Zistili, že zavedenie akýchkoľvek reštriktívnych nefarmaceutických intervencií (NPI), ako napríklad skrátenie pracovnej doby, práca z domu a sociálny dištanc, pomohli obmedziť nárast infekcií v deviatich z 10 študovaných krajín, s výnimkou Španielska, kde bol účinok  „bezvýznamný“.



Keď však porovnali epidemické šírenie na miestach, ktoré zaviedli menej reštriktívne opatrenia, s tými, ktoré sa rozhodli pre úplný lockdown, nezistili „žiadny jasný a výrazný priaznivý účinok“ týchto prípadov na počet prípadov v ktorejkoľvek krajine.

Výskum ďalej naznačuje, že empirické údaje z neskoršej vlny infekcií ukazujú, že reštriktívne opatrenia nechránia zraniteľné populácie. „Podiel úmrtí na COVID-19, ku ktorým došlo v domovoch dôchodcov, bol často vyšší“ pri prísnych obmedzeniach „ako pri menej reštriktívnych opatreniach“.

Tiež sa hovorí, že existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že „niekedy môžu byť pri reštriktívnejších opatreniach infekcie častejšie v prostrediach, kde žije zraniteľná populácia v porovnaní s bežnou populáciou“.



Výskum  poukazuje na potenciálne škodlivé účinky prísnych obmedzení na zdravie, ako je napríklad hlad, nedostupná zdravotná starostlivosť, domáce týranie a problémy duševného zdravia a ich dôsledky na ekonomiku znamenajú, že prínosy obmedzení môžu byť preceňované.

Vedci na záver tvrdia, že aj keď nemohli vylúčiť niektoré „malé výhody“, nenašli nijaké „významné výhody“ reštriktívnejších opatrení na šírenie infekcie.

Zvyšujúci sa počet krajín zaviedol v poslednej dobe blokády rôzneho stupňa v reakcii na prudký počet infekcií, ktoré sa dajú vyčítať novému vysoko nákazlivému kmeňu koronavírusu.