Nič na Slovensku nebolo v dejinách viac ponižované tak, ako jeho vlastný národ. Národ, ktorý sa prizerá na záhadnú smrť svojich. Štefánik záhadne zahynul vo svojom lietadle, keď sa vracal k svojmu národu. Dubček záhadne havaroval v služobnej limuzíne pri napĺňaní svojej politickej vízie. Smrť generála Lučanského je ďalšou v rade úmrtí obklopených záhadnými a nevyjasnenými okolnosťami, ktoré by si zaslúžili, aby vyjasnené boli.  

Pojem národ bol vymenený za slovo mandát. Moc mandát dostáva, moc si mandát drží, moc sa spreneveruje mandátu, moc mandát úmyselne neuznáva. Vlastne ho nepretržite ignoruje. Iba sa ním oháňa. Akákoľvek moc, aj tá “slušná”. To tu platí vlastne kontinuálne. Národ prekážal komunistom, národ dnes prekáža demokratom.

Moc si verejne verbuje udavačov a verejne im sľubuje úplatky. Iba pre to, aby si udržala moc. Moc klame, podvádza a neustále sa skrýva za fasádu akejsi morálnej čistoty. Omietka však opadáva. Viac a viac. A moc tých, s ktorými si ešte nedávno podávala ruky, odstraňuje. Prekážajú, lebo vedia.



Niet väčšieho poníženia, ako keď si pri vyslovení slova moc národ odpľúva. A niet pre moc väčšieho zdesenia, ako keď mocou nenávidení, pre moc nebezpeční a moc ohrozujúci sa stanú miláčikmi národa. Symbolmi národa. Hoci aj po smrti.

Stať sa národným hrdinom nemožno uzákoniť odhlasovaním akejkoľvek parlamentnej väčšiny pri akomkoľvek lámaní ústavy. To moc nedokáže. Ani na Slovensku to nedokáže. Nepomôže ani zákaz akejkoľvek elementárnej piety. Práve naopak, vážená moc!

Skúsme odhadnúť, ktoré meno z tohto desaťročia sa napíše navždy do histórie Slovenska tak, ako tam už napriek vôli najrôznejších mocí zapísali Štefánik a Dubček... Ozaj, pamätáte si mená držiteľov moci v časoch skonu týchto našich národných osobností? Kdeže, upadli do zabudnutia.

Lučanský, to bol ten policajt, ktorého zabili? A kto bol vtedy pri moci? Ach, ešte si tak spomenúť...