Na Slovensku existuje zvláštna kasta nadľudí. Môžu si dovoliť hocičo, môžu hodnotiť všeličo a všelikoho, môžu súdiť a odsudzovať každého, môžu likvidovať, profesijne ničiť, môžu organizovať politické prevraty a určovať, koho je správne voliť a zvoliť, môžu udávať, kydať, špiniť - kádrovať.

Bez patričného vzdelania, bez skúsenosti v praxi, bez životných skúseností, bez vedomostí, bez okolkov, iba s pocitom presvedčenia - "tak to má byť, tak je to správne". (Heslo tragikomickej figúrky lampásaka bez vlastného názoru z tragikomédie Černí baroni.) Pritom ich osobná minulosť a často aj prítomnosť je pre nich iba školskou tabuľou, ktorú možno podľa potreby zotrieť, prepísať a premaľovať x-krát nanovo.

Celé dni nerobia nič iné, iba sliedia po druhých, čo povedali, čo nepovedali, čo napísali, čo nenapísali a ak, tak ako to povedali či napísali alebo nenapísali. A či to napísali "proti nám" alebo "za nás".



Sudcovia bez právnického vzdelania, kati bez okolkov, bez citu a veľmi často aj bez vedomostí. Bez sociálnej empatie a slušnosti. Sudcovia a vykonávatelia v jednom. Poctiví a vždy úslužní voči moci, pod ktorou je im práve v tej chvíli ekonomicky dobre.

Kým bežní ľudia vyjadrujú svoje pochybnosti a vyslovujú otázky, táto kasta káže jedinú neomylnú pravdu. Posvätenú gloriolou nevinnosti až svätosti, ktorá na ich nasledovateľov pôsobí sťa očistec. Bez ohľadu na ich nedávnu i dávnejšiu minulosť. Bez ohľadu na (ne)pravdy, ktoré už hlásali. Bez ohľadu na to, pre koho a proti komu v minulosti už robili svoju nadprácu. Netaja sa proti komu stoja, ale kto stojí za nimi a koho záujmy zastupujú už nepovedia.

Karel Čapek napísal poviedku, vlastne, “podpoviedku” (Podpovídky) O potopě světa. V krátkosti - je o neustále a na všetko naštvanom pisálkovi, ktorý nenávidí všetkých a všetko, pretože tí všetci a všetko myslia inak ako on. Vo svojom pivničnom byte mláti do klávesnice písacieho stroja sťažnosti, ohováračky, udania a iné špinavosti. Keď sa jedného dňa rozhodne svoje “veľdielo” rozniesť na kompetentné inštitúcie a do médií, zistí, že je na svete sám a všetko je zničené. Časom sa totiž ponad neho preliala vlna z potopy sveta.

Zostal stáť na spustošenej ulici v ruke s gučou svinstiev na papieri a navždy sám. Odsúdený na to, aby sa naďalej svojou nenávisťou zožieral iba on a nikoho by už verejne nemohol potupiť.



Čapek je nadčasový spisovateľ. To isté, čo napísal vo svojej poviedke, sa odohráva už roky aj u nás. Akurát, že tých naštvaných závistlivých, samovyvolených nadradených nad všetko a každého, je viac a vylievajú si svoju žlč do množstva kanálov, pretože vždy sa nájde nejaký, ktorý ju ochotne pohltí. Nielen prsty majú špinavé a úplne čierne od kopirákov a pások do stroja, ich duša je ako Mariánska priekopa - hlboká, tmavá a prázdna.

Spoznáte ich podľa najrôznejších podivných samovyznamenaní. Spoznáte ich podľa nimi deklarovanej samodokonalosti, samojedinečnosti a myšlienkovej a názorovej samočistoty.

Zvláštne tvory. Sršia síru a na cestu si svietia svätožiarou. Je to cesta jediného prípustného názoru, ktorú dláždia svojim mecenášom. Päťdesiate roky v odeve novodobej demokracie. Súdruhovia s eurokontami. Kádrováci so založenými fasciklami na všetkých ostatných.