Prizrime sa bližšie kritickému bodu Lučanského policajnej kariéry. O čo teda išlo v konflikte medzi Lučanským a jeho kolegami zo špecializovaného tému a dvojice Lipšic a Spišiak?
(výber z práve vydanej knihy „Generál Milan Lučanský“)

Nečakane zatknutý

Dňa 26. 10. 2010 vtrhli poľskí kukláči do luxusného domu na predmestí Krakova. Šli na isto. Mello oblečený podomácky len v tričku a slipoch nekládol odpor.

Okolo Karola Mella bolo štyri roky ticho. A odrazu je dolapený!

„Presne vedeli, kde sa nachádza. Išlo o tajnú akciu, na ktorú sa vynaložilo niekoľko miliónov korún. Vedeli aj to, že má za sebou dve plastiky.“ Toto tvrdil redaktorke Plus 7 dní neznámy informátor, ktorý sa prihlásil sám od seba. Mello sa podľa vyjadrenia prezidenta PZ Spišiaka pohyboval aj s rodinkou striedavo na Slovensku (svojmu právnikovi Schmidlovi dokonca posielal listy podané na bratislavskej pošte), Česku, Španielsku a napokon v Poľsku. Podľa Spišiaka sa prípad pohol, až keď došlo k výmene na vedúcich policajných postoch (Pravda): „Rozkazom ministra vnútra Daniela Lipšica boli 9. októbra odvolaní z funkcií: šéf Úradu boja proti organizovanej kriminalite Stred Milan Lučanský aj jeho zástupca Jozef Mičieta. Spolu s nimi musia elitný policajný útvar do dnešného dňa opustiť všetci riadiaci pracovníci tohto útvaru. Odísť by mali ďalší tridsiati vyšetrovatelia, ktorí majú dlhoročné skúsenosti v objasňovaní kriminality organizovaného zločinu s vynikajúcimi výsledkami.



Vedenie úradu im v pondelok podľa informácií Pravdy oznámilo, nech si hľadajú iné miesta.  Šéfom elitného útvaru Lučanskému a Mičietovi ponúklo vedenie polície podľa zdrojov Pravdy miesta na okresnom riaditeľstve v Žiline. Obaja vyšetrovatelia, ktorí sú v polícii už vyše dvadsať rokov, by tam mohli nastúpiť na miesta určené pre policajných nováčikov zaradených v 4. platovej triede.“

Odvolaní funkcionári rozhodne odmietli Spišiakove obvinenie, aj preradenie na podradné pozície v Policajnom zbore SR. Ten vyhlásil, že k zadržaniu medzinárodne hľadaného zločinca prišlo až po tom, čo vymenil vyšetrovateľov v Úrade boja proti organizovanej kriminalite (Plus 7 dní): „Kým oni boli policajtmi, Karol M. bol sústavne na úteku, keď odišli, podarilo sa nám ho zadržať. O následne médiami sledovaných obštrukciách okolo jeho uväznenia a prepustenia si môže každý urobiť obraz sám. Myslím, že na základe toho môže každý zistiť, kto pracuje v prospech spravodlivosti a kto až tak veľmi nie.“

Slová Spišiaka spochybnila prokuratúra, aj bývalí policajti. Tí na neho dokonca podali Trestné oznámenie (Pravda): „V Úrade boja proti organizovanej kriminalite sa už pred časom vymenilo vedenie. Ako Pravda minulý týždeň informovala, z jeho vedenia odišiel Ivan Ševčík, policajt, ktorý sa podieľal na úspešnom vyšetrovaní zločinov Mikuláša Černáka. Jemu vedenie polície ponúklo post na okresnom riaditeľstve v Prievidzi. Ševčík aktuálne odvolanie skúseného tímu špičkových vyšetrovateľov označil za stratu pre kriminalistiku, a naopak, za veľký úspech pre mafiu. Naznačil, že vedenie polície sa teraz môže snažiť o ich kriminalizáciu: ´Teraz môžeme čakať na to, že nás začnú kriminalizovať. Oni teraz na to majú sily a prostriedky´.“



Podozrenie však ostalo, keďže nikdy nebolo skutočne prešetrené (denník N): „... v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť mohli súvisieť s vytekaním kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.“ A nešlo len o elitných policajtov, ale aj o ich kolegu z vyšetrovacieho tímu na Generálnej prokuratúre (denník N): „Polícia sa po zistení Mellovho úkrytu v Španielsku snažila diskrétne získať medzinárodný zatykač, no Šufliarsky ho podľa Žilinku získal od sudkyne ako prvý, držal ho u seba niekoľko dní a jeho úrad o tom neinformoval políciu, ale novinárov. Mellovi vtedy stačilo prečítať si slovenské noviny a práve vtedy zmizol do Belize.“ Ten istý prokurátor GR SR Šufliarsky ešte minimálne raz pomôže Mellovi k úteku. Je to ten istý Šufliarsky, ktorý sa po prevalení aféry s Mariánom Kočnerom musel vzdať pozície námestníka generálneho prokurátora pre neobvykle čulú SMS korešpondenciu na najdôvernejšie témy s týmto vybavovačom s kontaktmi na slovenské podsvetie.

Vďaka Trestnému oznámeniu Spišiakovi hrozilo dokonca trestné stíhanie za ohováranie bývalých vysokopostavených mužov zákon. Vehementne sa o to zaujímala Generálna prokuratúra a môžete hádať, kto zrejme práve tam najviac. Bolo predsa verejne známe, že služobný vzťah Lučanského, Ševčíka a Mičietu s námestníkom generálnej prokuratúry Šufliarskym prerástol do kamarátstva, keď absolvovali pánsku jazdu na jachte na Jadrane. No a nezastanete sa kamarátov? Ibaže napínanie svalov po čase prekryli iné starosti a asi aj na Generálnej prokuratúre sa ktosi spätil, no a bolo po trestnom stíhaní (Plus 1 deň): „Trestné stíhanie obvineného bolo zastavené, pretože bolo dokázané, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa stal, nie je trestným činom, ale je priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu.“ A „spolunažívanie“ samorasta Spišiaka s tromi v boji s Černákom zocelenými elitnými policajtmi je tak bizarná predstava, že ňou to aj skončilo...

Pre poriadok treba povedať, že pátranie po Mellovi bolo v pôsobnosti iného policajného útvaru – Úradu kriminálnej a justičnej polície, konkrétne Odboru cieľového pátrania. Úrad boja proti organizovanej kriminalite celú kauzu len objasňoval. To ale neznamená, že niekto z nich nemohol Mella kontaktovať, úkolovať a vždy včas varovať. No a odrazu nemal kto spustiť poplach?



Pri podrobnej domovej prehliadke v Mellovom luxusnom úkryte sa našlo niekoľko falošných dokladov a až pätnásť mobilných telefónov. Bol okamžite prevezený do cely predbežného zadržania. Zuzana Marošová sa pred novinármi skryla. Ale veľmi rýchlo sa otriasla a vyhlásila: „Vzťah a láska nie je len o krásnych chvíľach, ale práve ťažké chvíle ho dokonale preskúšajú. A môžem vám povedať, že ani na chvíľu som nezapochybovala o tom, či som si vybrala správne.“ Na to reagovali mnohí bežní čitatelia, či diváci. Za všetky ohlasy aspoň vyjadrenie čitateľky Zuzany z Nitry (Plus 7 dní): „Láska je silná a hlavne slepá, ale neviem si predstaviť život vedľa partnera, ktorý si údajne objednával vraždy a dokonca pri nejakých asistoval. Vadia mi jej obrázky v časopisoch a nehorázne výroky, aký je on úžasný človek. A že vykrikuje, že na Slovensku nie je spravodlivosť? Má pravdu. Keby bola, tak sedí za mrežami aj ona. Za pomoc hľadanému zločincovi a jeho skrývanie.“ Žiaľ v tom poslednom sa čitateľka mýli. Jednou z bizarných pilierov neoliberalizmu je to, že zločinci majú väčšie práva, než ich obete. A tak sa u nás po roku 1989 objavilo pravidlo, podľa ktorého príbuzní zločinca nemôžu byť súdení za to, že mu pomáhajú. To je tá spravodlivosť, o ktorej Marošová nevie?

Podľa vtedajšieho policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka sa Mello pohyboval za tie roky v Poľsku, ale aj Česku, Španielsku a dokonca aj na Slovensku. Tie trúfalé návštevy domoviny by mali potvrdiť listy, ktoré posielal svojmu advokátovi a boli podané na bratislavskej pošte.

Na Mellovom tričku bol nápis Life a v Krakove si žil na nezamestnaného mafiána na úteku naozaj nad pomery. Moderný dom o obytnej ploche 160 m² so šiestimi izbami mal saunu aj telocvičňu. Terasa s okrasnými drevinami a garáž ako samozrejmosť. Na pekne udržiavanej záhrade altánok. Toto všetko za odhadovaných 1 100 eur mesačne. Kde na to bral? Hneď sa objavila otázka kto Mella na úteku financoval a kto platil a zrejme stále platí jeho advokátov?

To Trestné oznámenie na Spišiaka, ako to býva, vyšumelo dostratena vzájomnou dohodou. Spišiak sa podľa článku v denníku N krivo obvineným kolegom ospravedlnil...



Celá kauza Mellovho zatknutia a zase prepustenia na hanbu sveta, aj s už menovanými aktérmi,  je podrobne opísaná v e-knihe Gustáv Murín: „MAFIÁNI, Mišenkovci – Mellovci“.

Skrytá vojna policajtov

Mimoriadna doba si vyžiadala mimoriadne činy. V dobe, kedy mafiáni fakticky paralyzovali funkciu štátu v celých mestách i okresoch a ich ambície parazitov spoločnosti nemali hraníc, konečne štát zasiahol. Ale nemohol sa spoľahnúť na lokálne policajné zložky, prokurátorov a často ani sudcov a sudkyne. Misia Lexovho námestníka SIS, Jaroslava Svěchotu, kedy mafiánov využívali pre nezákonné činy mečiarovského režimu, s tým, že ich využijú aj na vytlačenie nebezpečnejších zahraničných mafiánskych skupín a potom tie slovenské navzájom rozoštvú – zlyhala. Černákov koniec nastal aj preto, že Svěchotovým tútorstvom pohrdol. A tak už nič nebránilo založeniu špeciálnej vyšetrovacej skupiny práve na odhalenie zločinov Černákovej bandy. Jej súčasťou boli mimoriadne aj prokurátori Generálnej prokuratúry, najmä Peter Šufliarsky. Po rozpade Sovietskeho zväzu katastrofálnu bezpečnostnú situáciu v Rusku mala vyriešiť v rámci novej tajnej služby FSB jednotka s názvom „Direktoriát pre analýzu a potlačovanie aktivít zločineckých organizácií“ (URPO) s právomocami ako z hollywoodskych filmov – neobmedzenými vrátane imunity voči zákonom, toto boli skutoční agenti s právom zabíjať. Proti tomu musela skupina vyšetrovateľov, operatívcov a prokurátorov Černákových zločinov postupovať prísne v medziach zákona a tak aj s ohrozením vlastného života. A ako to býva, prielomom v ich práci bolo preniknutie do jadra Černákovej bandy a získanie svedectiev priamo od jeho najbližších. Nie inak padol do rúk spravodlivosti posledný známy newyorský boss John  Gotti, ktorého zradil jeho najbližší pobočník Sammy Gravano. Sicílsky šéf bandy Salvatore Giuliano pri nočnom zatýkaní doplatil smrťou na zradu pobočníka Aspanu Pisciotta. V tomto smere sa s Černákom jednalo v bielych rukavičkách. A rovnako aj s tými, ktorí ho „zradili“, ale spočiatku nemuseli verejne voči nemu svedčiť – Kaštan, Kán a Mello. Samozrejme, za prísľub beztrestnosti. A tu niekde nastal vo vyšetrovacom tíme hlboký morálny rozkol, ktorý prerástol do vzájomnej nevraživosti, až nenávisti s následkami ešte desaťročia po dolapení Černáka.

Najznámejšími členmi tohto vyšetrovacieho tímu boli jeho šéf Ivan Ševčík, Milan Lučanský, Jaroslav Málik a Jozef Mičieta. Ako už vieme, keď sa v roku 2011 stal Jaroslav Spišiak, prezidentom Policajného zboru, prišiel na túto dohodu s mafiánskymi kajúcnikmi a práve preto traja z týchto pôvodne štyroch mušketierov museli s hanbou opustiť Policajný zbor. Málik ostal, lebo on tú dohodu odcudzoval. A naopak, urobil kariéru práve v najcitlivejšej policajnej činnosti – operatívnej. Teda tej utajovanej. Môžeme to chápať aj ako prácu policajných agentov a informátorov. Kým tí traja trpko spomínali na nevďačnosť spoločnosti a vinili za to Spišiaka aj s ministrom Lipšicom, Málik kariérne postupoval z vedúceho 3. oddelenia odboru zvláštnych operatívnych činností Prezídia PZ (2010 – 2011), na staršieho referenta špecialistu 3. oddelenia odboru zvláštnych operatívnych činností Prezídia PZ (2011 – 2012), riaditeľa odboru zvláštnych operatívnych činností Prezídia PZ (2012), riaditeľa odboru špecializovaných služieb Prezídia PZ (2012 – 2016) až po post 1. viceprezidenta Policajného zboru od 15. júna 2016. Ale nič netrvá večne...



V roku 2012 sa vyhodení policajní funkcionári vracajú, pretože sa do kresla ministra vnútra vracia Robert Kaliňák. Z troch vyšetrovateľských mušketierov hneď po návrate vypadáva Jozef Mičieta pre akési interné nezhody. Jeho stopa sa stráca kdesi v službách, ktoré majú byť tajné. Ale Lučanský a Ševčík sa vracajú do vysokých funkcií.

Lučanský v rokoch 2012 až 2016 ako 1. viceprezident Policajného zboru, v rokoch 2016 až 2018 bol generálnym riaditeľom SKIS MV SR (policajnej inšpekcie), koncom mája 2018 nahrádza dočasne prezidenta PZ SR Tibora Gašpara a toto miesto obháji aj v regulárnom  výberovom konaní. To už je ale mimo hry jeho tútor Robert Kaliňák a po voľbách v marci 2020 aj vláda vedená stranou Smer-SD. Lučanský vydrží na čele PZ SR potom už len tri mesiace...

Kariéra Ivana Ševčíka je po návrate z nechceného policajného exilu podstatne skromnejšia. Nastupuje do funkcie generálneho riaditeľa SKIS MV SR (policajnej inšpekcie), kde ho v roku 2016 na čas nahradí Lučanský. Ševčík je za zásluhy odložený na čestný post policajného pridelenca na slovenskom veľvyslanectve v Prahe. A vo výberovom konaní na post prezidenta PZ SR v roku 2019 robí kolegovi a priateľovi Lučanskému akože-protikandidáta, ale o výsledku je už dopredu rozhodnuté. Obaja dostávajú 26. novembra 2018 hodnosť generála, najvyššiu možnú v policajnej kariére.



A čo Málik? Ako najbližší zástupca vtedajšieho prezidenta PZ SR Tibora Gašpara zisťuje, že je odstavovaný od rozhodujúcich informácií a poverovaný nezmyselnými úlohami (napríklad sprísnením zákonných opatrení voči rómskej menšine). Bizarnosť situácie ukazuje fakt, že druhý najvyšší funkcionár PZ SR chodí do práce viditeľne ozbrojený. V pištoľou po boku sedí aj vo vlastnej kancelárii. Takéto napätie nemôže dlho vydržať. A tak odchádza sám. Samozrejme, tak ako v prípade Ševčíka, aj on má ísť na čestné miesto policajného pridelenca. V jeho prípade do Srbska. Takže nakoniec zmier? Nie na dlho...

Lučanský nemal Málika v láske. To je veľmi jemne povedané. Nemal ho rád za to, že sa rozišli v názore na dohody s mafiánmi, pre ktoré Lučanský a jemu blízki museli na čas z PZ SR odísť. Po čase sa vrátili a o šesť rokov sa Lučanský stal Málikovi nadriadeným. Pomsta je vraj sladká, ale túto si mal Lučanský odpustiť. Poriadne mu zhorkla...