Aká je skutočná tvár politickej moci v USA v 21. storočí? (František Škvrnda st.)
09 | 01 | 2021 I František Škvrnda st.
Útok stúpencov D. Trumpa na Kapitol je niečo výnimočné v dejinách USA. Kto však dlhšie sleduje čo sa deje v Štátoch posledné desaťročia, túto udalosť, ktorá sa podobá tomu, čo sa stalo v novembri 2020 v Arménsku, nemôže považovať za náhodnú.
Politika je zložitá a citlivá záležitosť. Podľa učebníc je zahraničná a bezpečnostná politika štátu úzko spojená s jeho vnútornou politikou, pričom má relatívnu samostatnosť. Pôsobenie štátu v medzinárodných vzťahoch spätne ovplyvňuje aj domácu politiku. Existuje okrídlený výrok, že ak je štát v ťažkostiach, môže mu z nich pomôcť „malá víťazná vojna“. V dnešnom voľnom mediálno-politickom chápaní vojen nejde už len o aktivity vojakov, ale súvisia aj s konkurenciou v ekonomických, obchodných, finančných a pod. vzťahoch. Novú neprehľadnosť do toho, čo sú dnes vojny, vnáša módna hybridná vojna, ktorá zahŕňa už takmer všetko súperenie medzi štátmi a zvýrazňuje sa v nej informačná a kybernetická dimenzia. Možností ako dnes „viesť vojny“ je nanešťastie príliš veľa...
Pomery v USA sa začali komplikovať v dôsledku ich upadajúcej pozície vo svete od začiatku tohto storočia. Prispel k tomu unilateralizmus G. Busha ml. spojený s nerešpektovaním medzinárodného práva (ale to tu bolo už v roku 1999 pri bombardovaní Juhoslávie ako aj v postoji Washingtonu k Iraku na konci 90. rokov). Oslabenie hegemónneho postavenia Spojených štátov spôsobilo aj rozpútanie vojen v Afganistane (2001) a Iraku (2003). Americká spoločnosť nebola priebehom ani výsledkami týchto konfliktov nadšená.
Zvolenie B. Obamu vyzeralo ako nádej na zlepšenie vnútornej situácie v USA i ich pôsobenia v medzinárodných vzťahoch. Jeho pozíciu sťažila veľká finančná kríza, ktorá prepukla v Spojených štátoch v lete 2008, rýchlo zasiahla celý svet a jej následky nie sú ani dodnes úplne prekonané. Washington bezcitne pokračoval v „dolárovej diktatúre“ a svoje problémy sa snažil riešiť na úkor „ostatných“.
Očakávania mierotvorcu B. Obama však nesplnil, hoci v roku 2009 dostal Nobelovu cenu mieru. Ukončil síce americkú prítomnosť v Iraku, ale pokračoval vo vojne v Afganistane a Washington zatiahol do útoku na Líbyu a do vojny v Sýrii, pričom sa tiež neohliadal na medzinárodné právo. V Iraku za roky vojenskej prítomnosti USA im vyrástla priamo pod nosom nová extrémistická organizácia Islamský štát a stala sa okamžite veľkou bezpečnostnou hrozbou.
Tento protirečivý vývoj, v ktorom došlo k zúženiu možností získavania bohatstva pre vládnuce elity viedol v USA ku skrytému vnútropolitickému napätiu. Prepuklo v predvolebnej kampani v roku 2016, ktorá sa premietla do narastania surovosti v mediálno-politickom boji. Demokrati i republikáni čoraz viac využívali nevyberané postupy. Niektoré neštandardné spôsoby priniesol politický nováčik D. Trump s minulosťou showmana a podnikateľa, ktorý chcel za každú cenu dosiahnuť úspech. Treba však dodať, že jeho súperi (i neprajníci) mu nezostali nič dlžní. Po jeho víťazstve prepukli na viacerých miestach násilnosti, ktoré však mali len pouličný charakter.
Príchod nového vládcu do Bieleho domu v januári 2017 sprevádzali protirečivé očakávania. Na jednej strane ho vítali najmä sily, ktoré sa dajú označiť za národno-konzervatívne a obavy z neho mali predovšetkým neoliberálne-globalistické, kozmopolitické kruhy. Americká spoločnosť sa začala polarizovať, pričom ani jedna zo strán nebola ochotná ustúpiť a svoje aktivity v záujme strhnutia víťazstva na svoju stranu bezohľadne stupňovala, čo sa premietlo ešte do surovejšej kampane pred voľbami ako bola pred štyrmi rokmi.
Nebudeme rozoberať, v čom sú úspechy či neúspechy D. Trumpa za štyri roky jeho pôsobenia v kresle prezidenta USA doma i v zahraničí. Bezpochyby priniesol do politiky USA viacero nových prvkov, ktoré sú však vo svojom súhrne značne protirečivé.
Prezident je v USA mužom č. 1 a má veľké právomoci, ale nie všetko môže ovplyvňovať len sám a ukázalo sa to aj v prípade D. Trumpa. Politicky je závislý na Kongrese – demokraticko-republikánskom pomere síl v ňom. Americká štátna administratíva, najmä jej časť, ktorá sa začal označovať za hlbinný štát (deep state), má nielen veľký vplyv, ale je prepojená s rôznymi skrytými aspektmi pôsobenia záujmov elít, ktoré nie sú jednoliate. Jej skupiny vedú medzi sebou tiež neúprosný boj. Veľkú silu v politike získali médiá, najmä elektronické. Pribudli k nim aj sociálne siete. A je viacero procesov, ktoré majú tiež „hlbinný“ charakter a dajú sa manipulovať. No a nakoniec sú to voliči, ktorí sa aktivizujú najmä v čase kampaní. Pôsobí však aj to, čo zjednodušene nazveme „ulicou“, najmä tými časťami obyvateľstva, ktoré je nespokojné, frustrované. Ako vidieť na vývoji v posledných mesiacoch dokáže tiež zamiešať kartami v politike a tieto aktivity môžu mať aj prekvapujúce až nepríjemné následky.
Uzavrieme ponáškou na Murphyho – čo sa v politike a vo voľbách dá zneužiť, to sa aj zneužije. Túžba po moci je nesmierne silná, morálka neplatí a právo – paragrafy – sa dajú prekrúcať. Nie je priestor na rozoberanie detailov. Zdôrazníme, že nebezpečné je, ak sa objavia príliš egocentrickí politici, deformovane presvedčení o svojej pravde, ktorú vydávajú za jedine správny a možný postup riešenia problémov (na Slovensku s tým máme, žiaľ, tiež už svoje skúsenosti).
Politika, štát, spoločnosť, občania disponujú špecifickými možnosťami, ktoré sa presadzujú rôznymi smermi, spôsobmi i intenzitou. Zatiaľ to vyzerá v USA tak, že išlo o neobyčajnú „vylomeninu“, ktorú sa podarilo eliminovať. Jej následky budú pôsobiť možno len krátko, ale nie je vylúčené, že sa prejavia aj v dlhodobejšom výhľade.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
http://somzdediny.hlavnydennik.sk/podporovatelia-donalda-trumpa-zobrali-v-usa-demokraciu-do-vlastnych-ruk/
Politika je zložitá a citlivá záležitosť. Podľa učebníc je zahraničná a bezpečnostná politika štátu úzko spojená s jeho vnútornou politikou, pričom má relatívnu samostatnosť. Pôsobenie štátu v medzinárodných vzťahoch spätne ovplyvňuje aj domácu politiku. Existuje okrídlený výrok, že ak je štát v ťažkostiach, môže mu z nich pomôcť „malá víťazná vojna“. V dnešnom voľnom mediálno-politickom chápaní vojen nejde už len o aktivity vojakov, ale súvisia aj s konkurenciou v ekonomických, obchodných, finančných a pod. vzťahoch. Novú neprehľadnosť do toho, čo sú dnes vojny, vnáša módna hybridná vojna, ktorá zahŕňa už takmer všetko súperenie medzi štátmi a zvýrazňuje sa v nej informačná a kybernetická dimenzia. Možností ako dnes „viesť vojny“ je nanešťastie príliš veľa...
Pomery v USA sa začali komplikovať v dôsledku ich upadajúcej pozície vo svete od začiatku tohto storočia. Prispel k tomu unilateralizmus G. Busha ml. spojený s nerešpektovaním medzinárodného práva (ale to tu bolo už v roku 1999 pri bombardovaní Juhoslávie ako aj v postoji Washingtonu k Iraku na konci 90. rokov). Oslabenie hegemónneho postavenia Spojených štátov spôsobilo aj rozpútanie vojen v Afganistane (2001) a Iraku (2003). Americká spoločnosť nebola priebehom ani výsledkami týchto konfliktov nadšená.
Zvolenie B. Obamu vyzeralo ako nádej na zlepšenie vnútornej situácie v USA i ich pôsobenia v medzinárodných vzťahoch. Jeho pozíciu sťažila veľká finančná kríza, ktorá prepukla v Spojených štátoch v lete 2008, rýchlo zasiahla celý svet a jej následky nie sú ani dodnes úplne prekonané. Washington bezcitne pokračoval v „dolárovej diktatúre“ a svoje problémy sa snažil riešiť na úkor „ostatných“.
Očakávania mierotvorcu B. Obama však nesplnil, hoci v roku 2009 dostal Nobelovu cenu mieru. Ukončil síce americkú prítomnosť v Iraku, ale pokračoval vo vojne v Afganistane a Washington zatiahol do útoku na Líbyu a do vojny v Sýrii, pričom sa tiež neohliadal na medzinárodné právo. V Iraku za roky vojenskej prítomnosti USA im vyrástla priamo pod nosom nová extrémistická organizácia Islamský štát a stala sa okamžite veľkou bezpečnostnou hrozbou.
Tento protirečivý vývoj, v ktorom došlo k zúženiu možností získavania bohatstva pre vládnuce elity viedol v USA ku skrytému vnútropolitickému napätiu. Prepuklo v predvolebnej kampani v roku 2016, ktorá sa premietla do narastania surovosti v mediálno-politickom boji. Demokrati i republikáni čoraz viac využívali nevyberané postupy. Niektoré neštandardné spôsoby priniesol politický nováčik D. Trump s minulosťou showmana a podnikateľa, ktorý chcel za každú cenu dosiahnuť úspech. Treba však dodať, že jeho súperi (i neprajníci) mu nezostali nič dlžní. Po jeho víťazstve prepukli na viacerých miestach násilnosti, ktoré však mali len pouličný charakter.
Príchod nového vládcu do Bieleho domu v januári 2017 sprevádzali protirečivé očakávania. Na jednej strane ho vítali najmä sily, ktoré sa dajú označiť za národno-konzervatívne a obavy z neho mali predovšetkým neoliberálne-globalistické, kozmopolitické kruhy. Americká spoločnosť sa začala polarizovať, pričom ani jedna zo strán nebola ochotná ustúpiť a svoje aktivity v záujme strhnutia víťazstva na svoju stranu bezohľadne stupňovala, čo sa premietlo ešte do surovejšej kampane pred voľbami ako bola pred štyrmi rokmi.
Nebudeme rozoberať, v čom sú úspechy či neúspechy D. Trumpa za štyri roky jeho pôsobenia v kresle prezidenta USA doma i v zahraničí. Bezpochyby priniesol do politiky USA viacero nových prvkov, ktoré sú však vo svojom súhrne značne protirečivé.
Prezident je v USA mužom č. 1 a má veľké právomoci, ale nie všetko môže ovplyvňovať len sám a ukázalo sa to aj v prípade D. Trumpa. Politicky je závislý na Kongrese – demokraticko-republikánskom pomere síl v ňom. Americká štátna administratíva, najmä jej časť, ktorá sa začal označovať za hlbinný štát (deep state), má nielen veľký vplyv, ale je prepojená s rôznymi skrytými aspektmi pôsobenia záujmov elít, ktoré nie sú jednoliate. Jej skupiny vedú medzi sebou tiež neúprosný boj. Veľkú silu v politike získali médiá, najmä elektronické. Pribudli k nim aj sociálne siete. A je viacero procesov, ktoré majú tiež „hlbinný“ charakter a dajú sa manipulovať. No a nakoniec sú to voliči, ktorí sa aktivizujú najmä v čase kampaní. Pôsobí však aj to, čo zjednodušene nazveme „ulicou“, najmä tými časťami obyvateľstva, ktoré je nespokojné, frustrované. Ako vidieť na vývoji v posledných mesiacoch dokáže tiež zamiešať kartami v politike a tieto aktivity môžu mať aj prekvapujúce až nepríjemné následky.
Uzavrieme ponáškou na Murphyho – čo sa v politike a vo voľbách dá zneužiť, to sa aj zneužije. Túžba po moci je nesmierne silná, morálka neplatí a právo – paragrafy – sa dajú prekrúcať. Nie je priestor na rozoberanie detailov. Zdôrazníme, že nebezpečné je, ak sa objavia príliš egocentrickí politici, deformovane presvedčení o svojej pravde, ktorú vydávajú za jedine správny a možný postup riešenia problémov (na Slovensku s tým máme, žiaľ, tiež už svoje skúsenosti).
Politika, štát, spoločnosť, občania disponujú špecifickými možnosťami, ktoré sa presadzujú rôznymi smermi, spôsobmi i intenzitou. Zatiaľ to vyzerá v USA tak, že išlo o neobyčajnú „vylomeninu“, ktorú sa podarilo eliminovať. Jej následky budú pôsobiť možno len krátko, ale nie je vylúčené, že sa prejavia aj v dlhodobejšom výhľade.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
http://somzdediny.hlavnydennik.sk/podporovatelia-donalda-trumpa-zobrali-v-usa-demokraciu-do-vlastnych-ruk/
Zdieľať tento článok