Komentár Markusa Beckera (Der Spiegel)

Spojené kráľovstvo a EÚ sa po štyroch chaotických rokoch predsa len dohodli. Končí sa tak jedna kapitola zo ságy. Briti sa nikdy necítili byť skutočne súčasťou EÚ.

Dráma medzi Veľkou Britániou a európskym kontinentom sa však nekončí. Brexit bol len jedným z ďalších aktov, ktorý na poslednú chvíľu skončil uzavretím dohody.

Je to víťazstvo rozumu. Od britského referenda v roku 2016 stále zaznievalo: Brexit je šialený, zbytočný akt sebazmrzačenia, ktorý z pohľadu svetovej politiky a hospodárstva oslabí tak Spojené kráľovstvo, ako aj Európsku úniu. Toto tvrdenie by bolo ale správne bez akýchkoľvek kompromisov vtedy, keby Spojené kráľovstvo bolo krajinou, ktorá sa skutočne cíti byť súčasťou nielen Európy, ale aj Európskej únie, poznamenáva Markus Becker vo svojom komentári v nemeckom časopise Der Spiegel.

V skutočnosti ale tomu nikdy tak nebolo. Briti vždy považovali EÚ len za zónu voľného obchodu. Cieľ politického zjednotenia nebol nikdy ich cieľom. Už Winston Churchill  bol síce rozhodným zástancom európskej integrácie, svoju vlastnú krajinu ale považoval len za partnera a nie súčasť takejto Európy. Dodnes sa na tom nič nezmenilo.

Keď sa Briti v roku 1973 predsa len pripojili k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu, urobili tak predovšetkým preto, aby využívali výhody jeho obchodu bez hraníc. Ďalším cieľom bolo mať možnosť v prípade potreby pribrzdiť nastupujúci politický mocenský blok, čo sa dalo najlepšie urobiť zvnútra. Je iróniou, že práve aj to bol jeden z hlavných argumentov tzv. Proeurópanov v Londýne: Mnohí z nich chceli svoju krajinu udržať v EÚ nie kvôli tomu, že boli takými veľkými priateľmi únie, ale preto, že sa právom obávali o britský vplyv, dodáva v komentári Markus Becker.

To, že Veľká Británia by prišla o takýto vplyv, je jedným z mála neracionálnych aspektov brexitu, prinajmenšom z britského pohľadu. Pre vzdanie sa ekonomických výhod z členstva v EÚ to platí iba v obmedzenom rozsahu. Účasť na voľnom obchode v únii sa vždy spájala so slobodou každého občana EÚ žiť a pracovať kdekoľvek v únii. Brusel to pri rokovaniach vehementne obhajoval, pretože EÚ je viac ako len zóna voľného obchodu. Londýnski vyjednávači to nikdy nepochopili, čo svedčí o vzťahu väčšiny britských politikov k Európskej únii.

Podľa Markusa Beckera bol Brexit pre nich nakoniec účtovaním medzi nákladmi a prínosmi. Na jednej strane boli ekonomické výhody plynúce z členstva v EÚ, na druhej strane rastúce náklady v súvislosti s prisťahovalectvom.

Pre veľkú časť Britov bol však brexit najmä emocionálnym rozhodnutím, bola to voľba medzi naplnením nezávislosti  a „zajatím“ v rámci EÚ. Spájalo sa to tiež s presvedčením, že návrat k nezávislosti bude tiež návratom k niekdajšiemu národnému lesku.  Boris Johnson to dobre vedel a využil to na naplnenie svojho životného sna, aby sa stal britským premiérom.

Mnohí politici a obyvatelia Veľkej Británie nepovažujú svoju krajinu za jednu z mnohých európskych krajín, ale za mimoriadnu, ba dokonca za vyvolenú. Nemyslia si to všetci Briti, no nepatria k tým, ktorí majú v krajine hlavné slovo.

Podľa Markusa Beckera Veľká Británia možno potrebovala brexit, aby pocítila, aká malá bude v skutočnosti jej vedľajšia úloha, ktorú bude zohrávať na svetovej scéne.

Španielsko, Francúzsko, Holandsko, Portugalsko a Nemecko už uznali, že bývalý belgický minister zahraničných vecí Paul-Henri Spaak mal pravdu, keď tvrdil, že v Európe existujú malé krajiny a také, ktoré si ešte neuvedomili, že sú malé.

Jedného dňa si aj Briti uvedomia, že ich krajina môže byť síce mimoriadna, ale nie až taká veľká. A možno sa potom dokonca vrátia. Pre EÚ by to bol dobrý deň, uzatvára svoj komentár Markus Becker v nemeckom časopise Der Spiegel.