Rusko sa chystá napadnúť Ukrajinu. Toto by ste si mysleli, keby ste verili nedávnym titulkom. „Napätie raketovo stúpa, keď Rusko zhromažďuje sily blízko východnej Ukrajiny,“ uvádza Kyiv Post. „Ruské jednotky a tanky sa hromadia na hranici s Ukrajinou,“ vyhlasuje Sun. Rusko „zaplavuje Krym vlakmi plnými cisterien“,  tvrdí Daily Mail. A tak ďalej.

Od jari 2014 bojuje ukrajinská armáda s povstaleckými silami na Donbase na východe Ukrajiny. Ukrajinská vláda dlhodobo obviňuje Rusko z podpory, vyzbrojovania a financovania rebelov, teraz však hovorí, že Moskva môže ísť ešte ďalej.

Podľa kyjevskej tlačovej agentúry UNIAN „Rusko sa môže pokúsiť o vpád a rozmiestnenie svojich vojakov hlbšie na územie Ukrajiny ... Oznámila to ukrajinská vojenská spravodajská agentúra GUR MO.“



A UNIAN skutočne cituje slová GUR MO, ktoré hovoria:

„Ruská federácia dokončuje prípravy na súbor opatrení zameraných na tlačenie našej krajiny do vojenskej reakcie na nepriateľskú akciu útočníkov ... rozširovanie ruskej vojenskej prítomnosti na území  Donecka a Luganskej ľudovej republiky zavedením pravidelných jednotiek ruských ozbrojených síl, pričom tento krok odôvodňuje potrebou ochrany ruských občanov.“

Medzitým obchodný denník OilPrice.com uvádza:

„V Bielorusku a na Ukrajine sa zdá, že Západ vedie hybridnú vojnu proti Moskve. Z Putinovho pohľadu je teraz jedinou možnosťou aktívny protiútok. Vojenskí analytici stále diskutujú o tom, aké sú možnosti Moskvy v najbližších dňoch. Väčšina očakáva takzvanú lokálnu eskaláciu, dramatickú a zničujúcu, ktorá povedie k nasadeniu ruských „mierových síl“.“



Identita tejto „väčšiny“ odborníkov nie je zverejnená, pravdepodobne preto, že neexistuje. Ale základný scenár zobrazený médiami je jasný: Rusko sa pripravuje na útok na Ukrajinu. Využíva akúsi provokáciu, aby sa zdalo, že útok je oprávnený, aby bránil obyvateľov Donbasu pred ukrajinskou armádou.

Logika je tu trochu podobná logike, ktorá sa často používa pri diskusiách o vojne medzi Ruskom a Gruzínskom v roku 2008. Často sa tvrdí, že Rusko „vyprovokovalo“ Gruzíncov k útoku na Južné Osetsko, aby tak zahájili dlho plánovanú vlastnú inváziu.

Pravda bola však iná. Nezávislá komisia vytvorená Európskou úniou zistila, že za začatie vojny v roku 2008 je zodpovedné predovšetkým Gruzínsko. Gruzínsky príklad napriek tomu zvyšuje prízrak, že ukrajinská armáda a jej západné zosilňovače môžu pripravovať informačný terén na ospravedlnenie útoku na povstalecké sily na Donbase tým, že sa bude zdať, akoby konala v sebaobrane.



Je pravda, že ruská armáda v posledných týždňoch organizuje vojenské cvičenia blízko ukrajinských hraníc. Ich rozsah je však ďaleko pod úrovňou potrebnou na inváziu na Ukrajinu. Namiesto prípravy na inváziu sa zdá pravdepodobnejšie, že ruská aktivita má odradiť od útoku Ukrajiny na Donbas.

Vojna na Donbase začala vznikať od chvíle, keď sa vo februári 2015 dohodlo fiktívne prímerie. Od začiatku tohto roka sa prímerie z veľkej časti rozpadlo. Špeciálna monitorovacia misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe každý deň hlási porušenia.

Na sociálnych sieťach sa medzitým objavili nepotvrdené obrázky nahromadenia ukrajinských síl na východe Ukrajiny, čo podnecuje špekulácie o bezprostrednej ukrajinskej ofenzíve na Donbase.



Existuje obava, že Ukrajina sa môže pokúsiť zopakovať nedávny úspech Azerbajdžanu pri obnove stratených území pomocou vojny proti Arménsku. Ukrajina od roku 2015 totiž investovala do svojej armády značné prostriedky.

Je teraz lepšie vybavená a vycvičená, ako keď v roku 2015 utrpela porážku pri Debalceve. Mohla by si myslieť, že môže Donbas znovu získať späť vojenskými prostriedkami. To však nie je nemožné.

Vojenská ofenzíva na Donbase by čelila mnohým ťažkostiam, v neposlednom rade mestskému charakteru terénu. Ukrajina by bola mimoriadne zraniteľná voči ručným protitankovým zbraniam a ukrajinské jednotky by sa pravdepodobne museli spoliehať na intenzívne používanie delostrelectva.



To by malo za následok katastrofu. Vedúci ukrajinskej armády generál Komčak to vzal minulý týždeň na vedomie a „varoval pred obrovskými civilnými obeťami“.

Tvárou v tvár takýmto obetiam existuje vysoká pravdepodobnosť, že by Rusko zasiahlo, najmä teraz, keď veľké množstvo obyvateľov Donbasu získalo ruské pasy. Výsledkom by bola totálna vojna medzi Ruskom a Ukrajinou.

Niet pochýb o tom, že Rusko by takúto vojnu vyhralo. A pravdepodobne veľmi rýchlo. Ak si teda Západ skutočne želá pomôcť Ukrajine, mal by využiť všetku svoju diplomatickú moc na zabezpečenie toho, aby sa ukrajinská vláda nesnažila vyriešiť svoje problémy vojenskými prostriedkami.



Signály prichádzajúce z Washingtonu sú, bohužiaľ, skôr opačné. Americký minister obrany Lloyd J. Austin III. v telefonickom rozhovore s ukrajinským ministrom obrany Andrii Taranom „opätovne potvrdil neochvejnú podporu USA pre suverenitu, územnú celistvosť a euroatlantické ašpirácie Ukrajiny“.

Austinovo vyhlásenie nedosahuje schválenie vojenskej ofenzívy, ale slová ako „neochvejná podpora“ by sa dali ľahko takto interpretovať.



V roku 2008 USA nepodporili gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho v útoku na Južné Osetsko. Zdá sa však, že nesprávne vnímal podporu USA pre gruzínske členstvo v NATO ako dôkaz, že by ho Amerika podporila. Teraz existuje nebezpečenstvo, že ukrajinská vláda by mohla urobiť tú istú chybu. Mohla by si myslieť, že ju Západ bude podporovať v čomkoľvek. Je dôležité, aby Západ túto predstavu Ukrajine poprel.

Slová generála Komčaka o hromadných civilných obetiach naznačujú, že Ukrajina si uvedomuje strašné riziko vojenských akcií. Musíme dúfať, že toto vedomie poskytne zdržanlivosť potrebnú na zabránenie vojne, ktorá by všetkým zúčastneným nesmierne ublížila.