Washington využíva hodnotovú agendu ako zbraň veľmocenského súperenia a to ju znehodnocuje. Z toho vyplýva aj reakcia externých partnerov. Rusko to ignoruje. Čína to bez okolkov odmieta. Nemecko manévruje. India je pobúrená tlakom. USA sú však presvedčené, že ich plán bude fungovať a nová podoba amerického globálneho vodcovstva je už na dosah.

Vysokí funkcionári Bidenovej administratívy urobili niekoľko vyhlásení, na základe ktorých možno vytušiť zahraničnopolitickú náladu Washingtonu. Sám americký prezident urazil svojho ruského partnera, varoval ho, že za všetko bude musieť zaplatiť. Na prvom stretnutí so svojimi čínskymi partnermi im minister zahraničných vecí Anthony Blinken predložil celú škálu verejných obvinení, pričom dôraz kládol na porušovanie ľudských práv. Šéf Pentagónu Lloyd Austin, ktorý navštívil Indiu, varoval Dillí pred nákupom ruských raketových systémov S-400, v reakcii na ktoré môžu USA uvaliť Indii sankcie.

Tieto vyhlásenia zazneli za rôznych okolností (Biden - v rozsiahlom rozhovore, Blinken - pri oficiálnych rokovaniach, Austin - odpovedajúc na novinársku otázku) a ak chcete, v každej z nich nájdete svoju motiváciu a nuansy. Hĺbková analýza však nemá zmysel, pretože dôležitejší je všeobecný trend.



Biden a jeho kolegovia vystupujú ako kolektívny „anti-Trump“, z toho vyplýva aj opakovanie mantry, že Amerika je späť. To znamená, že štyri roky bola v akomsi opare a teraz sa opäť ujíma svojich povinností. Ako mnohí kolegovia opakovane poznamenali, v skutočnosti prebieha oveľa zložitejší proces. Úplný odklon od „trumpizmu“ nemôže nastať, pretože Trumpova línia so všetkou jeho osobnou extravaganciou a chaotičnosťou bola len prehnaným vyjadrením trendu, započatého dávno pred ním.

Všeobecne sa dá opísať nasledovne: pokus Spojených štátov prejsť od modelu globálneho riadenia celého sveta cez zavedenie univerzálnych pravidiel k oveľa flexibilnejšej a diverzifikovanejšej schéme mocenského obhajovania svojich záujmov na svetovej scéne. Počas celého 21. storočia, pri troch prezidentoch, USA v skutočnosti hľadali súbor nástrojov - od rozsiahleho vojenského zasahovania pod ideologickými heslami za Busha cez pokus o samostatnú, ale intenzívnu manipuláciu za vlády Obamu až po otvorený veľmocenský, ale iba povrchne ideologizovaný tlak za Trumpa. Pri hľadaní optimálneho zväzku kľúčov sa Biden a jeho tím môžu oprieť  o bohaté skúsenosti svojich predchodcov.

Zatiaľ, súdiac podľa udalostí minulého mesiaca, bola urobená nasledujúca voľba. Koncepcia rivality veľmocí, odobrená Trumpom a navonok odsudzovaná demokratickými oponentmi, sa zachovala. K tomu sa však pridáva ideologická zložka, veľmi málo zastúpená v minulej administratíve a oveľa charakteristickejšia predchádzajúcim prezidentom od Clintona po Obamu. Dôležitým prvkom je konsolidácia spojencov, ktorých miera prípustnej flexibility správania klesá.



‘’Nespolupráca s nepriateľskými veľmocami (Čínou a Ruskom) sa opäť stáva prísnou podmienkou amerického patronátu - takýto signál sa vysiela napríklad do Nemecka, Turecka, Indie’’.

Inými slovami, Bidenova administratíva má v úmysle zaviesť syntézu tých najefektívnejších prístupov svojich predchodcov. Najdramatickejšie prejavy - masívne vojenské akcie v zahraničí a hrubé útoky na partnerov a spojencov - odmietli, vyhodnotili ich ako iracionálne. Nakoľko efektívne to môže byť?

Hlavný postulát, z ktorého architekti americkej politiky vychádzajú je, že USA zostávajú krajinou „nenahraditeľnou“ pre celý svet. To znamená, že všetky štáty bez výnimky, bez ohľadu na to, ako by sa nestavali k americkému kurzu, sú nútené spolupracovať s Washingtonom. Odtiaľ aj rozšírená myšlienka o „selektívnom zapojení“ - s nepriateľskými krajinami prediskutujeme to, čo potrebujeme a v iných otázkach ich budeme zadržiavať a vyvíjať tlak. Vzhľadom na jedinečné miesto Spojených štátov vo svetovom systéme má takýto predpoklad zmysel. Washington zároveň podceňuje rozsah zmien, ktoré vo svetovom systéme nastali a prebiehajú. A znehodnocujú nástroje, ktoré USA zvykli používať.



Po prvé, otázka spojenectiev. Sformulovať všeobecnú predstavu o hrozbách pre USA je na rozdiel od starých čias úloha veľmi náročná. Najmä keď sa za hrozbu navrhuje považovať Čínu a Rusko súčasne. Tých, ktorí sa rovnako boja týchto dvoch veľmi odlišných krajín, je zjavne málo. Ale ešte problematické je niečo iné. Vďaka skúsenostiam nazbieraným tridsať rokov po studenej vojne (v žiadnom prípade nielen za Trumpa) sa dôvera amerických spojencov, že v prípade vážnej krízy im Američania prídu na pomoc, výrazne oslabila. A pre pevnosť spojenectva - to je určujúca vec.

Po druhé, hodnota, ideologický faktor. Počas studenej vojny bol najdôležitejším identifikátorom „priateľ - nepriateľ“, lebo práve podľa ideovej línie sa vymedzovala demarkačná línia. Po studenej vojne nadobudol súbor liberálnych hodnôt pre všetkých záväzný charakter a oddanosť k týmto hodnotám, aspoň slovná, bola nevyhnutnosťou. Teraz je situácia iná.

‘’Využívanie hodnotovej agendy ako zbrane veľmocenského súperenia, a to sa práve teraz deje zo strany Bieleho domu, ju devalvuje. Najmä na pozadí toho, čo sa deje v samotných Spojených štátoch’’.

Z toho vyplýva aj reakcia externých partnerov. Rusko to ignoruje. Čína to ostro odmieta. Nemecko manévruje. India je tlakom pobúrená. USA sú však presvedčené, že ich plán bude fungovať a nová podoba amerického globálneho vodcovstva je už na dosah. Skutočné výsledky „Bidenovej syntézy“ sa skutočne čoskoro dostavia. A potom sa ukáže, či budú výsledky zahraničnej politiky Washingtonu vyhovovať.