Informácia o samovražde generála Milana Lučanského otriasla celým Slovenskom. Táto správa mimoriadne znepokojila aj obrovské množstvo odborníkov a to aj najmä v nadväznosti na predchádzajúce udalosti týkajúce sa pána Lučanského, ktoré viedli napokon až k jeho smrti.

Rezort spravodlivosti však odmieta zodpovednosť za tragédiu a tvrdí, že nikto nijakým spôsobom nepochybil. Generálny riaditeľ Zboru justičnej a väzenskej stráže (ZJVS) Milan Ivan však aj napriek tomu odstúpil z funkcie.

Aká je teda pravda? Stala sa tragédia, ktorej bolo možné podľa všetkých dostupných informácií predísť a nikto za to necíti zodpovednosť. Pochybil teda rezort spravodlivosti, alebo naozaj to je tak, že nikto a nijakým spôsobom nepochybil, ako tvrdí Kolíková?
Na to ale aj množstvo iných detailov okolo súčasných trestnoprávnych procesov, ktoré už dostali nálepku „politické“, sme sa opýtali dlhoročnej bývalej zástupkyne Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva, JUDr. Marice Pirošíkovej.

Rezort podľa mňa pochybil už v tom, že dlhé roky náležite neimplementoval odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „CPT”) týkajúce sa podmienok výkonu väzby.



V tomto ohľade pripomínam, že ministerka nie je v tomto rezorte nová a väčšinu predchádzajúceho volebného obdobia pôsobila vo funkcii štátnej tajomníčky.

CPT pri svojej návšteve v roku 2018 zdôraznil, že zásada spolupráce ustanovená v článku 3 Dohovoru na zabránenie mučenia sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali a implementovali v praxi.

CPT v tomto ohľade vyjadril opakovane svoje znepokojenie pokiaľ ide o ochudobnený režim ponúkaný obvineným vo výkone väzby.

Už v roku 1995 zdôrazňoval, aby bola pre väzňov zavedená možnosť zachovať si dobrý kontakt s vonkajším svetom a kritizoval nedostatočnú možnosť návštev. Počas nasledujúcich rokov túto požiadavku niekoľko krát prízvukoval. V roku 2006 uviedol, že pokiaľ ide o väzňov vo výkone väzby v Slovenskej republike, základným problémom je absolútny nedostatok ponúkaných aktivít mimo cely týchto väzňov.



V čase návštevy CPT boli obvinení držaní denne vo svojich celách v stave vynútenej nečinnosti a to celých 23 hodín. Ich jediný zdroj rozptýlenia bolo čítanie kníh z väzenskej knižnice a počúvanie rádia, a v obmedzenom počte prípadov aj sledovanie televízie.

Týmto väzňom nebola ponúknutá žiadna práca a CPT evidoval aj nedostatok možnosti športových aktivít. Nepriaznivé účinky takéhoto obmedzeného režimu sa navyše podľa CPT zhoršili v dôsledku dlhých lehôt, po ktoré mohli byť osoby držané vo väzbe.

Od roku 1995 sa teda takmer nič nezmenilo, čo dokazuje aj tvrdenie advokáta Ribára adresované verejnosti tesne pred Vianocami:

„23 hodín denne som zavretý na cele 8m². Po odrátaní plochy „nábytku“ a WC mi zostávajú 3m² na pohyb. Hodinu denne môžem ísť na vychádzku, na strechu väznice. Štyri steny, hore nebo, ktoré je vidieť len cez
zamrežovanú sieť. Vychádzkový koridor má cca 16 až 24 m². Ak by ste v takýchto podmienkach držali väčšieho psa – odsúdia Vás za týranie zvierat. Trinásť mesiacov nemôžem telefonovať s manželkou a  3 malými deťmi, či vlastnou mamou. Deti a manželku som neobjal 13 mesiacov. Manželku som videl dvakrát na hodinu na návšteve cez sklo. Deti som videl po 13-tich mesiacoch 20 minút cez videonávštevu na tablete 25x15 cm!  Ak chcem odpoveď prostredníctvom listu,  aby som vedel, čo sa deje doma, trvá to v lepšom prípade mesiac. V horšom dva mesiace.“ opísal Ribár.



Takéto neľudské podmienky, ktoré sú evidentne v rozpore s našimi medzinárodnými záväzkami, určite neprispievajú k dobrému psychickému stavu osôb vo väzbe. Podobné skúsenosti mi sprostredkúvajú aj iné osoby vo väzbe, či ich advokáti. Sťažujú sa na pobyt v cele počas 23 hodín denne, nočné budenie vzhľadom na ktoré trpia spánkovou depriváciou, vychádzky bez priameho slnečného svetla, nemožnosť športovej a záujmovej činnosti, vzdelávania, či práce, nemožnosť prístupu ku knihám, nemožnosť pracovať, nemožnosť dostať žiadnu poštu od rodiny, nemožnosť včasného doručenia listov blízkym, nedostatočná frekvencia návštev a pod...

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková dnes na tlačovej besede aj s odstupujúcim riaditeľom ZJVS vysvetľovali, že osoba môže vo väzbe spáchať samovraždu a niekedy sa tomu jednoducho nedá zabrániť. V tomto ohľade ich obidvoch ale musím upozorniť na medzinárodné záväzky Slovenska.

Podľa judikatúry ESĽP článok 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý chráni právo na život zaväzuje štáty, aby uskutočnili osobitné kroky k ochrane života osôb. Podľa ESĽP sú osoby vo väzbe zraniteľné a štáty majú povinnosť ich chrániť.



Článok 2 môže za určitých okolností vytvárať pozitívne povinnosť štátu prijať preventívne opatrenia za účelom ochrany jednotlivca aj pred sebou samým. Sú to také opatrenia, ktoré bolo možné od nich za daných okolností prípadu rozumne očakávať na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva.

Taktiež majú štáty v prípade samovraždy spáchanej vo väzbe vec riadne, nezávisle a bez zbytočných prieťahov prešetriť.

Je najvyšší čas, aby sa rezort spravodlivosti začal vážne zaoberať odporúčaniami CPT pokiaľ ide o podmienky výkonu väzby a zosúladil tieto podmienky s medzinárodnými štandardami. Slovensko na to bolo už opakovane upozornené zo strany Európskeho výboru CPT, avšak bezvýsledne.

Počas návštevy CPT v roku 2018 bola za Slovenskú republiku na rokovaniach s CPT aj pani Kolíková ako vtedajšia štátna tajomníčka. Práve počas tejto návštevy CPT zdôraznil, že zásada spolupráce sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi.



V tomto ohľade CPT veľmi znepokojil nedostatok pokroku od návštevy v roku 2013 v niekoľkých oblastiach vrátane ochudobneného režimu ponúkaného obvineným vo výkone väzby.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková sa preto nemôže na verejnosti tváriť, že v našich väzniciach je všetko v poriadku a že ministerstvo pod jej vedením nijako nepochybilo. Jej prípadná demisia je však iba politické riešenie. Podstatné je, aby sme takýmto tragédiám už raz a navždy zabránili tým, že budeme poctivo dodržiavať aj práva obvinených jednotlivcov na dôstojné podmienky ich väzby a zabránime akémukoľvek porušovaniu ľudských práv na každej úrovni v našej spoločnosti.