Bratislavský Veľký piatok dňa 25. marca 1988 bol začiatkom pádu boľševického systému. Žiadna "Národní" o rok neskôr. Sviečková manifestácia spustila deštrukciu despotického režimu. Žiaľ, jeho maniere zostali. Vymenili sa iba figúrky. (Ivan Brožík)

Pracujem, píšem, pohľad mi skĺzne na kalendár a tam - "Deň ľudských práv". 25. marec 1988, Slovensko, Bratislava. Vtedy som mal  službu v redakcii. Na Veľký piatok obvykle nebývala v spravodajstve v tom čase ani noha. Súdruhovia už sviatkovali, slúžili mladí, slobodní. Tentoraz boli prítomní všetci.

Divný deň

Dialo sa čosi divné. Všetci kolegovia, vtedy súdruhovia, boli v ten deň v práci. Niektorí sa vytratili do tajných priestorov Ľudových milícií. Iní išli nafasovať do prenosov vtedy nevídanú techniku - klopový mikrofón, takzvaný "klopák". Do saka. A nahrávacie zariadenie.

Osud sa vyhral

Moc ich vyhnala medzi dav na Hviezdoslavovo námestie. A tá istá moc ich zliala vodnými delami tak, že nedoniesli žiadne kompromitujúce materiály. Nahrávanie zlyhalo.

Dnes z nich už niektorí nežijú. A iní si žijú - až príliš dobre. Tí, ktorí vždy vedeli preplávať "medzi", tu a tam si "nejak" a cez niekoho "pomôcť". Byť v správnu chvíľu v správnej strane. Pamäť zostala a pocit zhnusenia tiež.

Nevyhovovali ani vtedy, ani dnes

Zostala však aj spomienka na ten deň, keď verejnosť začala spoznávať mená ako Čarnogurský či Mikloško. Mená zakázané vtedy a myslím si, že nie príliš vítané aj dnes.

Deti minulosti

Z kvapiek krvi vtedy jedinej mocnej, pardon, všemocnej a zároveň umierajúcej strany sa po dopade na zem rodili nové mocenské štruktúry. Do dospelosti dorástli v obvyklom veku. A tak sa niekedy po skončí vlády Jozefa Moravčíka vracali  ideologickí genetickí potomkovia tých bývalých mocných k novej moci. Nazvali si ju demokracia. Z práce povyhadzovali mysliacich a cítiacich. Z redakcií samostatne tvorivých a začali vytvárať priestor pre demokratúru. Dnes už iba diktatúru.

Článok štyri sa vrátil

Čo nám vládne dnes? Politické strany! Volajú sa koalícia a nevedia sa dohodnúť ani len na tom, ktorý kus žvanca z národného bohatstva komu z nich patrí. Ukradnúť si pre nich vzdelanie bola malina. Veď oni sú onakvejší - ukradli si rovno štát. A teraz sa tvária ako idioti, ktorí nechápu, prečo si občania toho štátu myslia, že Slovensko patrí im - občanom. "Tridsať rokov po".

Neuhrali sme to

V civilizovanom štáte by dnes vládna moc zorganizovala slávnostný večer, pozvala naň ešte žijúcich aktérov. Na Slovensku sa ale vládna bezmoc háda o to, kto, s kým ku korytu a kto nie. Niekde sme urobili chybu.

Asi aj ja. Nebolo múdre nechávať to vyše tridsať rokov v sebe. Nie je múdre, ak sme zas ticho.

Ak zas ťaháme sviatky, kým si páni oddychujú v Dubaji. Akurát - ten sklad Ľudových milícií je už dávno zrušený. Aj milicionári.

Vlastne, tí ani nie. Dnes sa volajú sympatizanti.

Spomínajme