Tento rok, 31. mája, uplynie 55 rokov od vynesenia rozsudku nad najkrutejšou vrahyňou v československej histórii Irenou Čubírkovou. Právne listy sa vracajú k rozsudku z hľadiska súčasného práva. Zaujímavé čítanie pripravil sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko.

Roz­sud­ok vyniesol 31. mája 1966 Kraj­ský sú­d v Bra­tis­la­ve. Ob­ža­lo­va­nej Ire­ne Ču­bír­ko­vej bol ulo­že­ný trest smr­ti za spá­chanie dvoch vrážd. Prvého zavraždila man­že­la a nás­led­ne aj dru­ha, s kto­rý­mi ma­la se­dem de­tí. „Pro­ces s ob­ža­lo­va­nou Ire­nou Ču­bír­ko­vou a jej spolu­ob­ža­lo­va­ným sle­do­va­lo v ro­ku 1966 prak­tic­ky ce­lé Čes­kos­lo­ven­sko. Veľ­ký zá­ujem ve­rej­nos­ti vy­vo­lal hlav­ne bez­cit­ný spô­sob vy­ko­na­nia skut­kov ako aj to, že hlav­nou pá­cha­teľ­kou bo­la mla­dá že­na,“ spomína na udalosti Šamko.

Sled udalostí

Z rozsudku: „Obžalovaná Ire­na­ Ču­bír­ko­vá a obžalovaný Vác­lav ­Ber­nart dňa10.10.1951 na by­te man­že­lov Ber­nar­tov­cov v Trut­no­ve nav­zá­jom sa do­ho­vo­ri­li, že od­strá­nia man­že­la obžalovanej Ču­bír­ko­vej Já­na Ču­bír­ku, kto­rý bol váž­nou pre­káž­kou ich vzá­jom­ných a dlh­šie tr­va­jú­cich mi­los­tných sty­kov.“

K usmr­te­niu Ču­bír­ku doš­lo po do­ho­de me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi. Ber­nart ob­sta­ral us­pá­va­cie kvap­ky, kto­ré Ču­bír­ko­vá pou­ži­la spo­lu s al­ko­ho­lom na us­pa­nie svoj­ho man­že­la. Nás­led­ne po je­ho skonaní doš­lo k fin­go­va­niu smr­ti man­že­la neš­ťas­tnou ná­ho­dou. Zahladzovať stopy zločincom mala dokonca pomáhať aj Leopolda Bernartová, teda manželka milenca Čubírkovej.

Čubírková podala manželovi po obede v liehovine kvapky na spanie, potom ho uložila do postele a ubila tupým predmetom na smrť. Následne už za pomoci milenca aj jeho manželky preniesli telo Čubírku do stodoly, kde narafičili jeho pád pod schody. Čubírková sa neskôr vo väzbe k zavraždeniu Čubírku priznala a po predošlom popieraní sa k asistencii priznali aj manželia Bernátovci.

Zaujímavé je, že milostný pomer, ktorý bol dôvodom vraždy, nepretrval. Čubírková už vo vzťahu s Bernátom odmietla po vražde pokračovať a ešte pred tým, ako sa všetci páchatelia ocitli vo väzbe, Čubírková si našla nového partnera, ktorého usmrtila podobne ako svojho manžela. Jej novým druhom sa stal Ambróz Ščepka. Spolužitie však bolo plné agresivity, alkoholu a problémov.

Vražda druha Ščepku

V rozsudku sa popisuje aj vražda A. Ščepku. Čubírková ho „viac­krát ud­re­la se­ke­rou do zá­hla­via, čím mu spô­so­bi­la zlo­me­nie klen­by a spo­di­ny le­beč­nej, s kr­vá­ca­ním do moz­gu. Po­tom so se­ke­rou a se­ká­čom na mä­so od­de­li­la hla­vu od te­la. Te­lo spá­li­la v pe­ci v dňoch 8. a 9. 12.1964, po­pol a nes­pá­le­né zbyt­ky kos­tí roz­há­dza­la v oko­lí do­mu. Od­de­le­nú hla­vu dňa 9.12.1264 od­lo­ži­la do WC ka­bí­ny osob­né­ho vla­ku čís­lo 819 sto­ja­ce­ho na Že­lez­nič­nej sta­ni­ci v Tr­na­ve. Po od­lo­že­ní hla­vy ozná­mi­la or­gá­nom VB v Tr­na­ve, že od 7.12.1964 pos­trá­da svoj­ho dru­ha Am­bró­za Ščep­ku,“ píše sa v rozsudku.

„Dna 9. de­cem­bra 1964 sve­dok J. K. asi o 15.00 hod. vo WC ka­bí­ne dru­hé­ho voz­ňa vla­ko­vej súp­ra­vy č. 819, idú­cej sme­rom na Bra­tis­la­vu, na­šiel ľud­skú hla­vu,“ píše sa v rozsudku ďalej. „V ča­se od­de­ľo­va­nia hla­vy bol krv­ný obeh v te­le za­cho­va­ný a usmr­te­ný v tom ča­se žil ale­bo sa na­chá­dzal v po­čí­na­jú­cej agó­nii. Vzhľa­dom na uve­de­né hlá­se­nie (Čubírkovej o chýbajúcom partnerovi – pozn. red.) doš­lo k iden­ti­fi­ko­va­niu usmr­te­né­ho.“

O tom, že usmrtený s druž­kou Čubírkovou žili v nez­ho­dách, sa všeo­bec­ne ve­de­lo. Obvinenú a neskôr obžalovanú následne pred­vied­li na vý­slu­ch. Tam sa ku všetkému priznala, ako dôvod uviedla, že jej druh pil a žili spolu neusporiadane. Zaujímavosťou je, že na súde sa predmety, ktorými usmrtila Čubírková druha, priraďovali k činu len za pomoci rovnakej krvnej skupiny zavraždeného a krvi nájdenej na predmetoch. Modernejšie metódy v danom čase neexistovali. Išlo o krv B,M,RH po­zi­tív.

Pri rozsudku zohralo úlohu aj to, aký život pripravila vrahyňa svojim deťom

Súd pri vynášaní rozsudku reflektoval aj na vplyv konania Čubírkovej na jej maloleté deti. V rozsudku sa písalo, že „je­ho smrť zna­me­na­la ov­plyv­ne­nie nie­len eko­no­mic­ké­ho, ale i vý­chov­né­ho za­bez­pe­če­nia ma­lo­le­tých de­tí. To zvlášť je vý­raz­né, ak sa pri­hliad­ne na vte­daj­ší mo­rál­ny pro­fil ob­ža­lo­va­nej. De­ti do r. 1951 vy­cho­vá­va­né v us­po­ria­da­nej ro­di­ne sa ocit­li ko­na­ním ob­ža­lo­va­ných pos­tup­ne v ta­kých po­me­roch, kto­ré sú spô­so­bi­lé za­ne­chať dlh­šie tr­va­jú­ce nás­led­ky, ako to vy­plý­va naj­mä zo správ o po­ves­ti. U ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej tre­ba zdô­raz­niť, že aj v dru­hom prí­pa­de vraž­dy si pris­vo­ji­la roz­ho­do­vať o ži­vo­te svoj­ho dru­ha, ot­ca troch ma­lo­le­tých de­tí, kto­rý vý­znam­ným po­die­lom sa po­die­ľal na eko­no­mic­kom za­bez­pe­če­ní ce­lej ro­di­ny.“

Pri rozsudku zohral úlohu aj príliš surový spôsob uskutočnenia úmyslu. „U obžalovanej Ču­bír­ko­vej, i keď tu znal­ci kon­šta­to­va­li, že ide o ano­mál­nu, psy­cho­pa­tic­kú osob­nosť s ne­dos­ta­toč­ný­mi etic­ký­mi a mo­rál­ny­mi cit­mi, ni­ja­ko sa tým­to nez­ni­žu­je mož­nosť roz­poz­ná­vať ne­bez­pe­čen­stvo svoj­ho ko­na­nia pre spo­loč­nosť, to­to ov­lá­dať. Znal­ci uvied­li i to, že u ob­ža­lo­va­nej nej­de ani o zní­že­nú príčet­nosť. Kraj­ský súd pri roz­ho­do­va­ní, akým dru­hom tres­tu je mož­né do­siahnuť úče­lu tres­tu u ob­ža­lo­va­nej Čúubír­ko­vej, do­šiel k zá­ve­ru, že sú spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky pre pou­ži­tie vý­ni­moč­né­ho tes­tu - tres­tu smr­ti,“ píše sa v rozsudku. Celý rozsudok si môžete prečítať TU.

Ako by súdy konali dnes?

Z dnešného pohľadu je podľa bratislavského sudcu Šamka za­ují­ma­vé hlavne po­sú­de­nie ko­na­nia spolu­ob­ža­lo­va­né­ho Vác­la­va Ber­nar­ta. Pomáhal pri vražde manžela Čubírkovej, keď súd pr­vé­ho stup­ňa, na roz­diel od ob­ža­lo­by, po­sú­dil je­ho ko­na­nie nie ako spolu­pá­cha­teľ­stvo, ale ako po­moc k tres­tné­mu či­nu vraž­dy. Zaujímavá je podľa sudcu aj cel­ko­vá sklad­ba od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku, keď kraj­ský súd vy­skla­dal skut­ko­vý dej a účasť ob­ža­lo­va­ných na ňom ako mo­zai­ku dô­ka­zov, z kto­rej po­tom vy­vo­dzo­val práv­ne zá­ve­ry.



Právne listy upozorňujú, že ta­ký­to spô­sob od­ôvod­ňo­va­nia roz­sud­kov je v proti­kla­de so sú­čas­nou ap­li­kač­nou praxou, keď väč­ši­nu od­ôvod­ne­nia roz­sud­kov sú­dov tvo­rí preh­ľad to­ho, čo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­li ob­ža­lo­va­ní ale­bo sved­ko­via. Až po­tom nas­le­du­je struč­né zhod­no­te­nie dô­ka­zov a pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie.

Pôvodný roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa bol na­pad­nu­tý od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­ný­ch osôb aj pro­ku­rá­to­ra. Pro­ku­rá­tor žia­dal v prípade Ber­nar­ta, aby je­ho ko­na­nie bo­lo kva­li­fi­ko­va­né ako spolu­pá­cha­teľ­stvo, a nie ako po­moc. Naj­vyš­ší súd roz­sud­kom neskôr vy­ho­vel pro­ku­rá­to­ro­vi a po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta ako spolu­pá­cha­teľ­stvo. Za­ra­dil ho aj do prís­nej­šej náp­rav­no­vý­chov­nej skupiny.

Čubírkovú popravili koncom septembra 1966

„Žia­dosť o mi­losť bo­la ob­ža­lo­va­nej Ire­ne Ču­bír­ko­vej za­miet­nu­tá a dňa 28.09.1966 bo­la pop­ra­ve­ná obe­se­ním v Pra­he vo ve­ku 43 ro­kov. Bo­la dru­hou že­nou pop­ra­ve­nou v Čes­kos­lo­ven­sku od ro­ku 1948 za kri­mi­nál­ne (nie po­li­tic­ké) tres­tné či­ny. Trest smr­ti bol v Čes­kos­lo­ven­sku zru­še­ný v ro­ku 1990,“ píšu Právne listy. "Cel­ko­vo za ob­do­bie od ro­ku 1948 do ro­ku 1990 bo­li v Čes­kos­lo­ven­sku pop­ra­ve­né za kri­mi­nál­ne tres­tné či­ny tri že­ny,“ uvádza sudca Šamko.