Martin Ribár bol zadržaný v októbri 2019 v rámci akcie Apač, zameranej voči bratislavskej skupine takáčovcov. O šokujúcich, ponižujúcich a drastických väzobných podmienkach urážajúcich ľudskú dôstojnosť v celách predbežného zadržania (CPZ) napísal otvorený list, ktorý publikoval portál pravnelisty.sk:

"V pos­led­nej do­be je jed­nou z hyb­ných tém v spo­loč­nos­ti té­ma väz­by, a naj­mä pod­mie­nok vo väz­be. Vo svo­jom pos­led­nom člán­ku som sa k pod­mien­kam vo väz­be vy­jad­ril „ z pr­vej ru­ky“, keď­že som vä­zob­ne stí­ha­ný od 28.10.2019. Kon­com ja­nuá­ra pre­beh­la ak­cia NA­KA – „Mýt­nik“. Je­den z ob­vi­ne­ných sa až s od­stu­pom pár dní vrá­til na Slo­ven­sko zo za­hra­ni­čia, po vý­slu­chu bol za­dr­ža­ný a umies­tne­ný v CPZ – ce­le po­li­caj­né­ho za­is­te­nia," píše advokát.

"Pod­ľa me­dia­li­zo­va­ných správ sa stav uve­de­né­ho ob­vi­ne­né­ho v CPZ zhor­šil a skon­čil v ne­moc­ni­ci – údaj­ne na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní. Re­por­tér is­tej te­le­ví­zie sa veľ­mi iro­nic­ky vy­jad­ril, že sa ako­si čas­to stá­va, že „is­tým“ ob­vi­ne­ným sa v CPZ zhor­ší stav a kon­čia v ne­moc­ni­ci, pres­nej­šie na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní. Ten­to môj člá­nok je reak­cia na pre­zen­to­va­nú me­diál­nu iró­niu," uvádza opis podmienok, ktorých zadržaní prežívajú.

Ústa­va SR: čl. 12, ods. 1 „Ľudia sú slo­bod­ní a rov­ní v dôs­toj­nos­ti i v prá­vach. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sú neod­ňa­teľ­né, nes­cu­dzi­teľ­né, nep­reml­ča­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né“.

čl. 12, ods. 2 – „Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým ...“

čl. 19 – ods. 1 – „Kaž­dý má prá­vo na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti, osob­nej cti, dob­rej po­ves­ti a na ochra­nu me­na“.

Trest­ný po­ria­dok:

• 1 – „Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je pos­tup OČTK a sú­dov tak, aby tres­tné či­ny bo­li ná­le­ži­te zis­te­né a ich pá­cha­te­lia pod­ľa zá­ko­na spra­vod­li­vo pot­res­ta­ní, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb.“


• 2 – ods. 2 – „ Do zá­klad­ných práv a slo­bôd v prí­pa­doch do­vo­le­ných zá­ko­nom mož­no za­sa­ho­vať len v mie­re ne­vyh­nut­nej na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať DÔSTOJ­NOSŤ osôb a ich súk­ro­mie“

Dňa 28.10.2019 – v pon­de­lok o 4.00 hod som bol za­dr­ža­ný, pre­ve­de­ný pred vy­šet­ro­va­te­ľa a zhru­ba v ča­se oko­lo 6.00 hod som bol umies­tne­ný do CPZ v Bra­tis­la­ve, na Ra­čian­skej ul.

Ce­la v CPZ  ma­la cca 8 m². Bo­li v nej 2 pos­te­le, ma­lý sto­lík, 2 mi­ni sto­lič­ky – všet­ko za­ria­de­nie pev­ne pri­chy­te­né, aby sa ním ne­da­lo hý­bať. Ok­no bo­lo ma­lé, úz­ke, podl­ho­vas­té, mlieč­ne – ne­bo­lo cez ne­ho nič vi­dieť.  Ne­da­lo sa ot­vo­riť. V ro­hu mies­tnos­ti bol zá­chod – bez dos­ky, ni­ja­ko od­de­le­ný od zvyš­ku mies­tnos­ti. Ved­ľa zá­cho­du ma­lé umý­vad­lo.

V ce­le bo­la špi­na, na ze­mi chuch­val­ce pra­chu a špi­ny. WC bez dos­ky bo­lo neu­ve­ri­teľ­ne špi­na­vé, spla­cho­va­nie ne­fun­go­va­lo – mi­sa pl­ná exkre­men­tov za­há­dza­ných pa­pie­rom. To­mu aj zod­po­ve­dal zá­pach v ce­le – ok­no sa ne­da­lo ot­vo­riť, ne­da­lo sa to ni­ja­ko vy­vet­rať.

24 ho­dín v ku­se svie­ti­lo svet­lo, 24 ho­dín v ku­se „hu­ča­la“  vzdu­cho­tech­ni­ka. Nad umý­vad­lom a v ro­hu mies­tnos­ti nad WC bo­li na ste­nách vi­di­teľ­né ples­ne. Na pos­te­li bo­la na za­kry­tie de­ka – špi­na­vá, pl­ná pra­chu, z kto­rej sa pri kaž­dom po­hy­be uvoľ­ňo­va­li ce­lé chuch­val­ce vlá­kien a špi­ny. Ho­din­ky mi bo­li od­ňa­té, ne­tu­šil som koľ­ko je ho­dín. Čas sa vlie­kol nes­ku­toč­ne po­ma­ly, v ce­le sa ne­da­lo NIČ ro­biť.

Dos­tal som ra­ňaj­ky, chlieb a mäk­ký syr. Na obed ces­to­vi­nu so só­jou – ne­da­lo sa to jesť – aj s oh­ľa­dom na pros­tre­die. Od pon­del­ka rá­na som nič ne­je­dol až do stre­dy poo­be­dia, ke­dy mi nie­čo do­nie­sol ob­haj­ca – už v Ban­skej Bys­tri­ci pri roz­ho­do­va­ní o väz­be. Ne­ko­neč­ný čas v ta­kom ma­lom pries­to­re, smra­de, špi­ne, pri non­stop za­pá­le­nom svet­le a non­stop hu­čia­cej vzdu­cho­tech­ni­ke bol nez­ne­si­teľ­ný.

Do mo­jej es­kor­ty na súd v stre­du 30.10.2019 rá­no – som sa ok­rem cca 2 ho­dín vý­slu­chu pred vy­šet­ro­va­te­ľom ne­dos­tal von z ce­ly v CPZ. Žia­den po­hyb, žiad­na vy­chádz­ka.

Pred vstu­pom do ce­ly – osob­ná pre­hliad­ka, vy­zliecť do­na­ha a uro­biť „drep“  - tú­to „mi­lú“ pro­ce­dú­ru som ab­sol­vo­val 3 x – pri pr­vom umies­tne­ní, po náv­ra­te z vý­slu­chu u vy­šet­ro­va­te­ľa a pred es­kor­tou na súd. Ni­ja­ko som ne­ve­del ur­čiť koľ­ko je ho­dín – cez „ok­no“ ne­bo­lo nič vi­dieť, ani či je deň, či noc, svet­lo svie­ti­lo bez pres­táv­ky.

Vzduch bol ne­dý­cha­teľ­ný, v ce­le bo­lo tep­lo – po­til som sa. Po pár ho­di­nách som smr­del sám se­be. Pý­tal som sa, či je mož­né sa ospr­cho­vať, bo­lo mi po­ve­da­né, že „nes­kôr“ – to „nes­kôr“ zna­me­na­lo reál­ne, že som sa ne­mo­hol ospr­cho­vať vô­bec.

Chcel som si umyť zu­by. Ne­da­lo sa. Nie­čo ako jed­no­ra­zo­vé zub­né kef­ky a mi­ni zub­né pas­ty do CPZ na Slo­ven­sku v 21. sto­ro­čí ako­si eš­te ne­do­ra­zi­li. Pr­výkrát som si mo­hol umyť zu­by (od pon­del­ka rá­na, eš­te „do­ma“) až vo štvr­tok rá­no vo väz­be. Na WC som bol tiež pr­vý krát až vo štvr­tok vo väz­be – pou­žiť WC v CPZ sa nao­zaj ne­da­lo. Zá­ber na psy­chi­ku bol šia­le­ný.

Keď som v pon­de­lok ve­čer – ve­del som, že je ve­čer, pre­to­že môj vý­sluch bol ukon­če­ný cca o 19.00 hod – ko­neč­ne za­spal, ot­vo­ri­li sa dve­re ce­ly a vpo­tá­cal sa tam opi­tý muž. Za­dr­ža­ný za al­ko­hol za vo­lan­tom. Po chví­li sa pov­ra­cal. Ne­dý­cha­teľ­ný vzduch a smrad bol nez­ne­si­teľ­ný. Muž za­spal – po chví­li sa za­se pov­ra­cal, a bo­lo cí­tiť ďal­ší smrad – muž sa aj „ pos*al“. Za­vo­lal som prís­luš­ní­kov, aby s ním nie­čo uro­bi­li – uro­bi­li iba jed­no – vy­zva­li ho, aby sa poutie­ral do plach­ty na pos­te­li, tú vza­li a da­li mu inú...

Sties­ne­ný pries­tor, ne­dý­cha­teľ­ný vzduch, smrad, ume­lé svet­lo 24 ho­dín non­stop, žia­den prís­tup ku hy­gie­ne, v ru­ke ob­vi­ne­nie – bež­ná reali­ta v CPZ na Slo­ven­sku v 21. sto­ro­čí. Ja osob­ne som as­poň tú „vý­ho­du“, že z opi­su klien­tov, kto­rí CPZ ab­sol­vo­va­li, som ve­del, že to tak v CPZ vy­ze­rá. Pre člo­ve­ka, kto­rý o tom ne­má tu­še­nie a pr­vý krát sa dos­ta­ne do CPZ to jed­no­du­cho mu­sí byť psy­chic­ký šok!

Ja po osob­nej skú­se­nos­ti nie som prek­va­pe­ný, že niek­to po po­by­te v CPZ skon­čil v ne­moc­ni­ci so zhor­še­ným zdra­vot­ným sta­vom, či s tak na­lo­me­nou psy­chi­kou na psy­chia­trii. Po­byt v CPZ je pr­vým kro­kom k „zlo­me­niu“ člo­ve­ka. Niek­to, kto ne­poz­ná po­me­ry v CPZ a väz­be, si mys­lí, že tak­to to vy­ze­rá vo väz­be – a uro­bí čo­koľ­vek, aby sa tej väz­be vy­hol. Množ­stvo ob­vi­ne­ných sa „zlo­mí“ už po krát­kom po­by­te v CPZ.

Mož­no ke­by re­por­té­rov prí­buz­ný ale­bo on sám po ta­kých­to zá­žit­koch z CPZ skon­čil v ne­moc­ni­ci, či na psy­chia­trii, mož­no by zvo­lil iné vy­jad­ro­va­nie. „Iró­niu“ o umies­tne­ní ko­ho­koľ­vek v ne­moc­ni­ci, či na psy­chia­trii po po­by­te v CPZ pok­la­dám za vy­jad­re­nie „za hra­nou“ no­vi­nár­skej eti­ky – a to som veľ­ký zá­stan­ca slo­bo­dy slo­va, prá­va na in­for­má­cie a zá­ka­zu cen­zú­ry. Es­kor­ta na súd – Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Ban­skej Bys­tri­ci bol ďal­šou fan­tas­tic­kou ukáž­kou „ľud­skej dôs­toj­nos­ti“ v praxi:

V stre­du rá­no 30.10.2019 po spo­mí­na­nej „mi­lej“ osob­nej pre­hliad­ke spo­je­nej s na­hým dre­po­va­ním ma ča­kal ďal­ší „exklu­zív­ny“ zá­ži­tok. O es­kor­tách na súd som tiež pred­tým od klien­tov po­čul ve­ľa, ale sku­toč­nosť pred­stih­la aké­koľ­vek pred­sta­vy.

V do­dáv­ke bo­lo 6 miest pre ob­vi­ne­ných. Bo­li to 2 la­vi­ce op­ro­ti se­be po stra­nách vo­zid­la. Pred se­dad­lom bo­la že­lez­ná tyč, o kto­rú mi bo­li pri­pev­ne­né pu­tá na ru­kách. Se­del som v mier­nom pred­klo­ne, kvô­li pu­tám spo­je­ných s tou ty­čou som sa ne­mo­hol oprieť. Na krí­že mi ťa­ha­lo (bol ko­niec ok­tób­ra). Na hla­vu som dos­tal plá­te­nné vre­ce, aby som nič ne­vi­del, na uši slú­chad­lá, aby som nič ne­po­čul. To vre­ce bo­lo špi­na­vé a smr­de­lo. Se­del som pred­klo­ne­ný, pri­pú­ta­ný, bo­lo mi zi­ma. Se­del som bo­kom k sme­ru jaz­dy. Po pár mi­nú­tach ma z tej po­lo­hy za­ča­li bo­lieť ru­ky, no­hy aj chr­bát. Ur­či­te to bo­la mo­ja naj­dlh­šia ces­ta autom v ži­vo­te.

Ne­viem a nech­cem si ani pred­sta­viť, čo by sa sta­lo so mnou a os­tat­ný­mi es­kor­to­va­ný­mi, ak by vo­zid­lo ma­lo ne­ja­kú ko­lí­ziu, či ha­vá­riu. Po­lo­ha bo­kom k sme­ru jaz­dy, v pred­klo­ne, s pu­ta­mi pri­pev­ne­ný­mi o tyč by v prí­pa­de ha­vá­rie zna­me­na­li mi­ni­mál­ne mno­ho­po­čet­né zlo­me­ni­ny. Ces­ta bo­la nao­zaj ne­ko­neč­ná. Pri­pa­dal som si ako zvie­ra. Nie člo­vek, nie ľud­ská by­tosť – ale zvie­ra.

Nás­led­ne ma ča­ka­lo ďal­šie „prek­va­pe­nie“. Po prí­cho­de k bu­do­ve sú­du „kuk­lá­či“ priš­li na to, že mo­je pu­tá sú za­sek­nu­té – ne­ve­de­li ma dos­tať z au­ta. Nao­zaj si ne­viem ani pred­sta­viť, čo by sa sta­lo so mnou pri ne­ja­kej ha­vá­rií...

Pu­tá neš­li ot­vo­riť. Mu­se­li od­mon­to­vať tyč, ku kto­rej som bol pri­pú­ta­ný. Tr­va­lo to ce­lé asi 15 mi­nút. S pu­ta­mi na ru­kách a s ty­čou v ru­kách  ma od­vied­li do bu­do­vy sú­du, kde sú „kob­ky“ pre „väz­ňov“. Po ďal­ších neús­peš­ných po­ku­soch ot­vo­riť pu­tá bo­li pri­vo­la­ní ha­si­či. Pu­tá bo­li pre­re­za­né kar­bob­rús­kou. Tá roz­že­ra­vi­la pu­tá, kto­ré mi  na zá­päs­tí vy­pá­li­li ra­nu. Dnes mám na tom mies­te ma­lú jaz­vu – ale o to väč­šiu na du­ši.

Po­čas roz­ho­do­va­nia o väz­be som bol s os­tat­ný­mi za­tvo­re­ný v kob­kách v bu­do­ve sú­du. „Kob­ky“ sú vlas­tne za­mre­žo­va­né kliet­ky o roz­me­re cca – 1,5 x 1,5 m2. V ta­kej­to kliet­ke som bol za­tvo­re­ný dl­hé ho­di­ny. Bez jed­la, pi­tia. To mi/nám do­nies­li až pod­ve­čer ob­haj­co­via. Es­kor­ta a po­byt v kob­kách – ďal­šia lek­cia o ľud­skej dôs­toj­nos­ti v 21. sto­ro­čí na Slo­ven­sku v praxi.

K po­by­tu a pod­mien­kam CPZ je nut­né uviesť, že v CPZ sa mô­že ocit­núť aj niek­to, ko­mu nie je ani vzne­se­né ob­vi­ne­nie, a ani mu nás­led­ne ob­vi­ne­nie nie je vzne­se­né. Te­da ta­ký­to „zá­žit­ko­vý“ po­byt mô­že ab­sol­vo­vať niek­to úpl­ne ne­vin­ný, ko­mu nie je vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Mnou po­pí­sa­né sku­toč­nos­ti sú opi­som reál­ne­ho sta­vu na Slo­ven­sku.

Ako dl­ho­roč­né­ho ob­haj­cu/ad­vo­ká­ta, ako vä­zob­ne stí­ha­né­ho ob­vi­ne­né­ho, a naj­mä ako člo­ve­ka ma de­sia me­diál­ne vy­jad­re­nia kom­pe­ten­tných osôb, či už z pros­tre­dia pro­ku­ra­tú­ry, Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti či Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, kto­rí na­mies­to priz­na­nia reál­ne­ho sta­vu a pod­mie­nok vo väz­be, oh­ľa­dom CPZ, oh­ľa­dom vä­zob­ných ko­na­ní, kto­ré ma­jú ďa­le­ko od dôs­toj­nos­ti, reš­pek­to­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd – ce­lú tú­to si­tuáciu zľah­ču­jú a všet­kých, ale naj­mä se­ba pres­vied­ča­jú, že všet­ko je „vlas­tne“ v po­riad­ku.

Ak te­da pod­ľa čl. 19 Ústa­vy SR má kaž­dý prá­vo na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti, je na­mies­te sa za­my­slieť, či to­mu tak nao­zaj je a či na­mies­to pos­meš­nej iró­nie na ad­re­su za­dr­ža­ných osôb v CPZ ale­bo vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných nie je pot­reb­né ho­vo­riť o reál­nom napl­ne­ní to­ho, čo nám všet­kým uk­la­dá zá­klad­ný práv­ny pred­pis na­šej zvr­cho­va­nos­ti a štát­nos­ti.