Komentár Michaila Pogrebinského (National Interest)

Na Ukrajine sme svedkami nastolenia prozápadného autoritárskeho režimu, kde sa moc sústreďuje v rukách prezidenta.

V západných médiách (a čiastočne v ruskej opozičnej tlači) prevláda názor, že na rozdiel od Ruska, Ukrajina, aj keď nie bez problémov, sleduje demokratickú cestu rozvoja. Kiežby.

Táto ilúzia spočíva na predpoklade, že voľba v prospech integrácie do EÚ deklarovaná Ukrajinou znamená voľbu v prospech liberálnej demokracie, realizácie občianskych práv a slobôd a všetkého, čo je vo svete dobré a pravdivé.

Politické režimy v Maďarsku a Poľsku ponúkajú odpoveď na klam tohto predpokladu. Aby vytvorenie iného pravicovo populistického protidemokratického režimu v Európe nebolo prekvapením, je užitočné bližšie sa pozrieť na vnútornú situáciu na Ukrajine.



Prieskum verejnej mienky, ktorý uskutočnil Kyjevský medzinárodný inštitút sociológie v auguste 2013, zaznamenal rozkol v otázke geopolitickej voľby ukrajinských občanov. Asi 40% podporilo európsku voľbu a približne rovnaký počet bol za proruskú voľbu.

O šesť mesiacov neskôr, po výsledkoch Majdanu, sa moc dostala pod úplnú kontrolu časti ukrajinskej politickej elity zameranej na prerušenie väzieb s Ruskom. Na udržanie tejto moci sa použil celý súbor antidemokratických postupov, ktoré nemajú nič spoločné s európskymi hodnotami. Ciele deklarované na Majdane - boj proti korupcii a škrtenie oligarchov - neboli iba nedosiahnuté, ale korupcia pod vedením prezidenta-oligarchu Petra Porošenka sa iba zhoršila.

Jeden cieľ Majdanu sa však dosiahol

Ukrajina podpísala dohodu o pridružení a zóne voľného obchodu s EÚ. V dôsledku tejto dohody bola len malá časť stratených východných trhov kompenzovaná zvýšením obratu s EÚ a neskôr s Čínou. Proces deindustrializácie nabral na obrátkach a HDP krajiny sa v prvých dvoch rokoch po Majdane znížil na polovicu (podľa údajov Svetovej banky HDP krajiny pokleslo z 183 310 miliárd dolárov v roku 2013 na 90 615 miliárd dolárov v roku 2015).

HDP Ukrajiny predstavuje spolu 148 miliárd dolárov, čo je iba 81% úrovne z roku 2013); náklady na zdravotnú starostlivosť sa tiež znížili takmer o polovicu. V roku 2020 v porovnaní s rokom 2013, v dolárovom vyjadrení, klesli zo 7,6 miliárd dolárov na 4,0 miliardy.



Rovnako zlyhali aj pokusy o implementáciu demokratických reforiem, o čom svedčia aj prieskumy verejnej mienky. Podľa prieskumu, ktorý uskutočnilo Razumkovovo centrum vo februári 2019, dve tretiny respondentov (65,2%) vyjadrilo odmietavý postoj k lekárskej reforme; 48,5% respondentov prejavilo odmietavý postoj k pozemkovej reforme; 41,2% na reformu vzdelávania a 48,9% na plánovanú masovú privatizáciu štátnych podnikov.

Populárnym vysvetlením na Západe k zlyhaniu úspešnej reformy krajiny je potreba odolávať ruskej agresii. Táto interpretácia sa stala bežnou súčasťou analytických materiálov o udalostiach na Ukrajine, ktoré skúmajú ruskú okupáciu Krymu, ktorú Putin nazýva „návratom do domáceho prístavu“. Akákoľvek iná interpretácia sa označuje ako ruská propaganda.

Ukrajina je krajina s obmedzenými zdrojmi a jej radikálna voľba založená na princípe úniku od Moskvy musela mať dramatický dopad na ekonomiku a sociálne možnosti štátu. Elity, ktoré sa dostali k moci, sa primárne zameriavali na to, aby si moc udržali a nastavili smerovanie k propagácii príbehov etnokultúrneho nacionalizmu v rozdelenej krajine. Samozrejme, v súvislosti s konfliktom na Donbase bola Ukrajina nútená znížiť sociálne výdavky a zvýšiť výdavky armády a bezpečnostných síl. A vzhľadom na tradične extrémne vysokú mieru korupcie sa situácia, v ktorej sa ocitla väčšina občanov krajiny, stala dosť zložitou.

Na konci Porošenkovho vládnutia asi 80% respondentov podľa rôznych výskumných centier verilo, že krajina sa uberá zlým smerom. Niet divu, že prezident Porošenko výrazne stratil, keď bol nominovaný na druhé funkčné obdobie. Pravdepodobným víťazom sa stal 40-ročný herec Volodymyr Zelenský, ktorý sa stal obzvlášť populárnym po svojej úlohe „prezidenta z ľudu“.



Podporovali ho ľudia s rôznymi - niekedy zásadne odlišnými - politickými vierami, ktoré inšpirovali nádej, že prezident Zelenský upustí od slepej uličky svojho predchodcu, ukončí vojnu na Donbase a konečne začne skutočný boj proti korupcii, zastaví degradáciu ekonomického potenciálu krajiny a vráti rešpekt k štátnym inštitúciám a európskym hodnotám slobody a demokracie. V predčasných parlamentných voľbách, ktoré inicioval prezident Zelenský, získala jeho strana „Služobník ľudu“, ktorá sa zviezla na vlne nádejí spojených s jeho prezidentovaním, väčšinu v ukrajinskej Najvyššej rade.

Zelensky žiaľ nesplnil sľuby.

Zelensky, ktorý sa prezentoval ako protiklad Porošenka, kandidoval v prezidentských voľbách ako populistický politik, ktorý obhajuje záujmy ľudí proti vládnucej triede. Keď sa však dostal k moci, nemohol ponúknuť radikálnu alternatívu k politickému smeru svojho predchodcu. Nie je prekvapením, že preferencie Zelenského a jeho strany začali rapídne klesať. V zime roku 2020 sa Zelensky ocitol v tiesni. Nebol schopný demokratizovať systém, zmeniť sociálno-ekonomickú politiku a vyriešiť akútny problém vojny na Donbase - to znamená urobiť to, na čo mu dali voliči mandát.

Zostali mu tak dve možnosti. Buď zopakuje osud prezidenta Viktora Juščenka, ktorý sa k moci dostal v roku 2005 na vlne ľudových protestov a opustil svoj post s podporou niečo vyše 3% a odišiel do politického zabudnutia, alebo sa pokúsi prevziať prísnu kontrolu nad  situáciou, aby sa vylúčila možnosť vytvorenia účinnej opozície, ktorá by ho a jeho stranu zbavila moci v nasledujúcich voľbách.

Voľby do miestnych samospráv ktoré sa konali minulý rok na jeseň, ukázali, že podpora opozície v krajine rastie. Ak si vyberie druhú cestu, zabráni svojmu prepadu a pri moci sa môže ešte udržať dlho.

Zelensky si vybral to druhé a nasledoval cestu posilňovania osobnej sily. Výkonná zložka zastúpená kanceláriou prezidenta dnes zamestnáva NSDC (Radu pre národnú bezpečnosť a obranu) kontrolou nad všetkými ostatnými vládnymi zložkami v krajine. Prezidentova strana má absolútnu väčšinu v Najvyššej rade, ktorá poskytuje prezidentovi kontrolu nad legislatívnou zložkou vlády. Odkedy parlament zostavuje vládu, kontroluje aj vládny kabinet.



Určitým problémom prezidenta bola nezávislosť Ústavného súdu Ukrajiny. Nakoniec to však vyriešil. Zelenský vydal dekrét, ktorým zbavil právomoci dvoch ústavných sudcov vymenovaných bývalým prezidentom vrátane predsedu ústavného súdu. Ukrajinský zákon takýto spôsob odvolania sudcu neustanovuje. Je to, akoby prezident Joe Biden zvrátil rozhodnutia o vymenovaní dvoch sudcov Najvyššieho súdu USA nominovaných Donaldom Trumpom, aby zmenili pomer síl na súde v prospech liberálne zmýšľajúcich sudcov.

Výsledkom je, že Ústavný súd Ukrajiny je paralyzovaný.

Podobne Zelensky začal bojovať s politickou opozíciou. Rozhodnutia Rady národnej bezpečnosti a obrany - uvedené do platnosti prezidentskými dekrétmi - uvalili sankcie na množstvo ukrajinských fyzických a právnických osôb. Došlo k ignorovaniu priameho ústavného zákazu uvaliť sankcie na občanov Ukrajiny. Tieto sankcie zahŕňajú mimosúdne zaistenie majetku bez akýchkoľvek dôkazov o nezákonných činnostiach príslušných fyzických a právnických osôb.

Medzi sankcionovanými boli tri ukrajinské televízne kanály. Dôkazom toho, že hovoríme o politicky motivovanom nezákonnom rozhodnutí je, že keď novinári týchto kanálov vytvorili nové, boli odpojení  od vysielania hodinu po spustení, tentoraz bez akýchkoľvek prezidentských dekrétov.

Politika Zelenského je pre krajinu deštruktívna nielen preto, že sústreďuje moc v jeho rukách ignorujúc zákon - a tým ničí veľmi skromné ​​úspechy v demokratickom vývoji, ktoré kedysi na Ukrajine existovali -, ale aj preto, že podkopáva základy občianskej harmónie. Zelenský sa bude pravdepodobne musieť čoraz viac spoliehať na rázne potlačenie všetkého odporu a disidentstva.



Náboženská politika štátu je tiež rozporuplná a zameraná na poskytovanie výhod Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorú v roku 2018 vytvorili Porošenko a konštantínopolský patriarcha Bartolomej. Zároveň sa vyvíja tlak na kanonicku pravoslávnu cirkev, ktorá je najväčšou z ukrajinských konfesií, a to do takej miery, že sa schvaľuje nepriateľské prevzatie kostolov a bitie kňazov a členov cirkvi.

Humanitárna politika založená na príbehu etnického nacionalizmu, ktorý uskutočnil Porošenko a ktorý prijal Zelenský, súvisí s porušovaním práv národnostných menšín. To núti nielen rusky hovoriacich občanov Ukrajiny, aby hľadeli viac na Moskvu, čím sa otvárajú príležitosti na posilnenie ruského vplyvu v krajine, ale tiež to predstavuje prekážku spolupráce Ukrajiny so Západom.

Maďarsko pri ochrane práv maďarského obyvateľstva na Ukrajine, ktoré je rovnako ako rusky hovoriace obyvateľstvo vystavené násilnej ukrajinizácii, systematicky vetuje prehlbovanie spolupráce medzi Ukrajinou a NATO.

Zelensky tiež plánuje prijať zákon o médiách, ktorého návrh ostro odsudzuje ukrajinská novinárska komunita a zákon o spolupracovníkoch, ktorý otvorí cestu pre štátnu cenzúru médií a represie. Zmaria sa všetky mierové pokusy o opätovné získanie ukrajinskej kontroly nad Krymom a Donbasom.

V skutočnosti sme dnes na Ukrajine svedkami nastolenia prozápadného autoritárskeho režimu, kde sa moc sústreďuje v rukách prezidenta, spoločnosť sa mobilizuje v boji proti vonkajším a vnútorným nepriateľom a akýkoľvek disent sa označuje ako podpora nepriateľa a je potláčaný silou. Je nepravdepodobné, že by sa to skončilo dobre.