Komentár Ivana Brožíka

Zdalo by sa, že témou týchto dní a týždňov je pandémia. Vo svete i u nás. No celkom to tak nie je. Vyzerá to tak, že pandémia v istých kruhoch účelovo slúži ako určitý ring, v ktorom padajú údery aj z iných strán, ako "iba" od neviditeľného nepriateľa - vírusu.

Je tu vírus, je tu útočník, na ktorého možno poukazovať. A možno naň páliť prakticky zo všetkých zbraní, lebo je núdzový stav a lebo - vírus. Nie, nikto nespochybňuje, že tu je. Lenže, nie je tu jediný a sám.

Tak, ako nedávno vyšlo najavo, že takto postavený núdzový stav vlastne predstavuje nepretržité Vianoce pre finančné mafie, lebo môžu preprať peniaze, ktoré sa im doteraz nijako nepodarilo legalizovať, tak ten istý núdzový stav poskytuje "pole neorané" možností, ako zneužiť delegovanú moc a transformovať ju na moc diktátorskú.

Napríklad aj "uviazaním samospráv na reťaz nariadení" vlády a ako povedal pán premiér na rokovaní vlády, z ktorého nepremyslene sám pustil na verejnosť záznam, "hoci aj pod hrozbou pokuty". Ale to sa stále iba "motkám" okolo horúcej kaše, ktorá sa málokedy je až takto horúca.

Dymová clona. Zadymovanie slovami, návrhmi i činmi, ktoré sú v konečnom dôsledku takmer, opakujem, takmer neškodné, no na ich pozadí sa dejú iné veci, odohrávajú iné boje a presadzujú oveľa mocenskejšie záujmy. Nuž a k tomu ešte servilita časti médií. Ktoré najnovšie, ako sa možno dozvedieť aj z citácií na webe Hlavného Denníka, prechádzajú na otvorenú "reguláciu" informácií, vyjadrení, informovania o aktivitách, proste, povedzme si to napriamo - na cenzúru.



Už dlhé roky vlastníci médií u nás spisujú zoznamy nepohodlných novinárov práve tak, ako nepohodlných respondentov a kladú ich spolu so štedrou odmenou na stoly verných a úslužných šéfredaktorov. Najnovšie pribudli aj zoznamy nepohodlných tém. Lenže - nie je to práve najefektívnejšia snaha. Systém cenzúry má diery. V alternatívnych médiách a na internete.

Aj keď sa vám dobre inštruovaný a zaplatený mainstream snaží vtĺcť do hláv, že akýkoľvek iný názor či fakt publikovaný niekým iným ako ním samotným je hoax, nie je to tak. Učebnice žurnalistiky o alternatívnych médiách píšu toto: Alternatívne médiá sú mediálne zdroje, ktoré sa líšia od zavedených alebo dominantných typov médií z hľadiska ich obsahu, výroby alebo distribúcie." Proste sa líšia. Sú iné obsahom, formou a hlavne - ich šéfovia nepotrebujú na svojich pracovných stoloch niekým dodané zoznamy, pretože hlad po iných, nezávislých, iných z hľadiska obsahu informácií jednoducho je. Je a bude. Spolu s dopytom.

A to vedia aj tí, ktorí píšu tie cenzorské zoznamy. Tlačia na moc, ak ňou nie sú náhodou aj oni sami, aby prijímala také zákony, ktoré alternatívu umlčia. Aby zostal funkčný ideový relikt boľševika - ústredný úrad pre tlač a informácie. Na Slovensku Slovenský úrad pre tlač a informácie. Pre presnosť.

Na Slovensku sa pripravuje mediálny zákon. Potichu, ale o to intenzívnejšie a rýchlejšie. Riaditeľa verejnoprávneho média má zas voliť parlament - teda koaličná väčšina, mediálne rady má zas voliť parlament, teda koaličná väčšina a obmedzenie slobody informácií na internete má tiež odsúhlasiť parlament, teda, koaličná väčšina.



Je tu krásny argument - aha - veď ako zatočili na internete s Trumpom, ako mu zlikvidovali kontá, ako ho umlčali. A USA je predsa etalón demokracie, nie? Prečo neumlčať aj nejakých chudáčikov na Slovensku? Keď už teraz vidíme, že právo na jediný správny názor má iba predseda vlády. Ostatní sú hlupáci, blbci, primitívi, korepetítujú jemu serrvilné médiá, hrajúce sa na strážnych psov demokracie. Veľmi trápne a nepresvedčivo.

Nie vždy vyslovujem súhlas s názormi dnes už europoslanca Milana Uhríka. Ale o tom je demokracia. V skratke - názory môže vyslovovať kto chce aké chce a súhlasiť s nimi môže zas kto chce a kedy chce.

"Títo páni nás už presvedčili, že sú schopní všetkého - aj tej najväčšej arogancie a šialeností. Zamknúť zdravých ľudí na štvrť roka doma, zvolať infikovaných poslancov do parlamentu, zneužívať papalášske výnimky alebo sa hádať ako deti na kolotočoch... " Píše Milan Uhrík na sociálnej sieti. Možno by som volil iné slová, ale iné slová nemajú takú frekvenciu, akú je schopné vnímať ucho súčasných mocných.

"Sloboda slova je jedna z posledných bášt demokracie, ktorá nám umožňuje brániť sa pred týmito nepríčetníkmi, kritizovať ich a upozorňovať ostatných ľudí na ich kolosálne zlyhania. A to ich neskutočne štve! Preto sa ruka v ruke s európskymi liberálmi snažia zatvárať ľuďom ústa, a slobodu slova neustále obmedzovať. Veď sa len obzrite okolo seba - za extrémizmus je označovaný už pomaly každý konzervatívny alebo politicky nepohodlný názor..." píše europoslanec Uhrík.



"Ľudia sú umlčiavaní zákonmi, cenzurovaní médiami, blokovaní sociálnymi sieťami. Proste totalita." Súhlasím s Uhríkom, áno, demokracia sa nám rýchlym plazením vpred zmenila na totalitu. Aspoň v mediálnom priestore. viem o tom svoje. Aj svoje. A nielen svoje.

Potešilo, že aj Milan Uhrík v tom istom statuse druhým dychom tvrdí, že " trestné musia zostať vyhrážky násilím a výroky vyzývajúce na páchanie násilia (napr. "Zabijem ťa!", "Poďme ich zmlátiť" alebo "Nezaočkovaných vyvezieme do rozvojových krajín"),  preukázateľné lži a ohováranie, ktorých cieľom je pošpiniť človeka - tu je možnosť chrániť svoju povesť aj na súde."

"Jednoducho, sloboda slova buď je alebo nie je. A my chceme, aby bola!" Končí citovaný Milan Uhrík a ja k tomu dodávam, že tu bude iba dovtedy, kým nebudeme dostatočne zreteľne dávať najavo našej súčasnej moci, že je IBA nami delegovaná. A to môžeme iba cez neobmedzovanú slobodu vyjadrovania, slobodu sociálnych sietí a slobodu alternatívnych médií.

Alebo potom zostáva ešte možnosť vysloviť sa, že zverený mandát moci odoberáme, pretože sa spreneverila nám, svojim voličom.