Na Slovensku za posledné dva mesiace vyvolali rozruch tri samovraždy, respektíve pokusy vziať si život. Všetky sa týkali väznených či stíhaných osôb, čo ukazuje na hlbší problém, píše portál postoj.sk.

O samovraždu sa vo väzbe na konci minulého roka pokúsil Milan Lučanský, ktorý na druhý deň v nemocnici zomrel. Neúspešný pokus o samovraždu sme zaznamenali na začiatku februára u Moniky Jankovskej, ktorá sa predávkovala sedatívami. Nateraz posledným stíhaným človekom, ktorý si siahol na život, bol pred týždňom František Böhm, ktorý sa zastrelil vo svojom dome.

Tri samovraždy zdanlivo nesúvisia, majú však spoločné pozadie

Samovraždy bývalého policajného prezidenta generála Milana Lučanského, pokus o samovraždu bývalej štátnej tajomníčky na ministerstve spravodlivosti Moniky Jankovskej a samovražda bývalého príslušníka SIS a dôležitého svedka v kauze Judáš Františka Böhma si určite zaslúžia hlbšiu pozornosť. Je zjavné, že za nimi je hlbší problém. U generála Lučanského mohli byť obavy, či nie je väzobné stíhanie až príliš tvrdé a neprimerané. A či sa nezneužíva na „vydieranie“ obvinených, aby výmenou za prepustenie spolupracovali a ukazovali prstom na svojich šéfov.

Monika Jankovská zrejme psychicky nevydržala pobyt vo väzbe. Vlani na jeseň dokonca držala hladovku. Našťastie, lieky, ktoré pojedla, neboli také, aby ju ohrozili na živote. Trochu iný je prípad Böhma, podnikateľa, ktorý v minulosti pracoval pre SIS, pre políciu a nakoniec aj pre mafiánsku skupinu takáčovcov. Práve Böhm patril k tým, ktorí udali Lučanského za údajné vyberanie provízií. Následne bol z väzby prepustený a stíhaný na slobode.

Systém, ktorý na Slovensku fungoval desaťročia

Böhm, podobne ako Ľudovít Makó, výmenou za slobodu udal okrem Lučanského aj bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika, podnikateľov Bödöra a Jozefa Brhela, ale aj skupinu skorumpovaných policajtov. Böhm si siahol na život práve vo fáze, keď bol síce stíhaný, ale na slobode a v kruhu rodiny. Aj pri stíhaní na slobode sú dnes obvinení pod zúfalým tlakom, ktorý môže viesť k samovražde. U Böhma sa dá predpokladať, že z jednej strany na neho tlačili vyšetrovatelia, a to aj pod hrozbou prepadnutia majetku. Z druhej možno mafia, ktorej ide o krk. A tá sa zvyčajne nezvykne nečinne prizerať na to, ako sa „svedkovia“ rozhodnú pre spoluprácu s políciou.

Zvláštne a zarážajúce je, že Lučanský, Böhm i Jankovská pracovali nielen pre štát, ale aj pre zločincov. Teda aspoň to tvrdia vyšetrovatelia a prokuratúra. A roky to zrejme ani jednému z nich neprekážalo. Slovensko asi desaťročia fungovalo ako klientelistický štát s prepracovaným systémom služieb, protislužieb a „našich ľudí“. Teda zločincov a podvodníkov typu Bašternák, ktorí rozkrádali štátnu kasu a ministrom sa starali o výnosné firmy, luxusné bývanie či iné bočné príjmy.

Fungovalo to tak aj za Radičovej vlády

Vo vedení Finančnej správy, polície, ale aj na súdoch si delili stovky tisíc eur. Jankovská „spolupracovala“ s Kočnerom, mafiáni takáčovci cez Böhma „spolupracovali“ s vedením polície, ktoré tolerovalo podvody pri dodávkach palív pre rezort a zarábalo na tom. Mnohí žili v systéme, ktorý dobre fungoval, bol výnosný a najmä bol bez rizík. Navyše, nešlo o nijaké experimenty, ale o tradíciu v štýle „takto to chodí“. Toto sa dialo na Slovenskom posledných približne 15 rokov. Kľúčom k bezpečnej prevádzke takéhoto systému bola kontrola prokuratúry, vedenia polície a súdov. Čo nebol problém, teda aspoň kým bol Smer dominantnou stranou. Nebol to problém dokonca ani za Radičovej vlády.

Desaťročia sa tu budoval systém hry na obe strany, štátnu aj kriminálnu, pričom tieto protiklady sa nevylučovali, ale vzájomne priťahovali. Zločinci a ich spojenci na úradoch mali istotu, že si môžu zariadiť, a v krajnom prípade zaplatiť, beztrestnosť. Po voľbách v roku 2020 sa však Slovensko v ponímaní tejto „práce“ drasticky zmenilo a za staré zločiny sa zrazu platí. Rozhodnutia vyšetrovateľov a sudcov sa nedajú kupovať. Štátne úrady a zločin už nie sú spojenci. „Naši ľudia“ dnes zažívajú stíhanie, zúfalstvo, tlaky z dvoch strán a osobné tragédie, ktoré boli 15 rokov mimo ich predstavivosti. Za tri spomínané pokusy o samovraždu viniť justíciu a jej postupy by nikam neviedlo. Dôvody sú zrejmé a úplne niekde inde.