Komentár Ivana Brožíka

Robotníka z fabriky naháňajú každých sedem dní na test. Inak môže prísť o obživu. Vraj, aby nenakazil iných. Vraj – protipandemické opatrenie. Utestujú ho až na kyslík.

Iný jedinec si spokojne odcestuje v čase špičky úmrtí a preplnenosti nemocníc na dovelenku do Hurgady, vráti sa, zaberie jeden pľúcny ventilátor a pol personálu oddelenia, kde sa starajú aj o tých, ktorí sa nakazili v práci a – nič. On síce umrie, ale v podstate, ničím sa neprevinil, ak ľudskú hlúposť nerátame za previnenie sa.

Alebo vraj uzávera hraníc. Vlani v lete najskôr dementná časť mediálneho prostredia vyplakávala, že treba uvoľňovať, tak sa uvoľnilo. Aj hranice – lebo veď sú dovolenky. Lebo veď populizmus. A napokon, čo tam sa starať o nejaký Covid, koalícia mala v lete inú tému – ako si jej jednotlivé strany pridelia a podľa akého kľúča si pridelia peniaze z Bruselu. Potom ešte pár premiérskych selfíčok z bujarej svatby bez rúška, nech národ vidí.



A národ začal v septembri chorieť. Hranice otvorené, hromadné podujatia – aj na zásah premiéra povolené. V septembri sa nedialo nič, ak nerátame nárast krivky ochorení. V októbri sa tiež nedialo nič, ak nerátame ďalší nárast ochorení. Potom si predseda vlády bez medicínskeho vzdelania (aj s tým magisterským nanajvýš sporným), uzmysel, že spasí Slovensko.

Lenže spasiteľ bol, je a bude iba jeden, to byl mal predseda vlády ako veriaci kresťan hádam vedieť. A hrať sa na jeho kópiu je podľa jeho viery dosť ťažký hriech. Oznámil celoplošné dobrovoľné testovanie s tým, že „nezodpovední nech si zostanú sedieť zavretí doma“ a „my, čo sme zodpovední, si budeme užívať slobodu“. Odhliadnuc od odpornosti takéhoto delenia obyvateľov na dobrých, poslušných a zlých či neposlušných, už samo o sebe to bola kravina na štvrtú.

Napokon to potvrdil sám minister zdravotníctva, ktorý verejne na tlačovke vyhlásil, že testovaním sa zvýšila mobilita a zvýšená mobilita priniesla nárast nákaz. A, samozrejme, následne aj úmrtí. A krivky rástli a rástli a premiér testoval národ do zblbnutia, test za testom a krivky narástli až na najvyšší olympijský stupienok spomedzi všetkých krajín sveta. Našťastie, keď už nastalo tak zle, že už nemohlo byť horšie, predseda vlády od toho konečne oficiálne dal ruky preč a takmer sa stratil.



A zas začíname zatvárať hranice, tak, aby sa nepovedalo, po desiatej už žiadna kontrola. Dovolenkujúci si od nás i k nám lietajú sem-tam zomrieť, v lepšom prípade nakaziť obec alebo pol mesta či celú nemocnicu. A zamestnanci lietajú z testu na test. A učiteľov, aby sa nenakazili, očkujeme v najnákazlivejšom prostredí, aké si možno na Slovensku predstaviť – v nemocnici v Nitre. A necháme ich tam čakať pokope rovno takmer tisícku. Nech tá mobilita stojí za to!

Oficiálne dáta o počte pozitívne testovaných, ako aj hospitalizovaných sú obyčajné „hausnumerá“, upozorňujú tak starostovia a primátori, ako aj nemocnice. Vláda nás testuje. Hranice sú deravé, vzdušný priestor otvorený. Opatrenia v praxi nikto nekontroluje, napokon, nikto sa v nich ani nevyzná, odporujú samé sebe. Testovanie trpezlivosti občanov sa spravidla tým pri moci nevyplatilo. Tá trpezlivosť má svoje medze a je dôvodný predpoklad myslieť si, že práve ich prekračujeme. Nájdite, prosím jedného, komu to neprekáža. No, teda, jasne, okrem...