Dosť veľa ľudí v 2. polovici 90. rokov prišlo na to, že je výhodné kričať, ako je ohrozená demokracia a prozápadné smerovanie. Lebo sú z toho demokratizačné granty, a peniaze na budovanie občianskej spoločnosti, a ocenenia a prípadne miesta v nejakom inštitúte. Týchto ľudí, samozrejme, nie je ani zďaleka toľko, koľko je celkovo "leboficistov" v spoločnosti. Ale dosť na to, aby sa svojím každodenným konaním a výkrikmi vedeli výrazne zasadiť o polarizáciu spoločnosti a inšpirovať kopu ďalších ľudí, aby komunikovali rovnako, konštatuje exminister.

Spoločnou črtou "leboficistov" je podľa Draxlera neschopnosť vnímať svet trochu inteligentne. Spoločnosť sa neskladá primárne z politických strán, ak sa niekto nevie o Slovensku, o Európe, o svete baviť bez žlčovitých politických narážok, je to smutné. A ak už sa o domácej politike či o politických stranách bavíme, dá sa to, samozrejme, robiť aj ostro, ale pritom inteligentne, s vnímaním, ako to celé vlastne funguje, aké majú ľudia vnútri systému motivácie a podobne.

Ale medzi "leboficistami" sú aj takí, ktorí na to jednoducho nemajú mentálnu výkonnosť. A tak potrebujú len kričať. Niečo, čo už niekde inde počuli, v podstate nejaký slogan. Bohužiaľ, v tomto ich ohromne vychovávajú, opäť sa k tomu vrátim, médiá. Vytvárajú dojem, že byť zodpovedným občanom znamená byť neurotikom s extrémne úzkou slovnou a koncepčnou zásobou, pokračuje Draxler.

Samozrejme, sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí aj nenávidia Smer, aj ich baví veľa diskutovať o slovenskej politike, a robia to inteligentne, s bystrými postrehmi. Prípadne sú naozaj rozhorčení kvôli konkrétnym prípadom neprávosti a neefektívnosti. Ale ruku na srdce, sem väčšina tých zombie, čo behajú po všetkých možných internetových fórach s Ficom na perách, nepatrí, uzatvára bývalý minister školstva.