Profesor teda kladie jednu závažnú otázku - Rusko a Čína: Strategické partnerstvo alebo manželstvo z rozumu? A snaží sa na ňu aj odpovedať.

Očakáva sa, že pod povrchom budú pretrvávať storočia nedôvery a s pokračujúcim rastom Číny bude nasledovať mocenské súperenie a „rozvod“. Ich spoločný odpor voči USA partnerstvo skutočne prehĺbil a je potrebné zvládnuť historickú nedôveru a mocenské asymetrie medzi Ruskom a Čínou.

Peking však nenahradí Washington ako nemesis v Moskve - namiesto toho je Veľká Eurázia organizovaná ako multipolárny región schopný pojať Rusko.



Ruská vízia multipolárneho poriadku nie je možná bez silnej Číny. Po západnej podpore prevratu na Majdane v roku 2014 na Ukrajine Rusko ukončilo svoju tri storočia dlhú zahraničnú politiku zameranú na západ a ambíciu integrovať sa so Západom po skončení studenej vojny.

Rusko nahradilo svoje ambície pre väčšiu Európu iniciatívou pre väčšiu Euráziu, ktorá pokročila v hospodárskej integrácii na superkontinente. V centre iniciatívy Veľkej Eurázie je strategické partnerstvo s Čínou.

Unipolárny okamih a pokračujúca izolácia Ruska

Po studenej vojne prijali USA bezpečnostnú stratégiu založenú na ovládnutí sveta. Toto bolo koncipované benígne ako „liberálny poriadok“ alebo „poriadok založený na pravidlách“ a spoločné dobro pre svet, ako to stanovuje hegemónna teória stability. Tieto pojmy a zámery napriek tomu zanedbávajú základné mocenské hľadiská, ktoré udržiavajú obmedzenie Ruska.



Necelé dva mesiace po rozpade Sovietskeho zväzu došlo k úniku strategického dokumentu Pentagonu Defence Planning Guidance (DPG), ktorý načrtol bezpečnostnú stratégiu založenú na globálnej dominancii. Bezpečnosť a stabilita sa spoliehali na zabránenie vzniku možných budúcich súperov.

DPG sa zasadzovala za protiraketovú obranu, aby podkopala ruské jadrové schopnosti druhého úderu, ktoré položili základ pre jadrovú paritu a stabilitu, pretože Rusko bolo identifikované ako „jediná mocnosť na svete so schopnosťou zničiť USA“.

V roku 2002 bola bezpečnostná stratégia globálneho vládnutia formalizovaná v bezpečnostnej stratégii USA, pretože sa verilo, že svetový mier nezávisí od žiadnych cudzích mocností, ktoré by mali dokonca ambíciu súperiť s USA. Prvá veta nedávno deklasovanej Indicko-tichomorskej stratégie USA podobne uvádza „ako si udržať strategické prvenstvo USA“.



Unipolárna bezpečnostná stratégia je nebezpečná, pretože maximalizácia moci sa stáva hlavným cieľom, na rozdiel od bezpečnosti. Bezpečnosť prostredníctvom globálnej dominancie je nebezpečná, pretože vytvára stimuly pre konflikty, aby marginalizovali protivníkov a udržiavali bezpečnostnú závislosť spojencov.

Americkí strategickí plánovači cynicky vnímajú stupňujúce sa napätie v Himalájach ako príležitosť na uvedenie Indie do vplyvu USA a odpútanie pozornosti Číny od Juhočínskeho mora.

Dominantná úloha USA v Európe sa podobne spoliehala na nájdenie raison d'etre pre NATO po studenej vojne, ktorá sa dosahuje konfliktom pri rozširovaní vojenskej aliancie smerom k ruským hraniciam. Hegemonická bezpečnostná architektúra sa bráni pred bezpečnostnými hrozbami spôsobenými jej vlastnou existenciou.

Multipolárna veľká Eurázia

Cieľ Ruska zaviesť multipolárny poriadok nie je možný bez rýchlo stúpajúcej Číny. Rastúca sila Číny navyše nebude predurčovať rozpad rusko-čínskeho partnerstva, pretože multipolárny systém vytvára pre Čínu stimuly na prispôsobenie sa Rusku.

Rusko a Čína majú rozdielne vízie integrovanej Veľkej Eurázie, napriek tomu existujú stimuly pre harmonizáciu záujmov, pretože žiadny formát nie je možný bez spolupráce s ostatnými. Následne, aj keď čínsky vplyv v Strednej Ázii konkuruje ruskému vplyvu, Peking vynakladá veľké úsilie na zahrnutie ruských záujmov. To je v rozpore so západnými unipolárnymi politikami, ktorých cieľom je výslovne odlupovať ruských susedov.

Rusko môže akceptovať, že Čína je ekonomicky silnejšia, pretože multipolárny systém sa vyrovnáva sám. Zatiaľ čo Západ sa proti nezávislej ruskej úlohe v Európe postavil rázne, nezávislá ruská zahraničná politika vo Veľkej Eurázii sa teší širokej podpore.



Ostatné mocnosti v regióne Veľkej Eurázie zdieľajú spoločný cieľ Moskvy zachovať Rusko ako nezávislý pól moci v multipolárnom systéme. Zjavnou motiváciou je zabrániť tomu, aby sa pivot Ruska pre Áziu stal iba pivotom pre Čínu.

Japonsko oslovuje Rusko, aby prehĺbilo ekonomické prepojenie, pretože nadmerná závislosť od Číny bude pravdepodobne výzvou pre neutrálny postoj Ruska v čínsko-japonskej rivalite. India sa podobne usiluje o väčšie ekonomické prepojenie s Ruskom, aby zabezpečila, že Peking nebude mať nad Moskvou nadmerný vplyv.

Západ má podobné stimuly vyhovieť Rusku, hoci unipolárne politiky v multipolárnom svete vedú k sebapoškodzovaniu.



Aby sme boli spravodliví, Nemecko aj Francúzsko uznali, že pokračujúce tlačenie Ruska na Čínu oslabí Európu. Dokonca aj USA majú stimuly na zmenu kurzu a zastavenie nepriateľstva: Washington by mohol podporiť Rusko vo väčšej Európe a dokonca aj podporiť Euroázijskú hospodársku úniu pod vedením Ruska. Tá by obmedzila čínsky vplyv v strednej Ázii. Snaha o obnovenie unipolarity USA však namiesto toho spája ich kľúčových protivníkov.

Veľká Eurázia, nie protiamerické partnerstvo

USA čelia dileme, keď klesá ich relatívna moc. Washington môže vyhovieť multipolárnemu svetovému poriadku a využiť svoje páky na udržanie svojho vedúceho postavenia ako „prvého medzi rovnými“. Prípadne sa USA môžu pokúsiť predĺžiť svoju dominujúcu úlohu zahrnutím zvyšujúcich sa právomocí, aj keď potom budú nové inštitúcie bez vplyvu USA a proti USA.



Spojené štáty prišli s druhou možnosťou, ktorá predvídateľne vyústila do zintenzívnenia rusko-čínskeho strategického partnerstva a prevzatia protiamerických vlastností.

Partnerstvo však nezávisí od protiamerických nálad. Meniaca sa medzinárodná distribúcia si vyžaduje, aby Rusko a Čína prehlbovali hospodárske prepojenie a budovali inštitúcie pre multipolárny euroázijský región.