Článok doc. JUDr. To­máša Ľalíka, PhD. z Ka­ted­ry ús­tav­né­ho prá­va, PraF UK uverejnený na portáli Právne listy

Predne­dáv­nom Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor D. Lip­šic pub­li­ko­val v Den­ní­ku N člá­nok, kto­rý sa tý­kal mož­nos­tí nah­ra­de­nia ko­lúz­nej väz­by kauciou. V ňom dô­vo­dí, že nah­ra­de­nie ko­lúz­nej väz­by by ne­ma­lo byť mož­né, pri­čom pou­ká­zal, že zá­kla­dom ta­ké­ho­to pos­tu­pu slo­ven­ských sú­dov je nes­práv­na inter­pre­tá­cia roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP a zne­niu Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý náh­ra­du ko­lúz­nej väz­by vy­lu­ču­je.

Pod­ľa ne­ho pre­ce­den­čné roz­hod­nu­tia vo ve­ci Ca­balle­ro c. Spo­je­né krá­ľov­stvo a S.B.C. c. Spo­je­né krá­ľov­stvo bo­li nes­práv­ne vy­lo­že­né Ústav­ným sú­dom v ná­le­ze I. ÚS 100/04. V tých­to roz­hod­nu­tiach ESĽP skon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru kvô­li to­mu, že brit­ské sú­dy na zá­kla­de zá­ko­na ne­moh­li roz­ho­do­vať o kau­cii, čím ob­li­ga­tór­ne mu­se­li na­ria­diť vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­nej oso­by.

Ďalej Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor uvá­dza, že po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu, aká exis­tu­je pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 80 a § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku na Slo­ven­sku, vo vzťa­hu k Čes­kej re­pub­li­ke zhod­no­til ESĽP ako sú­lad­nú s Do­ho­vo­rom (prí­pad Krej­čír c. ČR). Kon­krét­ne, že ak sú­dy mô­žu roz­ho­do­vať o dô­vod­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia a aj o prí­tom­nos­ti vä­zob­ných dô­vo­dov (te­da, že mô­žu ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tiť na slo­bo­du), tak ne­dos­tup­nosť me­nej in­va­zív­nych fo­riem náh­ra­dy väz­by, nie je po­ru­še­ním čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru.



Ok­rem to­ho D. Lip­šic upria­mil po­zor­nosť aj na dos­lov­ný vý­klad čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, a te­da, že kaucia sa vý­luč­ne via­že na úte­ko­vú väz­bu a nie ko­lúz­nu, čo do­ku­men­to­val aj na roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP.

Ten­to krát­ky prís­pe­vok je reak­ciou na člá­nok Špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a bu­de s ním po­le­mi­zo­vať. Je roz­de­le­ný do troch čas­tí, pri­čom kaž­dá z nich ko­reš­pon­du­je s tro­ma al­ter­na­tí­va­mi, aký­mi je mož­né ucho­piť pred­met­nú otáz­ku v pros­pech efek­tív­nej­šej ochra­ny ľud­ských práv a slo­bôd – te­da, že aj ko­lúz­nu väz­bu je mož­né nah­ra­diť al­ter­na­tív­ny­mi a me­nej za­ťa­žu­jú­ci­mi for­ma­mi ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy.

Do­ho­vor ako mi­ni­mál­ny štan­dard

Prís­pe­vok Špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za­bú­da na to, že Do­ho­vor ako me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va pred­sta­vu­je len mi­ni­mál­ny štan­dard, na čo mno­hí slo­ven­skí sud­co­via, aka­de­mi­ci ale aj po­li­ti­ci ra­di za­bú­da­jú.Te­da ná­rod­né sú­dy mô­žu vy­kla­dať Do­ho­vor exten­zív­nej­šie ako to ro­bí ESĽP, pri­čom ten je len in­špi­rá­ciou pre ná­rod­né súd­ne in­štan­cie.

Prá­ve tou­to op­ti­kou je mož­né po­ze­rať na roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du (I. ÚS 100/04) spo­mí­na­né v prís­pev­ku Špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, z kto­rých mož­nosť al­ter­na­tív­ne nah­ra­diť ko­lúz­nu väz­bu vy­plý­va a kto­rý uvie­dol: „Pri po­su­dzo­va­ní jej opod­stat­ne­nos­ti má zá­ru­ka pred­nosť pred pok­ra­čo­va­ním väz­by. Up­lat­ňu­je sa nie­len v prí­pa­de tak­zva­nej úte­ko­vej väz­by, ako by to­mu nas­ved­čo­va­la for­mu­lá­cia úče­lu tej­to zá­ru­ky (za­bez­pe­če­nie prí­tom­nos­ti na po­jed­ná­va­ní), ale je mož­né ňou nah­ra­diť aj väz­bu reali­zo­va­nú na zá­kla­de iných dô­vo­dov.



V roz­po­re s do­ho­vo­rom by bo­lo, ak by vnút­roš­tát­ne prá­vo vy­lu­čo­va­lo v prí­pa­de niek­to­rých tres­tných či­nov vô­bec mož­nosť zá­ru­ky (Ca­balle­ro c. Spo­je­né krá­ľov­stvo z 8. feb­ruára 2000,S. B. C. c. Spo­je­né krá­ľov­stvo z 19. jú­na 2001).“ Ústav­ný súd exten­zív­ne po­ňal prís­tup ESĽP k vä­zob­né­mu stí­ha­niu, čo je sa­moz­rej­me do­vo­le­né, pre­to­že sa ni­mi efek­tív­nej­šie chrá­ni osob­ná slo­bo­da, pri­čom Do­ho­vor je len mi­ni­mál­ny štan­dard ochra­ny.

Na­vy­še, Do­ho­vor je aj sú­časť slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku, te­da or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci ho mô­žu vy­kla­dať a ap­li­ko­vať. Nej­de te­da o ne­po­cho­pe­nie kon­textu prí­pa­du a ka­zuis­tic­kú via­za­nosť roz­hod­nu­tia­mi ESĽP, ale o všeo­bec­ný zá­ver prís­tu­pu ESĽP k tej­to ob­las­ti: sú­dy mu­sia mať al­ter­na­tív­ne for­my nah­ra­de­nia väz­by pri všet­kých vä­zob­ných dô­vo­dov. Ďal­šia časť uká­že, že to­to je štan­dard pre­fe­ro­va­ný ESĽP a len tým­to prís­tu­pom nep­rí­de k po­ru­še­niu čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru.

Ju­di­ka­tú­ra ESĽP

Prob­lém prís­pev­ku Špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra spo­čí­va v tom, že ESĽP v sku­toč­nos­ti nao­zaj sto­jí na sta­no­vis­ku, že ná­rod­né sú­dy mu­sia mať mož­nosť v kaž­dej ve­ci zvá­žiť, či nie je mož­né nah­ra­diť väz­bu pe­ňaž­nou zá­ru­kou (či iný­mi for­ma­mi nah­ra­de­nia väz­by), bez oh­ľa­du na dô­vod väz­by, roz­sah ob­vi­ne­nia z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo hro­zia­ce­ho tres­tu pre pá­cha­te­ľa

Napr. vo ve­ci Pi­ru­zyan c. Ar­mén­sko ESĽP uvie­dol, že už skôr roz­ho­dol o po­ru­še­ní čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru v prí­pa­doch, kde po­su­dzo­va­nie pe­ňaž­nej zá­ru­ky ako náh­ra­dy väz­by bo­lo vy­lú­če­né na zá­kla­de zá­ko­na. V kon­krét­nych okol­nos­tiach prí­pa­du ESĽP roz­ho­dol o po­ru­še­ní čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru kvô­li to­mu, že ar­mén­ske sú­dy za­miet­li návrh sťa­žo­va­te­ľa na pe­ňaž­nú zá­ru­ku na­mies­to väz­by z ti­tu­lu ob­vi­ne­nia z obzvlášť zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré auto­ma­tic­ky za­ka­zo­va­lo náh­ra­du väz­by pe­ňaž­nou zá­ru­kou. ESĽP uvie­dol, že auto­ma­tic­ké od­miet­nu­tie návr­hu ob­vi­ne­né­ho bez mož­nos­ti súd­ne­ho pries­ku­mu kon­krét­nych okol­nos­tí väz­by ob­vi­ne­né­ho, je v roz­po­re s čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru (§ 104-105).



Zo sťaž­nos­ti ani z ná­rod­né­ho prá­va pri tom ne­vyp­lý­va­lo to, že by ar­mén­ske sú­dy ne­moh­li roz­hod­núť o pre­pus­te­ní z väz­by, resp. že väz­ba bo­la ob­li­ga­tór­na, ako to­mu bo­lo v prí­pa­de Ca­balle­ro c. Spo­je­né krá­ľov­stvo, kto­rý ci­tu­je Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. Prob­lé­mom ar­mén­skej práv­nej úp­ra­vy bo­lo, že kaucia za väz­bu sa moh­la up­lat­niť len pri ob­vi­ne­ní z má­lo a stred­ne zá­važ­ných tres­tných či­nov (§ 51), čo ex le­ge vy­lu­čo­va­lo jej pou­ži­tie prio­bzvlásť zá­važ­ných tres­tných či­noch a te­da aj prí­pa­du pá­na Pi­ru­zya­na.

Po­dob­ne pos­tu­po­val ESĽP aj vo ve­ci Ida­lov c. Rus­ká fe­de­rá­cia. Naj­prv Veľ­ká ko­mo­ra ESĽP po­va­žo­va­la mož­nosť nah­ra­diť väz­bu iný­mi pros­tried­ka­mi za­bez­pe­čiť prí­tom­nosť ob­vi­ne­né­ho na súd­nom ko­na­ní za všeo­bec­né prin­cí­py, kto­ré ESĽP pou­ží­va na úče­ly čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru vždy, te­da bez oh­ľa­du na dô­vod väz­by (§ 140). Vo ve­ci sa­mej ESĽP skon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, keď­že rus­ké sú­dy od­ôvod­ňo­va­li naj­mä ko­lúz­nu väz­bu ob­vi­ne­né­ho p. Ida­lo­va hro­zia­cim vy­so­kým tres­tom (ob­vi­ne­nie za únos, vy­die­ra­nie, or­ga­ni­zo­va­ný zlo­čin atď.) bez to­ho, aby svo­je roz­hod­nu­tie op­re­li o kon­krét­ne dô­vo­dy ale­bo zva­žo­va­li aj al­ter­na­tív­ne pros­tried­ky nah­ra­de­nia väz­by (§ 147). Rus­ké sú­dy moh­li ke­dy­koľ­vek roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho z väz­by (§ 72).

Po­dob­ný prí­pad, kto­rý do­ku­men­tu­je ju­di­ka­tú­ru ESĽP v tej­to ob­las­ti má­me do­kon­ca aj pro­ti Slo­ven­sku. V roz­sud­ku Mi­chal­ko c. Slo­ven­sko ESĽP naj­prv uvie­dol, že vte­dy eš­te ne­jed­not­ná prax Ústav­né­ho sú­du (keď je­den se­nát roz­hod­ne, že pe­ňaž­ná zá­ru­ka sa mô­že up­lat­niť aj pri ko­lúz­nej väz­be a iný to od­miet­ne) vy­vo­lá­va oba­vy (§ 147). Na­ko­niec ale ESĽP ne­mu­sel po­su­dzo­vať tú­to otáz­ku, pre­to­že uz­ne­se­nie ko­šic­ké­ho kraj­ské­ho sú­du o nep­re­pus­te­ní pá­na Mi­chal­ka z väz­by sa ne­tý­ka­lo si­tuácie vy­lú­če­nia náh­ra­dy väz­by ex le­ge.

Po­ru­še­nie čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru spo­čí­va­lo v tom, že ten­to kraj­ský súd uvie­dol, že sľub p. Mi­chal­ka ne­mo­hol nah­ra­diť väz­bu kvô­li po­va­he prí­pa­du a nie kvô­li zne­niu vte­daj­šie­ho § 73 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ako aj v tom, že od­ôvod­ne­nia slo­ven­ských sú­dov bo­li abstrak­tné a ste­reo­typ­né.



Roz­sud­ky uvá­dza­né Špe­ciál­nym pro­ku­rá­to­rom sú star­šie v po­rov­na­ní s tu uvá­dza­ný­mi roz­hod­nu­tia­mi ESĽP. Sú­čas­ná ju­di­ka­tú­ra ESĽP sa tak po­su­nu­la op­ro­ti sta­vu, s kto­rým ope­ru­je Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor do si­tuácie, že ak všeo­bec­ný súd pos­ta­ví svo­je dô­vo­dy vý­luč­ne na zne­ní zá­ko­na, kto­rý neu­mož­ňu­je nah­ra­diť väz­bu me­nej in­va­zív­ny­mi pros­tried­ka­mi, tak prí­de k po­ru­še­niu čl. 5 ods. 3 do­ho­vo­ru.

Ústav­no­kon­form­ný vý­klad Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo vy­pl­ne­nie me­dze­ry v zá­ko­ne ?

Aj keď vy­ššie uvá­dza­né dve mož­nos­ti sú pres­ved­či­vé pre nah­ra­de­nie ko­lúz­nej väz­by me­nej in­va­zív­ny­mi pros­tried­ka­mi, stá­le nám zos­tá­va na sto­le eš­te tre­tia mož­nosť. A tou je ús­tav­no­kon­form­ný vý­klad Tres­tné­ho po­riad­ku v sú­la­de s čl. 17 Ústa­vy, kto­rý vy­ža­du­je, aby sa pros­tried­ky náh­ra­dy väz­by up­lat­ňo­va­li aj na ko­lúz­nu väz­bu.

Ta­ký­to zá­ver je pl­ne v sú­la­de s ús­tav­ným chá­pa­ním väz­by: väz­ba ako naj­extrém­nej­ší zá­sah do osob­nej slo­bo­dy, vý­ni­moč­nosť vä­zob­né­ho stí­ha­nia, tr­va­nie väz­by len ne­vyh­nut­ný čas (nie­koľ­ko týž­dňov, nie me­sia­cov a už vô­bec nie ro­kov), dô­le­ži­tosť osob­nej slo­bo­dy ako aj pra­vid­lo, že väz­ba je ul­ti­ma ra­tio, pri­čom mu­sia byť vždy zvá­že­né iné a me­nej dras­tic­ké pros­tried­ky a tie vy­hod­no­te­né ako ne­dos­ta­toč­né.

Tým, že by sú­dy moh­li roz­ho­do­vať len o ne­napl­ne­ní (i) dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia a (ii) nep­rí­tom­nos­ti vä­zob­né­ho dô­vo­du, ale už nie o iných pros­tried­koch náh­ra­dy väz­by (ako navr­hu­je D. Lip­šic), ochu­dob­ni­li by ob­vi­ne­né­ho o al­ter­na­tív­ne mož­nos­ti, čím by sa os­la­bi­la je­ho osob­ná slo­bo­da ako dô­le­ži­tá ús­tav­ná hod­no­ta. Vä­zob­né stí­ha­nie na zá­kla­de ko­lúz­nych dô­vo­dov by vlas­tne neu­mož­ňo­va­lo náh­ra­du naj­tvrd­šie­ho pros­tried­ku za iný a me­nej dras­tic­ký spô­sob, kto­rý by rov­na­ko napĺňal účel ko­lúz­nej väz­by (napr. doh­ľad pro­bač­né­ho úrad­ní­ka, pe­ňaž­ná zá­ru­ka, rôz­ne dru­hy po­vin­nos­tí atď.).

Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor tvr­dí, že hroz­bu ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia nie sú al­ter­na­tí­vy k väz­be spô­so­bi­lé eli­mi­no­vať. K ta­ké­mu­to zá­ve­ru však ne­ve­dú žiad­ne ra­cio­nál­ne ar­gu­men­ty, pre­to­že (i) po­ru­še­nie al­ter­na­tív­nych pros­tried­kov náh­ra­dy väz­by zna­me­ná opä­tov­né vza­tie do väz­by (čo sa­mé o se­be pred­sta­vu­je hroz­bu pre ob­vi­ne­né­ho) a na­vy­še (ii) nie sú mi zná­me si­tuácie, ke­dy by pri­chá­dza­lo ku ko­lúz­ne­mu sprá­va­niu sa ob­vi­ne­né­ho, kto­ré­ho väz­ba bo­la nah­ra­de­ná iný­mi pros­tried­ka­mi.



Zlú vô­ľu ob­vi­ne­né­ho a ko­lúz­ne sprá­va­nie pri tom nie je mož­né aprio­ri pred­pok­la­dať, ale mu­sí byť do­ká­za­né kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi a dô­kaz­mi (spô­sob ale­bo druh pá­chania tres­tnej čin­nos­ti pri tom ta­ký­mi nie sú). Jed­no­du­cho po­ve­da­né: sud­ca má dos­tať na vý­ber, či sa bu­de oso­ba stí­hať vä­zob­ne ale­bo vy­uži­je al­ter­na­tív­ne pros­tried­ky, a rov­na­ko tak ob­vi­ne­ný má ná­rok, aby al­ter­na­tív­ne for­my náh­ra­dy väz­by sud­ca zvá­žil.

V ďal­šom ra­de je tre­ba po­ve­dať, že Trest­ný po­ria­dok vý­slov­ne ne­za­ka­zu­je nah­ra­de­nie väz­by iný­mi pros­tried­ka­mi. Tú­to otáz­ku len neup­ra­vu­je v § 80 a § 81, kde sa rá­ta len s mož­nos­ťou náh­ra­dy úte­ko­vej a pre­ven­tív­nej väz­by. Me­dzi zá­ka­zom nie­čo ne­ro­biť a ne­re­gu­lá­ciou vzťa­hu je kva­li­ta­tív­ny roz­diel. Kým pr­vá si­tuácia je jas­ná z hľa­dis­ka dôs­led­kov, dru­há ta­kou nie je.

V dô­vo­do­vej sprá­ve k Tres­tné­mu po­riad­ku z ro­ku 2005 sa však bez vy­svet­le­nia uvá­dza, že náh­ra­da väz­by v zmys­le § 80 Tres­tné­ho po­riad­ku sa ne­bu­de ap­li­ko­vať pri ko­lúz­nej väz­be (s. 28 dô­vo­do­vej sprá­vy k Tres­tné­mu po­riad­ku).V tej­to kon­šte­lá­cii je otáz­ne, či vzni­ká me­dze­ra v prá­ve ale­bo nie, pre­to­že zá­ko­no­dar­ca mal mož­nos­ťou včle­niť ko­lúz­nu väz­bu do us­ta­no­ve­ní § 80 a § 81 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale tak neu­ro­bil. Na dru­hej stra­ne, tá­to in­ten­cia ne­zos­ta­la vý­slov­ne for­mu­lo­va­ná.

Ak by sme pri­pus­ti­li, že ide o me­dze­ru v prá­ve, tak do úva­hy pri­pa­dá jej vy­pl­ne­nie na zá­kla­de ana­ló­gie le­gis, kto­rá je mož­ná ak:(i) ur­či­tá sku­toč­nosť nie je práv­ne up­ra­ve­ná; (ii) exis­tu­je práv­na re­gu­lá­cia, kto­rá tú­to (prá­vom neup­ra­ve­nú) sku­toč­nosť re­gu­lu­je po­dob­ne v ur­či­tých sme­roch a na­ko­niec (iii) exis­tu­je väz­ba me­dzi prá­vom ne­re­gu­lo­va­nou sku­toč­nos­ťou, kto­rá má po­dob­né ale­bo rov­na­ké práv­ne dôs­led­ky ako sku­toč­nosť, kto­rá je pria­mo re­gu­lo­va­ná práv­ny­mi nor­ma­mi.

K ana­ló­gii v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom sa ve­no­val aj Ústav­ný súd, kto­rý v ná­le­ze II. ÚS 792/2014 uvie­dol, že ana­ló­gia v tres­tnom pro­ce­se nie je prob­le­ma­tic­ká, po­kiaľ nie je pre­ja­vom svoj­vô­le (exis­tu­je me­dze­ra v práv­nej úp­ra­ve a pou­ži­tie ana­ló­gie je ra­cio­nál­ne a ar­gu­men­tač­ne pod­lo­že­né) a ne­má ne­ga­tív­ny do­pad na prá­va a slo­bo­dy jed­not­liv­ca (bod 13.6 ná­le­zu). Čo by bol aj pred­met­ný prí­pad.

Zá­ver

Z uve­de­né­ho mám za to, že slo­ven­ské sú­dy mô­žu ap­li­ko­vať všet­ky mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by vo všet­kých vä­zob­ných stí­ha­niach. Len tak sa Slo­ven­sko ne­vys­ta­ví po­ten­cio­nál­ne­mu po­ru­še­niu čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, ak by sme si ne­vá­ži­li čl. 17 Ústa­vy. Aj keď sna­hám Špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra do is­tej mie­ry ro­zu­miem, ne­mal by stra­tiť zo zre­te­ľa, že ako vy­plý­va z em­pi­ric­kých či so­ciál­nych vý­sku­mov, ani roz­ši­ro­va­nie tres­tnej le­gis­la­tí­vy, ani vy­tvá­ra­nie kul­tú­ry tres­tu, nie sú efek­tív­nym pros­tried­kom zlep­šo­va­nia kva­li­ty práv­ne­ho sys­té­mu a rie­še­nia spo­lo­čen­ských prob­lé­mov.

V si­tuá­cii, ke­dy sú mno­hé (for­mál­ne stá­le ne­vin­né) oso­by na Slo­ven­sku vo väz­be nie­koľ­ko ro­kov, čo v práv­nom štá­te by ne­ma­lo vô­bec exis­to­vať, nie je na­mies­te hľa­dať spô­so­by, ako väz­bu predl­žo­vať, ale nao­pak ako ju skra­co­vať, nah­rá­dzať al­ter­na­tív­ny­mi pros­tried­ka­mi a hu­ma­ni­zo­vať.