Má človek právnik byť iba bezduchým otrokom paragrafov, ktoré si mocní napísali tak, aby ich mohli zneužívať? Alebo je jeho záväzok zabezpečovať v spoločnosti spravodlivosť hlbší? Kedy nastáva tá chvíľa, keď sa má aj sudca postaviť a povedať, že stačilo?

V zmysle teórie delenia moci je súdna moc jednou z troch mocí v štáte. Už architekti európskeho myslenia, grécki myslitelia Platón a Aristoteles, považovali za nevyhnutné vyčleniť súdnu moc mimo moc zákonodarnú a výkonnú. Tendencie ovládať súdnu moc mocou zákonodarnou a výkonnou sú zrejmé v každom historickom období alebo režime. Dokonca nebolo zriedkavosťou, že v jedných rukách sa kumulovali všetky tri moci.

Plynutím času, humanizáciou spoločnosti a zrovnoprávňovaním človeka sa začala oddeľovať moc zákonodarná od výkonnej a následne dochádza aj k separácii súdnej moci od zvyšných dvoch. Túto myšlienku uchopil s plnou vážnosťou francúzsky mysliteľ Charles de Secondat Montesquieu v 18. storočí. Najmä vo svojom diele Duch zákonov zdôvodnil nezávislosť a oddelenosť súdnej moci, ktorá má zabrániť potláčaniu slobody mocou zákonodarnou a výkonnou. Cieľom takéhoto usporiadania moci v štáte je zabrániť koncentrácii moci v rukách jednej z nich, zabrániť svojvôli, jej zneužívaniu, a tým ochrániť celú spoločnosť a tým aj každého jednotlivca.

Súdna moc nesmie byť teda iba vykonávateľom moci zákonodarnej a výkonnej alebo ich vazalom, ale rovnocennou zložkou moci. Sudcovia nesmú byť iba úradníkmi, ktorí plnia akúkoľvek politickú vôľu zvyšných dvoch mocí. Súdna moc je jediná z mocí, ktorá je založená na čisto odbornej báze a vykonávajú ju ľudia odborne fundovaní. Naopak, členom zákonodarnej a výkonnej moci sa, zvlášť v dnešnej dobe, môže stať ktokoľvek bez vzdelania, prípadne bez vhodných zručností. Aj preto je povinnosťou súdnej moci dozerať na zákonodarné umenie zvyšných dvoch mocí. Aby lex humana bol v súlade s lex aeterna, aby zákony neobsahovali bezprávie, a aby boli zákony inteligenciou bez vášne.

Právny štát stojí na troch pilieroch

Prečo je na Slovensku justícia degradovaná iba na úroveň vazala politickej moci a sudca iba na poslušného úradníka? Pred rokom 1989 plnila súdna moc z pochopiteľných dôvodov funkciu vazala a mala iba úradnícky charakter. Zmeny v roku 1989 sa udiali v podstate nenásilným spôsobom a justícia do nich priamo zapojená nebola.

Pozíciu vazala si súdna moc preniesla aj do nasledujúceho obdobia. Od sudcov sa vyžadovalo čušať a nechať si nakladať. Každý, kto vládol, si do nej kopol a snažil sa ju ideologicky ovládnuť. Ako zámienka na zbavovanie justície nezávislosti bola roky šírená lož o jej nefunkčnosti a skorumpovanosti. A len vďaka statočným, aj keď väčšinou mlčiacim sudcom, sa nepodarilo vládnucim skupinám úplne ovládnuť justíciu, keďže v konkrétnych kauzách nepodľahli politickému a mediálnemu tlaku.

Ecce Homo, priznávam, že patrím medzi sudcov, ktorí mlčali, aj keď som videl čo sa deje. Nepovažoval som to za akútny stav a mal som strach. Strach z toho, že prídem o prácu a následne nebudem môcť poskytnúť môjmu synovi to, čo potrebuje na to, aby raz z neho vyrástol dobrý a sebestačný človek.

Dnes už ale mlčať nemôžem a nesmiem. Kým v minulosti v justícii iba zatekalo, dnes nám už padá strecha na hlavu. Zbavujú nás nielen stavovskej cti ako moci v štáte, ale aj ľudskej dôstojnosti. Schvaľujú zákony, ktorými nás nútia rozhodovať pod strachom aj konkrétne kauzy. A to je ten zásadný rozdiel v porovnaní s obdobiami predtým, keď len chceli, aby sme sa nestarali do spoločenských záležitostí ako boli demokracia a právny štát. Iba chceli, aby sme neboli mocou.

Dnes vystriedal strach z toho, že nezabezpečím synovi budúcnosť, iný strach. Strach z toho, ako sa pozriem svojmu synovi do očí, keď bude žiť v totalitnej spoločnosti, ktorá ho bude zbavovať ľudskej dôstojnosti. A najmä nechuť vidieť sa v zrkadle ako človek, ktorý nezareagoval ani vtedy, keď sa „prepadla strecha“. Errare humanum est, povedal raz duševný gigant Marcus Tullius Cicero a náš kolega. Áno, chyby patria k človeku rovnako ako schopnosť ich neopakovať.

Justícia: nie iba váhy, ale aj meč…

Sudca nie je iba človek, ktorý pozná zákon. Ten môže spoznať každý, kto disponuje schopnosťou čítať. Sudca je človek, ktorý má zabezpečiť jednu zo základných cností. Jej meno je spravodlivosť. Ak však budú zákony plné bezprávia, tak bude naša spoločnosť nedemokratická. Sudca ako člen moci v štáte má strážiť právny štát. V opačnom prípade zostane iba poslíčkom politickej moci a bude uplatňovať aj zákony, potierajúce základné ľudské práva a slobody. Toto riziko sa stalo reálnym po posledných ústavných zmenách.

Ako nadšenec šachu viem, že partiu väčšinou začínajú pešiaci, ale víťazstvo môžu zabezpečiť iba veľké figúry. Vyzývam preto veľké figúry sudcovského stavu, ako aj všetkých ostatných sudcov, aby sa pridali k JUDr. Ayše Pružinec Eren, Mgr. Marcele Kosovej, Mgr. Anne Križákovej, JUDr. Borisovi Tóthovi, JUDr. Dane Jelinkovej Dudzíkovej a ďalším, ktorí sa neboja pozdvihnúť svoj hlas. Zabudli sme, že symbol spravodlivosti Justícia drží v jednej ruke váhy a v druhej meč? Meč, ktorý chráni právo, zákon a spravodlivosť.

Svoju úvahu ukončím slovami veľkého znalca rímskeho práva a tvorcu európskej právnej vedy Rudolfa von Iheringa: „Právu a spravodlivosti sa v nejakej krajine darí nielen vďaka tomu, že sudca sedí na stoličke v ustavičnej pohotovosti, a že polícia vysiela drábov, ale preto, lebo k tomu každý prispieva svojím dielom. Kazdý je povolaný a povinný rozšliapnuť hlavu hydre svojvôle a nezákonnosti, bez ohľadu na to, kde ju vystrčí. Každý, kto užíva požehnania práva, má aj zo svojej strany prispievať k tomu, aby sa moc zákona a úcta k nemu zachovávali, skrátka, každý je rodeným bojovníkom za právo v záujme celej spoločnosti.“

Autorom tohto komentára je JUDr. Patrik Števík, sudca okresného súdu Bratislava II. a autor knihy Zrodenie Európy