Nečakanú revolúciu zažila vďaka pandémii aj profesia kňazov. Ľudia nemohli chodiť do kostolov, a tak sa zaviedli online prenosy. Jedným z progresívnych farárov je Jan Lukeš, ktorý sa nebál priniesť do tradične konzervatívnych chrámov modernú technológiu. Rozhovor priniesla Česká televízia.

Ako sa vaša práca musela prispôsobiť novým nárokom v čase pandémie? Máte pocit, že je online kontakt s ľuďmi plnohodnotný?

Samozrejme ten kontakt nie je plnohodnotný, všetci ľudia prístup k internetu nemajú, alebo to s ním nevedia. Online prenos omše tiež veriaceho zvádza k tomu robiť počas bohoslužby niečo úplne iné, než čo by normálne robili v kostole. Od farníkov sa napríklad dozvedám, že si počas omše dokázali ošúpať zemiaky či zavesiť bielizeň.



Ale z jedného počinu mám radosť. Je to určite aj tým, že som vo farnosti, kde sme si sadli, vravím jej od začiatku "Farnosť snov" a máme aj takú doménu. Robím občas pre deti Farský večerníček a pre dospelých potom Čítanie na dobrú noc. Je mi cťou, že mám zrazu vďaka online prenosu pri sebe na fare v kancelárii okolo šesťdesiat, osemdesiatich detí. Je to také pohladenie a som šťastný, že môžem byť s nimi a že si urobia čas.

Vážim si aj dospelých, ktorí si v čase, keď je najčastejšou vyslovenou vetou: "Nemám čas", čas na vzdelanie pri knihe a mojom bláznivom výklade nájdu, a že na mňa majú nervy.



Rok 2020 bol nepochybne obdobím veľkých zmien, ktoré ste zažil aj Vy sám. V čom to bolo pre Vás iné?


Myslím, že ako všetci ľudia, som si uvedomil, že to, čo do tejto doby bola samozrejmosť, tak zrazu samozrejmosť nie je. Nemôžem sa len tak stretávať s ľuďmi, nemôžem robiť akcie, ktoré by som chcel robiť a ktoré by tmelili ľudí - teraz je to presne naopak.

Nemôžem sa radovať, že ľudia chodia do kostola a s nimi prežívať omše, ale musím im hovoriť "buďte doma". Zažívam režim "toto môžeš a toto nemôžeš" a na to sme neboli od revolúcie zvyknutí. Jednoducho nesloboda.

Ako vnímate vplyv pandémie na svojich farníkov?

To by sa dalo dlho rozprávať. Ale stručne: nemajú príležitosť prísť na svätú omšu tak, ako boli zvyknutí. Pred Vianocami sme napríklad riešili, kto bude môcť prísť na polnočnú a či vôbec nejaká bude. A ako tie ostatné dni? Keď bude 20-percentná obsadenosť, všetci prísť nemôžu.

A ako s tými, čo chodia len raz za rok na polnočnú? Farníci už si väčšinou zvykli na prihlasovanie na omše a že sa nedostavia všetci, ale čo tí "jednoročáci", u ktorých som šťastný, že prichádzajú aspoň raz za rok a chcem ich zahriať pekným slovom, povzbudením, radosťou, bláznovstvom, čo sa mi snáď darí odovzdávať. Farníkom chýbajú samozrejme naše spoločné akcie, spoločné omše, chýba im sa spoločne zísť.



Mnoho ľudí v týchto dňoch zažíva strach, sú izolovaní a osamelí. Čo môžu podľa vás urobiť, aby ich pesimizmus úplne nepohltil?

Mali by si volať s ľuďmi, ktorí sú dobre naladení. Mali by si nájsť čas zavolať ľuďom, ktorým už dlho nezavolali, a tak snáď zavládne na oboch stranách telefónu radosť a povedia si, prečo sme toto už neurobili dávno.

Ľudia by sa tiež nemali pozerať od rána do večera na správy. Takmer vôbec nech sa nepozerajú, by som im radil. Pretože ľudí zaujíma senzácia, štatistiky, bulvár. V správach nevidím radosť, nádej, povzbudenie a povzbudzovanie, skôr len zastrašovanie. A ja cítim, že mám ako kňaz robiť opak a mal by to robiť každý človek. Povzbudzovať, hovoriť ľuďom niečo pekné. Rôzne zastrašovanie, nadávanie - pesimizmu je vo svete bohužiaľ dosť. Buďme iní! Ľuďom chýba radosť, nádej a práve aj viera.