Dve prekvapenia pre národ. Aj tak by sa dal glosovať uplynulý týždeň v živote premiéra Igora Matoviča. Alebo inak: je to príbeh o farbe, ktorá neexistuje.

Už sme na tomto mieste , že v akom stave je naša spoločnosť, takého má Slovensko premiéra. A tak sa rodia éry. Zažili sme éru Vladimíra Mečiara. Éru Mikuláša Dzurindu. A éru Roberta Fica. Ešte nevedno, či sme vstúpili aj do éry Igora Matoviča, pretože zatiaľ je pri moci len rok. V každom prípade však môžeme konštatovať, že tieto bláznivé časy mohli do premiérskeho kresla vyniesť iba niekoho s jeho psychológiou.

Preto sa nemožno čudovať, že po prvom sľúbenom prekvapení, ktorým bol Sputnik, nám Matovič ponúkol aj druhý darček. Príhovor ľahko sladkastým hláskom. Trval tri minúty a 28 sekúnd. Premiér v ňom nepovedal nič. To je obrovské umenie. Pretože hovoriť tak dlho a nič nepovedať je z fyzikálneho hľadiska nemožné. Pre Matoviča zjavne nie.



Nie je účelom tejto glosy ponúknuť psychoanalýzu premiérovho príhovoru. Aj keď nejaký odborník by sa na to mohol v záujme psychickej hygieny národa podujať. My sa len pristavme pri jadre Matovičovho prekvapenia. Ľudu slovenskému oznámil, že v boji proti pandémii sa vracia k "víťaznej stratégii" z októbra 2020. Citované vyhlásenie má dva problémy. To, čo predvádza Matovič od nástupu k moci nie je ani víťazná, ani stratégia.

Keďže neexistuje ani víťazná, ani stratégia, Matovič oznámil návrat k ničomu, respektíve k niečomu, čo neexistuje. To je niečo také absurdné, ako keby sa rozhodol maliar použiť pri tvorbe svojho diela farbu, ktorá neexistuje. Kde sa to tomu Matovičovi rodí? Je vylúčené, že v zdravej hlave.