Redakcia Hlavného denníka uverejňuje v štyroch častiach na pokračovanie článok publicistu Eduarda Chmelára, v ktorom komentuje súčasnú politickú situáciu na Slovensku, kde podľa neho dochádza "k plazivej zmene politického režimu a k ďalším nebezpečným trendom s nedoziernymi dôsledkami pre spoločnosť.

Prezidentka Čaputová zlyhala

Namiesto toho si povedzme, ako túto nepríjemnú situáciu zvrátiť. Snažil som sa nájsť čo najelegantnejšie riešenie a mnohí z vás vedia, že som pred Vianocami (17. decembra) vyzval prezidentku Čaputovú, aby do politickej krízy zasiahla. Možnosti marketingových fráz sa vyčerpali. Teraz potrebujeme od hlavy štátu politické východisko. Navrhol som, aby sa prezidentka republiky aktívne vložila buď do možnosti vytvorenia úradníckej vlády alebo do rokovaní o rekonštrukcii súčasnej vlády. Rovnako som sa priznal, že prvá možnosť mi je bližšia, lebo Slovensko dnes potrebuje vládu národnej záchrany, ktorá ju vyvedie z hlbokej krízy. Je to náročná výzva, lebo sa v nej prejaví politická zrelosť hlavy štátu, ale práve toto je jej práca, nie osobné PR aktivity. Takýto krok by si vyžadoval dohodu demokratických parlamentných politických strán, aby nominovali nestraníckych nezávislých zástupcov do úradníckej vlády, ktorá by previedla štát súčasným krízovým obdobím. Sprostredkovať takúto dohodu môže len prezidentka republiky. Napísal som, že Prezidentský palác by mal konať okamžite, v boji proti koronakríze potrebujeme druhú Vianočnú dohodu.

V tejto kríze sa úplne stratila

Žiaľ, prezidentka Čaputová zlyhala na celej čiare. Uplynul mesiac a najpopulárnejšia politička na Slovensku, ktorú nám vraj Česi tak veľmi závidia, je utopená v sebaočarení, bojí sa vyjsť z tieňa Matovičovej vlády, ktorú latentne podporuje a svoju činnosť obmedzuje na sporadické frázy o potrebe zomknutia a upokojenia, zavŕšené tragikomickým heslom „Spolu to dokážeme“. Viem, že každý politik má súbor vlastných fráz, ktoré opakuje – problém je, že tento je príliš krátky a do konca funkčného obdobia s ním v takýchto turbulentných časoch nevystačí. Jej pasivita je šokujúca. Zuzana Čaputová sa v tejto kríze úplne stratila a možno uspokojuje ctiteľov rozprávok a mýtov z hľadiska príjemného vzhľadu a nekonfliktného šarmantného vystupovania, ale z hľadiska ústavných funkcií sa jej činnosť stáva zbytočnou, čo ohrozuje zmysel celého úradu. Čoraz väčšej časti občanov by už ani len nezišlo na um obrátiť sa pri riešení tejto krízy na prezidentku.

Čo ďalej?

Čo teda robiť? Nikdy som nebol za predčasné voľby – z princípu. Veľakrát som poukazoval na to, že predčasné voľby na Slovensku nikdy nič dobré nepriniesli a vždy politickú situáciu skôr skomplikovali alebo úplne zhoršili. Okrem toho voľby nie sú jediným prostriedkom, ktorý poskytuje demokracia a my sme v tomto zmysle ešte veľmi nezrelá spoločnosť. Dnes však varujem, že sú ohrozené samotné základy demokracie a táto dramatická situácia ma prinútila položiť na misku váh všetky pre a proti a zmeniť názor. Ak vládna koalícia nie je schopná vyriešiť svoje problémy a vymeniť Igora Matoviča za schopnejšieho lídra, potom jediným možným spôsobom, ako ukončiť toto trápenie a zastaviť smerovanie Slovenska k diktatúre skôr, kým sa stane nezvratné, sú predčasné parlamentné voľby.

Návrat elementárnej úcty k právu a k civilizovanému riadeniu štátu

Stupeň politickej a občianskej apatie voči pošliapavaniu ústavy, porušovaniu zákonov a nerešpektovaniu pravidiel je taký vysoký, že spoločnosť stráca schopnosť sebaobrany voči autoritatívnym metódam vládnutia. Netýka sa to však len metód vládnutia, ale aj spoločenských vzťahov. Opoziční politici zo Smeru a ĽSNS dosť odporným spôsobom prekrúcajú význam slova fašizmus, pričom je signifikantné, že za fašistov nepovažujú neonacistov z radov kotlebovcov, ale členov súčasnej vlády a dokonca aj prokurátorov, ktorí zatvárajú ich ľudí. Je to samozrejme účelové a zavádzajúce. Oveľa podstatnejšie je uvedomiť si, aká atmosféra vládne v spoločnosti, či je to atmosféra tolerancie, solidarity a ohľaduplnosti alebo neznášanlivosti, sebectva a bezohľadnosti. Umberto Eco sformuloval v eseji Päť úvah o morálke 14 definičných znakov fašizmu. Každého demokrata by malo znepokojovať, že slovenská spoločnosť spĺňa 10 z týchto štrnástich znakov. To nás robí oveľa zraniteľnejšími voči zvyšujúcim sa autoritatívnym praktikám, ktoré už mnohí ani nepovažujú za problém. Nečakám, že predčasné voľby vyriešia naše problémy. Ale očakávam návrat elementárnej úcty k právu a k civilizovanému riadeniu štátu. Som si vedomý všetkých rizík, ale som ochotný to riskovať. Igor Matovič nie je ani smiešny, ani zábavný, ale nebezpečný a zákerný politik. Nikdy sa nemal stať premiérom a čím kratšie zostane v úrade, tým lepšie pre Slovensko.

Článok pôvodne vyšiel v nezávislom, českom a slovenskom analytickom a komentátorskom webe Argument.

Medzititulky: Hlavný denník