Na nátlak žltej tlače 31. mája 2018 odstúpil prezident PZ SR, generál Tibor Gašpar. Nahradil ho generál Lučanský, aby aj po uzákonení nových pravidiel voľby do tejto najvyššej policajnej funkcie tento post obhájil.
(výber z práve vydanej knihy „Generál Milan Lučanský“)

A aj predstavitelia ideologicky nenávistnej žltej tlače (ako istý Vlado Šnídl) uznáva, že „polícia pod jeho vedením poslala do väzby Kočnera, Jankovskú, Kvietika či skupinu sudcov“.

Podrobne na to Lučanský odpovedal v rozhovore pre topky.sk (Zoznam/nin):

Verejnosť očakáva, či a kedy polícia obviní Mariana Kočnera z objednávky vraždy. V akom štádiu je vyšetrovanie? Existujú aj osoby, ktoré mohli byť v celej schéme nad kontroverzným podnikateľom? 

Polícia robí len to, čo jej zákon dovoľuje. Verejnosť si môže želať čokoľvek, polícia musí mať dôkazy, na základe ktorých môže osobu obviniť a hlavne také, ktoré obstoja aj na súde. Nechcem predbiehať dobu, verím vyšetrovaciemu tímu a tak, ako Vy a celá verejnosť, aj ja čakám, ako bude celý ten prípad ukončený. Kolegovia z tímu naozaj „makajú“ a majú moju plnú podporu. Nebudem klamať, keď poviem, že neviem odpovedať na Vašu otázku.



Aj Al Capone mal na svedomí vraždy, ale do väzenia ho dostali za ekonomickú trestnú činnosť. Je podľa Vás jednoduchšie dokázať tieto trestné činy? 

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať, každý prípad je špecifický a jedinečný. Ekonomické trestné činy sú náročnejšie na čas. Pri vražde máte primárny ukazovateľ, a tým je mŕtvola, pri ekonomickej trestnej činnosti máte veľakrát len informáciu a od tej sa musíte odraziť. Viem však zo skúseností, že skôr či neskôr páchateľa polícia vždy dolapí. Niekedy o pol roka, niekedy o rok, niekedy o desať.

Na Slovensku akoby mali zločinci v daňových podvodoch pred políciou aj pred zákonom náskok. Ako to vnímate vy? 

To je to, čo sa Vám snažím vysvetliť. Pri vražde máte mŕtvolu a z tej dokážete veľa zistiť hneď v začiatkoch. Pri 99 percentách vrážd je vždy rovnaký motív – peniaze alebo láska. Podvody sú oveľa sofistikovanejšie, veľakrát ide o balansovanie na hrane zákona. Vyšetrovanie podvodov je časovo náročnejšie, pretože vyšetrovateľ musí preštudovať stovky až tisícky papierov, dokumentov. Čaká na dokumenty z iných inštitúcií, bez ktorých sa nepohne. Musím však uznať, že čísla za nás hovoria a výsledky máme dobré.

V minulosti bolo viacero prípadov, v ktorých polícia alebo prokuratúra zverejňovala mnoho podrobností, resp. unikalo veľa informácií. Naopak, pri citlivých veciach týkajúcich sa koalície a ľudí blízkych strane Smer bola akoby cenzúra. Uvedomujete si silu mediálnych výstupov a myslíte si, že by sa to mohlo zmeniť, ako a v čom?

Odkedy som ja policajný prezident, ani si nespomínam na nejakú exponovanú politickú kauzu. Sám však nie som zástancom zverejňovania informácií v prípadoch, ktoré sú „živé“. Nevidím v tom dôvod, maximálne to tak môže sťažiť alebo zmariť vyšetrovanie. Vyšetrovateľ je pod enormným tlakom a tak sa naozaj veľmi zle robí. Odo mňa nebudete počuť informácie o prípadoch, ktoré nie sú minimálne objasnené. Prípady, v ktorých je len začaté trestné stíhanie vo veci, bez obvinenej osoby, tie na verejnosť nepatria. Polícia prostredníctvom hovorcov a médií informuje pravidelne o svojej činnosti, rozprávať o konkrétnych menách, to polícii neprináleží, prezumpcia neviny je predsa zásadná.



Lučanský si naivne myslel (ako už vieme, nebol v tom sám, keď autor tejto knihy prorokoval rovnaký omyl aj v prípade generálneho prokurátora Čižnára), že ho noví samovládci vo vlastnom záujme nechajú pracovať. V Policajnom zbore bol obľúbený, zásluhy mal ako málokto iný a zvládol aj také potupné procedúry, ako rozhovor a aj neskoršiu debatu v réžii Denníka N, čo sa rovná zážitku s ideologicky zúrivou boľševickou tlačou z 50-tych rokov.

Vyhovel aj ideologickým nátlakom nových „predstaviteľov zmeny“ a počas svojho pôsobenia odstavil riaditeľa NAKA od vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a aj inak konal (slovníkom nových mediálnych komsomolcov) pro-aktívne, napríklad svojvoľnou ochranou organizátorov protestov „Za slušné Slovensko“ pred trestnými oznámeniami na ich podozrivé financovanie a zahraničné ovplyvňovanie. Vo všetkom uspel, samovládcom vyhovel a predsa...

Dnešný boľševik netúži po sociálne spravodlivejšom svete, ako tí starí. Títo noví so spravodlivosťou už nemajú nič spoločné. Zjavili sa potom, čo washingtonská klika svetovládcov zavelila k novej Studenej vojne. S ňou sa automaticky otvoril priestor pre samovládcov s boľševickými metódami „triednej nenávisti“. A nenávidieť oni vedia – veď majú vzor v sociopatovi na čele vlády. Vodca tých starých boľševikov, Lenin, razil heslo „Krok vpred, dva kroky späť“. Kto si to pamätá, vie, že boľševik má vopred pripravený zoznam obetí svojej nenávisti. Ale vie si počkať. Kým je jeho obeť ešte chvíľu užitočná, alebo na jej likvidáciu jednoducho nemá čas, lebo likviduje iných, môže si žiť. Ale beda, keď sa dostane v zozname na prvé miesto! Tu už žiadne zásluhy, ani prísahy vernosti, ani sebakritika (ďalší boľševický vynález) neplatia. Dočkal sa aj Lučanský a hneď boľševicky brutálne.



Presne v duchu Lenina nový minister vnútra Roman Mikulec necháva na prekvapenie žltej tlače Lučanského vo funkcii a zdôvodňuje to jeho skúsenosťami v boji proti pandémii koronavírusu a aj perspektívou ďalšej spolupráce. Následne mala prebehnúť medzi nimi diskusia o Lučanského ďalšom pôsobení. Namiesto toho prichádzajú nechutné obštrukcie nového ministra vnútra Mikulca – prezidentovi PZ SR odoberajú osobného šoféra a ochranku, čo je absurdné poníženie nielen osoby, ale aj danej funkcie. Toto je vedomé účelové gesto nielen poníženia generála polície, ale aj vedomé vystavenie jeho zdravia a života nebezpečím od tých, ktorých v záujme tejto spoločnosti stíhal a stíha?! Skrátka, „vláda zmeny“ robí bizarné kotrmelce, ktoré si nedovolí nikto v civilizovanej spoločnosti.

Tým to neskončilo. Ak si Lučanský myslel, že si bude môcť robiť svoju prácu a vyhnúť sa insitnému Spišiakovi, mýlil sa. Mikulec si vybral práve Spišiak za poradcu. Spišiak už jednu reformu polície spustil a bol to paškvil. A s pomocou politických exponentov „zmeny za každú cenu“, sa pustil do novej. V auguste 2020 to vyvrcholilo.

Na pôde ministerstva vnútra sa vytvorila komisia pre celkovú reformu Policajného zboru. Jej súčasťou mali byť podľa Matoviča aj Lučanský, šéf NAKA Branislav Zurian či bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak. Lučanský po tom, čo sa nezhodol s ministrom Mikulecom na smerovaní polície, podal žiadosť o odchod ku koncu augusta. Ich spory však pokračujú naďalej. Lučanský napísal na adresu komisie: „Nechcem, aby si policajti mysleli, že som súčasťou tohto paškvilu.“ Zúčastnil sa jej len raz, vraj zo zvedavosti, „...pretože o jej výsledkoch sú chýry.



Vedie ju Jaroslav Spišiak, ktorý sa pasuje za moderátora. Sú tam prizvaní zástupcovia ministerstva vnútra a policajného prezídia. Pomiešané osoby s bezpečnostnými previerkami, ale aj bez nich.“  Tiež sa dozvedáme (N. Čas): „Prekáža mu, že viacerí ľudia sú tam len ´kulisou moderátora, ktorý si celú komisiu moderuje na svoj obraz´. Nápady komisie sú podľa neho vzdialené od reality a pretaviť ich do bežného života bude bezpečnostným rizikom pre Slovensko.“ Ale to predsa vieme, že Spišiak je reformátorská katastrofa. Navyše, ako pripomína Nový Čas: „Nie je tajomstvom, že Lučanský v minulosti Spišiaka zažaloval za výroky, že mafián Karol Mello unikal práve vďaka Lučanskému, ktorý za to žiadal nemajetkovú ujmu za 300-tisíc eur. Neskôr na súde došlo k zmieru...“

Takmer okamžite reagoval aj minister Mikulec s tým, že ho mrzí reakcia prezidenta, ktorý by mal uznať, že polícia potrebuje reformy ako soľ (N. Čas): „Ak by mu skutočne záležalo na svojich podriadených, nezúčastnil by sa na jednom zo stretnutí len ´zo zvedavosti´, ako uviedol, ale bol by aktívnym členom komisie. ´Svoje podnety by potom mohol férovo komunikovať medzi odborníkmi a nie na sociálnych sieťach, kde to pripomína skôr vyplakávanie´.“

Generál Lučanský pochopil, že tu je seriózna diskusia nemožná. Lunetikom nevyhovoríte, že zmena za každú cenu je pre túto krajinu cenou privysokou. Vzhľadom k tomu je odchod Lučanského nielen z funkcie, ale aj PZ SR pochopiteľný. Dňa 30. júna 2020 Lučanský oznámil, že podal žiadosť o uvoľnenie z funkcie k 31. augustu. Dôvodom malo byť, že si s ministrom vnútra Romanom Mikulcom a vedením ministerstva nerozumie. Vo svojom vyhlásení napísal: „Nemám ich dôveru a oni zase nemajú tu moju. Spolupráca musí byť založená na vzájomnom rešpekte. Uznávam, že vnímam Romana Mikulca ako korektného človeka, ale neuznávam ho ako ministra vnútra. Naše pohľady na ďalší chod polície sú rozdielne, naše názory na viacero tém sú odlišné.“

Odmietol tiež politizáciu funkcie policajného prezidenta. A naivne si myslel, že bude mať zaslúžený pokoj...