Známy pojem Štátna bezpečnosť vznikol 1. 1. 1938, keď spravodajské oddelenie Policajného riaditeľstva v Prahe dostalo názov Prezídium, oddelenie pre štátnu bezpečnosť (a skratku ŠtB). Inštitúcia však pôsobila len rok. Podľa všetkých príslušných zákonov po II. svetovej vojne bola ŠtB zložkou Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), čo bol jednotný, vojensky organizovaný celok v kompetencii ministerstva vnútra (v rokoch 1950 – 1953 ministerstva bezpečnosti). Jeho najvyšším veliteľom bol rezortný minister. Najutajovanejšou zložkou ŠtB bola – prirodzene – rozviedka (1. správa ZNB). Armáda mala vlastnú rozviedku, ktorá sa nazývala Spravodajská správa Generálneho štábu a mala krycie označenie 248. prevádzkový prápor.

ZNB zanikol roku 1991 zriadením federálneho policajného zboru a republikových polícií, ktoré po rozdelení Československa prevzali nástupnícke štáty. ŠtB zrušil k 15. 2. 1990 rozkazom federálny minister vnútra Richard Sacher, ale v skutočnosti išlo iba o reštrukturalizáciu federálneho ministerstva vnútra (FMV) – rozviedka sa premenovala na Úrad pre zahraničné styky a informácie (ÚZSI), kontrarozviedka na Úrad na ochranu ústavy a demokracie (ÚOÚD) a vojenská kontrarozviedka prešla do rezortu obrany.

Pre úplnosť treba poznamenať, že ÚOÚD sa na obdobie od januára do júla 1991 premenoval na Federálnu informačnú službu (FIS). Tá sa od 1. 7. 1991 do 31. 12. 1992 nazývala Federálna bezpečnostná informačná služba (FBIS) a vzápätí Bezpečnostná informačná služba (BIS). V okamihu rozdelenia Československa k 1. 1. 1993 sa – pochopiteľne – všetky federálne spravodajské centrály automaticky stali českými. Spravodajská správa Generálneho štábu sa premenovala na Vojenskú rozviedku.

Na Slovensku sa teritoriálne pracoviská federálnych služieb stali základom vlastných špionážnych a protišpionážnych inštitúcií. Vznikla Slovenská informačná služba (SIS), ktorá má integrovaný model, teda spája rozviedku (vonkajšie či ofenzívne spravodajstvo) a kontrarozviedku (vnútorné alebo defenzívne spravodajstvo). V rezorte obrany spočiatku pôsobili dve výzvedné organizácie – Vojenská spravodajská služba (VSS, rozviedka) a Vojenské obranné spravodajstvo (VOS, kontrarozviedka), ktoré sa k 1. 1. 2013 zlúčili do Vojenského spravodajstva (VS).

Okrem spomínaných tajných služieb spravodajské metódy používajú aj špeciálne zložky polície a colnej správy.

Z hľadiska mytológie zamatovej či nežnej revolúcie je podstatné, že vo všetkých výzvedných zložkách naďalej pôsobil najmä dovtedajší personál, ku ktorému pribudli reaktivovaní príslušníci ŠtB z 50. a 60. rokov plus niektorí disidenti. Pravdaže – po troch desaťročiach sa už dá predpokladať adekvátna generačná obmena, ale kontinuita tajných služieb je realitou.

Presvedčil sa o tom napríklad Josef Grohman, námestník ministra kultúry Českej socialistickej republiky. V mladosti ho za vylepovanie protifašistických letákov zatklo gestapo a prinútilo ho podpísať dokument o spolupráci. V 60. rokoch pôsobil v Paríži vo Svetovej federácii demokratickej mládeže. Tam ho dobehla minulosť. Západonemecká tajná služba mu pohrozila kompromitáciou vzhľadom na jeho písomný záväzok vo vzťahu ku gestapu. Tak začal získavať informácie z rokovaní najvyšších československých a sovietskych predstaviteľov, ktoré posielal v tajnopisných správach na kryciu adresu BND. Československá kontrarozviedka ho zadržala v októbri 1976.

Na záver už len jedna perlička na odľahčenie, kam až medzičasom dospela niekdajšia najvýznamnejšia a najutajovanejšia zložka ŠtB, teda rozviedka. Po rozdelení Československa sa riaditeľom ÚZSI stal Oldřich Černý, ktorý bol dovtedy poradcom prezidenta Havla pre bezpečnostné otázky. Šéf českej rozviedky v roku 1996 so súhlasom ministra vnútra Jana Rumla vycestoval do USA, kde hercovi Jiřímu Bartoškovi pomáhal zháňať peniaze a osobnosti na karlovarský filmový festival. Ale to je už námet na voľné pokračovanie Haškovho Švejka.

Autor: Pavol Janík, básnik a publicista. bývalý predseda Spolku slovenských spisovateľov. Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.