charakter. Dajú sa úspešne vyriešiť rokovaniami.



Naozaj vedenie Ruska nevníma sťahujúce sa mraky novej studenej vojny? Alebo existuje iná a oveľa zložitejšia rovina konfliktu, ktorú bežný pozorovateľ nevidí?

Karibská kríza - diel druhý

Súdiac podľa humbugu, ktorý vznikol po prvých správach o presune ruských vojsk do juhozápadnej časti krajiny, a najmä po následnom vyhlásení ruského ministra obrany Sergeja Šojgu, ide práve o „to“. Podľa všetkého sa teda Rusko a USA blížia k opakovaniu kubánskej raketovej krízy.

Pre tých, čo zabudli alebo majú medzery vo vzdelaní, len poznámka. Karibská kríza v 60. rokoch minulého storočia takmer vyústila do priamej konfrontácie strategických jadrových zbraní. Podľa západnej verzie bola dôvodom drzosť vtedajšieho sovietskeho vedenia. Pokúsilo sa rozmiestniť ďalekonosné rakety na Kube. Ako vo väčšine podobných prípadov však západ „zabudol“ uviesť, že Moskva vtedy v podstate reagovala na rozmiestnenie viac ako 3 000 jadrových zbraní Američanmi v Európe a Turecku.

Čo USA považujú za "svoje územie"

Pokusy vedenia ZSSR na zabránenie takému postupu, najmä na pozadí zjavného medzinárodného otepľovania a rozširovania sovietsko-amerických vzťahov na najvyššej úrovni, boli neúspešné. Americká strana zdôraznila svoje právo slobodne rozhodovať o tom, čo a ako robiť „na svojom území“. Do ktorého zarátala i spojencov NATO v Európe.



Sovietsky zväz sa preto tiež rozhodol zorganizovať svoju vlastnú údernú silu nasadením skupiny operačno-taktických rakiet na ostrov Kuba.

Až vtedy Američania „precitli“

Jedna vec je hroziť Rusom z akejsi Európy, ktorú ani nie je škoda. Je však niečo úplne iné vidieť ruské hlavice na vlastné oči takmer „za plotom“. A zároveň si uvedomiť, že ak Rusi skutočne vyložia svoje jadrové esá na kubánskom stole, Amerika sa absolútne nebude mať čím brániť.

Všetko sú to taktické podrobnosti. Strategicky sa to, čo sa stalo, odohralo preto, lebo jedna zo strán, konkrétne americké vedenie, sa nejako rozhodlo, že môže misky rovnováhy radikálne prevážiť na svoju stranu. A vďaka arogancii získať hmatateľnú strategickú prevahu nad Sovietmi. Americké jadrové zariadenia v Európe mali poslúžiť ako pohodlný presvedčivý argument pre prehodnotenie sovietsko-amerických vzťahov. Prirodzene „v priaznivejšom“ smere pre USA. Vo Washingtone si boli istí, že sa Rusi neodvážia urobiť podobnú drzosť.

Teraz sa ocitáme vo významovo podobnej situácii. V očiach americkej elity znamenal rozpad ZSSR americké víťazstvo v studenej vojne. Pri tejto príležitosti bola v zámorí dokonca ustanovená medaila. Ňou „odmeňovali“ víťazov vrátane Michaila Gorbačova.

Podľa Obamu je Rusko "na kusy"

Odvtedy nielen americká elita, ale aj celý západ považujú Rusko za pozostatok bývalej ríše. Ktorého zmysel existencie spočíva len vo veľkých zásobách ropy a zemného plynu. Avšak hospodárstvo Ruska je citujúc Baracka Obamu z roku 2015 „na kusy“.

Preložené do zrozumiteľnej reči s Ruskom sa vôbec nie je o čom baviť. Biely dom je nútený s ním rátať iba preto, že Moskva má stále jadrové zbrane. Ich odstrašujúci faktor zatiaľ nemožno ignorovať. Lenže Rusko už nemá chuť byť naďalej „bezmocným a nemým partnerom“. Keďže prestalo plniť „mravoučné poučenia zo zámoria“, značne tým pobúrilo vládnucu elitu USA.

Aká drzosť od Ruska! Považovať sa za rovných „pánom zemegule“!

Skúste si predstaviť ten šok, keď na vás zrazu po rokoch mlčania prehovorí nemý. sa začali domáhať svojich práv. Chcú byť zrazu rovnocenní s pánmi sveta. Keby tak išlo o Čínu, tak by to USA možno ešte ako-tak prehltli. Tá má veľa peňazí a samotných Číňanov je takmer jeden a pol miliardy. No Rusi? Robia si snáď z elity USA srandu?

Nový postoj Ruska rozčuľuje americkú elitu o to viac, že má za sebou značný počet malých, ale významných víťazstiev v globálnej konfrontácii bez použitia strategických jadrových zbraní.

Vývoz revolúcie

Západná taktika rozvratu ľubovoľného štátu vytvorením vnútorných občianskych protestov a ich prehĺbenie do občianskej vojny je už roky dobre známa. Na Blízkom východe takto „zložili“ Egypt, Sýriu a Líbyu. Dobrý pozorovateľ vie, že prvý takýto úspech dosiahla západná elita už „karafiátovou revolúciou“ v Portugalsku v roku 1974.



„Zamatová revolúcia“ v Československu v roku 1989 bola tiež výsledkom podobnej techniky. Rovnako ako Juhoslávia 1991 a Gruzínsko 2003 až 2004. Pokusy boli aj o purpurovú revolúciu v Iraku a tulipánovú revolúciu v Kirgizsku v roku 2005. Rovnakým spôsobom sa v marci 2006 začala aj bieloruská revolúcia.

Ako je možné, že Rusko farebnej revolúcii odoláva?

Lenže. Technológia farebných revolúcií fungujúca na Blízkom východe i vo východnej Európe s Ruskom v roku 2012 takmer nepohla. Následný plán bol vtiahnuť Moskvu do vojny na Ukrajine v dôsledku Majdanu v roku 2014. Zase nič. A preto musel Pentagón prísť s vojenskou verziou „farebnej schémy“. A to taktikou nazvanou „vojnový priestor“.

Prechod k taktike „vojnový priestor“

Počas druhej svetovej vojny a po nej až do začiatku 90. rokov vážna vojna medzi „veľkými systémami“ predpokladala zapojenie miliónov osôb. Napríklad v roku 1972 sa počas veľkých cvičení NATO vo vojenskej hre na „globálnu vojnu v Európe“ na strane „modrých“ zapojilo viac ako 3,3 milióna vojakov a dôstojníkov. Ďalej 9 tisíc tankov, 28 tisíc ľahkých obrnených vozidiel a 11,5 tisíc delostreleckých zbraní. Sily „červeného protivníka“ boli zhruba rovnaké.



V súčasnosti je NATO napriek prehnaným siláckym vyhláseniam schopné rozmiestniť na bojiskách približne len 600 tisíc bojovníkov. Z nich 250 až 270 tisíc môže poskytnúť Pentagón. Teoreticky v prípade všeobecnej brannej povinnosti, ktorá na západe vrátane USA existuje, aj keď sa nepoužíva, možno veľkosť západnej armády zvýšiť na milión. Úroveň jej skutočnej bojovej schopnosti však zrejme nedosahuje ani náklady na ich uniformy a zbrane. Západu sa zrejme javí, že lepšie urobiť niečo ako vôbec nič.

Na tradičnú „lineárnu“ vojnu tieto sily rozhodne nestačia. Aj keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že počet ozbrojených síl Ruska je tiež „iba“ 900 tisíc. Do úvahy treba brať priestor od Baltského po Čierne more. A od bielorusko-ruskej po poľsko-nemeckú hranicu a celý Balkán. Ak taký veľký priestor „podpálite“ technológiou občianskej vojny, tak sa v ňom ruské ozbrojené sily doslova rozplynú. Najmä, ak by musela ruská armáda reagovať na početné ozbrojené konflikty vyvolané NATO v od seba vzdialených ohniskách.

Americké predstavy o vedení konfliktu

Možno to na prvý pohľad nedáva zmysel. V skutočnosti však táto schéma má racionálne jadro. Skúste si predstaviť, že je Moskva súčasne nútená bombardovať Washington a zároveň čeliť útoku Poľska na Bielorusko?

Ďalej. Pentagón a výskumné stredisko RAND opakovane napodobňovali prípadnú rozsiahlu vojnu v Pobaltí. Počítali tam s nasadením 6 až 8 tankových a mechanizovaných brigád na oboch stranách. Podľa predpokladu by bola šírka frontu od 6 do 10 km počas obrany a do 3 km pri útoku.

Strategický bod Suvalki

Z toho vyplýva, že 4 brigády sú schopné brániť najviac 40 km. Avšak dĺžka hraníc Estónska a Lotyšska s Ruskom, ktoré možno považovať za počiatočnú líniu kontaktu, presahuje až 450 km. To priamo dokazuje, že aj za ideálnych podmienok sa konflikt bezpochyby natiahne.

Ak Rusko zhromaždí príliš veľa síl na jednom mieste, okamžite riskuje masívny raketový a bombový útok s vysokou úrovňou strát. Najmä na technike. Ak by však k tomu nedošlo, do troch dní môže vďaka tomu dobyť poľské mesto Suvalki.

Pritom nebude až tak dôležité, či sa k nemu ruská armáda dostane cez Tartu, Rigu, Šauľaj a Kaunas alebo im trochu „pomôže“ kaliningradská skupina. Každopádne by si tento typ vojny vyžadoval veľkú schopnosť manévrovania. To prinajmenšom teoreticky otvára možnosť vytvorenia podmienok na maximálne rozptýlenie síl a prostriedkov na rozsiahlom bojovom území.

USA vsádzajú na „pomalé varenie žaby“

A to je presne to, o čo ide americkým generálom. Dôverujú prevahe západných armád v oblasti prieskumu, ovládateľnosti, vzájomného pôsobenia zbraní a tempa manévrovacích síl a prostriedkov. Je im jasné, že okamžité zhromaždenie milióna vojakov „v jednej línii“ je na nič. Môže naopak vyprovokovať neprimerane tvrdú ruskú reakciu. Preto je tu podľa nich žiaduce postupovať ako pri varení žaby v hrnci v pomaly zohrievanej vode.

Defender Europe

Všetko doteraz napísané nie je v žiadnom prípade bohapusté teoretizovanie. Ide o konkrétnu schému, ktorú armáda NATO od roku 2018 praktizuje v rámci cvičení s kódovým označením Defender Europe.

Rozdiel je iba v tom, že do roku 2020 bola napriek covidu súčasťou cvičenia severná časť východnej Európy. Škandinávia, pobaltské štáty a Poľsko boli považované za zónu „vojnových hier“. Hlavnou úlohou bolo logisticky preveriť vhodnosť terénu pre presuny veľkej masy personálu, techniky a zodpovedajúceho objemu logistických zásob.

Hlboké zázemie vojnových akcií

„Obranca Európy“ bude pokračovať i v roku 2021. A to na Balkáne a v oblasti Čierneho mora. USA majú v úmysle presunúť 20 tisíc vojakov letecky a po mori. Cez Grécko a prístavy na Jadrane na Balkán. Do Chorvátska na cvičisko Slunj. Do Bosny a Hercegoviny na cvičisko Maniak a do Severného Macedónska do strediska Krivolak.

Časť cvičenia je naplánovaná aj v Čiernej Hore, Kosove a Albánsku. V Bulharsku a Rumunsku sa uskutočnia cvičenia protivzdušnej obrany a rakiet zem-zem. Veľká časť zásobovacích manévrov sa uskutoční v Maďarsku. To má slúžiť ako hlboké zázemie „vojnových akcií“.



Pentagón vyčlenil na cvičenie jednotky 1. kavalérie, 82. výsadkovej divízie a 53. pešiu brigádu. Presunú sa z USA. Pripojiť sa majú i americké jednotky nachádzajúce sa v Európe. Európski spojenci zapoja 11 000 vojakov.

Faktor Ukrajina

Okrem známych zemepisných faktov však treba rátať i s „faktorom Ukrajina“. Severozápadná pozícia Ruska je pomerne spoľahlivo chránená. A vyhliadky na „občiansku vojnu“ v pobaltských štátoch sú teraz mimoriadne nepravdepodobné. Lenže v čiernomorskom regióne Ukrajiny trvá už siedmy rok občianska vojna.

To znamená, že už tam boli vytvorené základné podmienky na spustenie schémy „vojnového priestoru“. Proces možno ľahko spustiť nejakou provokáciou. Najlepšie pred televíznymi kamerami a s krvou. A po ruke je hneď i armáda NATO, ktorá sa práve niekde na blízku „náhodou“ presúva v rámci cvičenia Defender Europe 2021.

Cieľ USA je teda celkom jednoduchý. Zahrnúť Ukrajinu do „vojnového priestoru“ bez toho, aby ju prijali do NATO. To je možné urobiť iba pruským výpadom. Postaviť Rusko pred hotovú vec a veriť, že Moskva zareaguje podľa očakávania.

V hre je aj scenár "humanitárneho bombardovania"

V takom prípade budú môcť Washington a Brusel „konečne vypočuť výzvy Kyjeva o pomoc“. Budú môcť prísť na pomoc Ukrajine čeliť priamej hrozbe možnej ruskej okupácie. Do úvahy prichádza i „juhoslovanský scenár“. Teda známe „humanitárne bombardovanie“. A ak ani potom Rusko „nenaštartuje tanky“, nemožno vylúčiť ani priamu inváziu západných vojsk do ukrajinského Luhanska.

Minister, čo sa vznáša nad zemou

V súvislosti s rozhovorom medzi Joeom Bidenom a Vladimirom Putinom situáciu dobre vystihol Vladislav Šurygin: „Môj zdroj v Kyjeve ma informoval o akomsi Bidenovom . Po stretnutí ministrov zahraničných vecí USA a Ukrajiny sa ten ukrajinský údajne doslova vznášal nad zemo“. Mal vyjadriť veľkú spokojnosť. Mal povedať, že po prvom telefonickom rozhovore so svojím novým americkým náprotivkom predpovedal, že vo vzťahoch medzi Ukrajinou a USA príde nový začiatok. Ukrajinský šéf diplomacie vraj dodal, že ten deň nastal“.

V čom spočíva „plán USA pre Ukrajinu“

Ukrajina by mala údajne veľmi rýchlo prijať zákon umožňujúci rozmiestnenie vojenských základní NATO a USA na svojom území.

USA zároveň uzavrú s vedením Ukrajiny dohodu o rozmiestnení základní. Malo by ísť o tri základne. Jednu morskú a dve pevninské. Všetky tri budú schopné prijímať najmodernejšie americké lietadlá vrátane ťažkých dopravných.



To podľa Američanov zablokuje ruský plán rozsiahlej vojenskej operácie proti Ukrajine v prípade akéhokoľvek zhoršenia situácie na Donbase. Pod rúškom týchto základní alebo lepšie povedané americkej vojenskej prítomnosti, bude môcť Kyjev vykonať postupné čistenie Donbasu. Bez obáv z ruskej reakcie.

Bidenovo stretnutie s Putinom je iba lesť

Ako uviedol zdroj, preto bola v rámci tohto plánu oznámená aj iniciatíva Bidena stretnúť sa s Putinom a usporiadať summit. mala iba získať čas na prijatie zákona a uzavretie zmluvy o nasadení amerických vojakov na Ukrajine.

Jednoducho povedané Rusov by vlastne pol roka vodili za nos. Za ten čas by USA pripravili a uskutočnili svoj „ukrajinský plán“.

Moskva už „nie je včerajšia“

V Moskve však tomuto scenáru veľmi dobre porozumeli. A v žiadnom prípade ho nechcú pripustiť. Čo dal jasne najavo ruský minister obrany Sergej Šojgu. Jeho slová zazneli počas každoročnej kontroly bojovej pripravenosti a zhodnotenia zimného obdobia plánovaného výcviku jednotiek juhozápadného okruhu Ruskej federácie.



Voľne citujúc Šojgu povedal: „Vojnu nechceme. Ale ak sa budeme musieť brániť, sme na ňu pripravení. Podľa záverov cvičení Západ 2019 a Kaukaz 2020 vie ruská armáda dosiahnuť už desiaty deň operácií v ktoromkoľvek kontaktnom mieste prevahu nad NATO. Konkrétne 7 k 1 v bojových vozidlách pechoty, 5 k 1 v útočných vrtuľníkoch, 5 k 1 v delostrelectve, 4 k 1 v prúdových systémoch, 16 k 1 v proti leteckej obrane krátkeho dosahu, 24 k 1 v proti leteckej obrane ďalekého dosahu, 17 k 1 v taktických a operačno-taktických raketách. Prevaha Ruskej federácie teda bude absolútna. Pokiaľ ide o tempo nazhromaždenia síl, sme rozhodne . Aj ako USA. Takže nádej poraziť Rusko cestou „vojnového priestoru“ je veľmi malá. Alebo, ako tomu radi hovoria v Pentagóne, „multimodálna operácia“ Západu je v podstate bez šance už v zárodku“.

Putin: „Ak na to príde, uvidíme sa v raji. Pre nich to ale bude konečná!“

A ak elita USA predsa len rozohrá hru „vojnový priestor“, prevezme nad ňou kontrolu Rusko. Bez ohľadu na hranice NATO, EÚ alebo iných zoskupení. Taká hra vyjde draho každého účastníka. Treba tiež pripomenúť, že je Rusko plne pripravené prejsť aj na strategické jadrové tromfy. A slová Vladimíra Putina zrejme nepotrebujú žiaden komentár: „Ak na to príde, uvidíme sa v raji. Pre nich to ale bude konečná!“

Pochopí Západ, že to Rusko myslí rovnako vážne ako vtedy Sovietsky zväz?

Tak či onak, je zjavné, že druhá kubánskej raketová kríza stojí pred dverami. Ako dopadne, závisí od toho, ako Pentagón, Biely dom a Brusel vnímajú terajšie ruské odhodlanie. Vtedy sa o ňom v Karibiku presvedčili. Hoci až na samom pokraji zničujúcej vojny. Ako to dopadne teraz, ešte len uvidíme. Cvičenie Defender Europe 2021 je naplánované na koniec mája.

Preto Biden druhýkrát volal do Moskvy. Napriek urážkam ruského prezidenta. Lenže USA nemá čím odolávať ruským „zdvorilým“ argumentom. Preto opäť začali naťahovať čas pod rúškom nových mierových iniciatív. Takže znova „štandardná severoamerická hokejová taktika“.