V mnohých prípadoch zatýkania vysokopostavených činiteľov, podľa všetkého v súčasnosti dochádza najmä na základe výpovedí iných obvinených, takzvaných kajúcnikov. Tí si týmto spôsobom snažia vyjednať čo najnižšie tresty, prípadne žiadne.

Podľa bývalej zástupkyne Slovenskej republiky pri Európskom súde pre ľudské práva Marice Pirošíkovej vyvoláva obavy do budúcnosti. „Slovensku sa takáto dôvera v kajúcnikov môže vypomstiť,“ povedala pre HN.

Inými slovami, ak výpoveď kajúcnika nie je vyšetrovateľom a ani prokurátorom dostatočne preskúmaná a podložená ďalšími priamymi dôkazmi, môže sa stať, že obvinení budú musieť byť oslobodení a Slovensko im navyše ešte aj zaplatí odškodné.

Podľa informácií od advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana sa tak deje aj v niektorých jeho prípadoch, ktoré zastupuje. "Väzba sa zneužíva ako donucovací prostriedok k priznaniu viny obvineného." povedal pre Hlavný denník známy advokát. "Toto sú praktiky ešte z čias Stalina." dodáva.



Aktuálne niektorí prokurátori podľa Hlbočana zneužívajú inštitút väzby na to, aby pod psychickým tlakom donútili obvinených priznať sa. "Mám klienta, ktorý bol zadržaný ešte začiatkom novembra a nebolo mu umožnené spojiť sa so mnou, ako jeho advokátom, dlhšie ako jeden mesiac.", prezradil Hlbočan.

Hlbočan upozorňuje, že obvinení sú zatknutí a posadení do väzby často len na základe jedného svedectva. Svedok, alebo tiež "kajúcnik", následne získa za takúto usvedčujúcu výpoveď praktickú beztrestnosť. To je však veľmi pochybná praktika, ktorá sa Slovensku už v minulosti nevyplatila.

Ide o známy prípad Branislava Adamča, ktorého tunajšie súdy uznali v minulosti za vinného v prípade vraždy Mariána Karcela, za čo dostal Adamčo 15-ročný trest. Aj keď si v skutočnosti odpykáva doživotie za iné skutky, odsúdenie za čin z roku 2000 považoval za nespravodlivé. Rovnako aj v tomto prípade išlo o odsúdenie na základe jediného svedectva. Európsky súd pre ľudské práva mu dal za pravdu.

„V prípade Adamča dospel Európsky súd pre ľudské práva k záveru o porušení práv sťažovateľa z dôvodu, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo v rozhodujúcej miere založené na výpovedi svedka, takzvaného kajúcnika, pričom ostatné dôkazy proti sťažovateľovi boli iba nepriame a preukazovali spáchanie trestného činu iba vo väzbe na priamy dôkaz výpovede tohto svedka,“ približuje prípad bývala zástupkyňa pred ESĽP Marica Pirošíková.



Inými slovami, výpoveď kajúcnika nebola dostatočne preskúmaná a podložená ďalšími priamymi dôkazmi. Európsky súd navyše upozornil, že svedok získal za takúto usvedčujúcu výpoveď praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy, na ktorej sa sám svojou účasťou podieľal. „Preto sťažovateľovi priznal nemajetkovú ujmu 5-tisíc eur a 8-tisíc ako náhradu nákladov a výdavkov. Zároveň ho odkázal na možnosť obnovy vnútroštátneho konania,“ doplnila Pirošíková.

Marica Pirošíková v tejto súvislosti upozornila aj na vyjadrenie Generálnej prokuratúry, ktorá sa krátko po verdikte európskej inštitúcie vyjadrila v tom zmysle, že zovšeobecní závery rozhodnutia súdu v konkrétnej trestnej veci vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní tak, aby odsúdení páchatelia závažnej organizovanej trestnej činnosti nemohli získať budúci zákonný profit vo forme obnovy konania. Podľa Pirošíkovej však aktuálne dianie nenaznačuje, že by v tomto ohľade došlo k potrebnej zmene.

„Hrozí tak úspešné podávanie sťažností na Ústavný súd či Európsky súd pre ľudské práva. Rozsudok toho druhého je pritom jasný, ak je jediným priamym dôkazom výpoveď spolupáchateľa, ktorý za to získa v trestnom konaní neprimeranú výhodu, spochybňuje to celkovú spravodlivosť trestného konania vo vzťahu k jeho spolupáchateľom, ktorých usvedčil,“ zdôrazňuje Pirošíková.

Pirošíková aj Hlbočan sa zhodujú v tom, že v takýchto prípadoch nie je zabezpečená ochrana poškodených pred páchateľmi závažnej organizovanej trestnej činnosti, keďže títo sa po svojich usvedčujúcich výpovediach dostanú na slobodu, kde môžu ovplyvňovať ďalšie konanie vo svoj prospech ale aj v neprospech nimi obvinených.



Poukazuje to na skutočnosť, že aj niekoľkých pôvodne zadržaných top funkcionárov, ktorých bolo možné obviniť na základe dôkazov, následne po ich usvedčujúcich výpovediach prepustili. Kompetentní pritom nijako nevysvetlili, ako zabezpečili, aby títo neovplyvňovali ďalších svedkov či nezastrašovali poškodených.

Jedným z najznámejších kajúcnikov je dnes bývalý šéf Kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovít Makó, ktorému prokurátor ako spolupracujúcem obvinenému dokonca podmienečne zastavil trestné stíhania.

"Výrazným negatívom inštitútu spolupracujúceho obvineného je to, že sa mu v slovenských právnych pomeroch až slepo verí a to bez toho, aby sa jeho výpoveď overovala. Zabúda sa na to, že spolupracujúci obvinený je páchateľ trestnej činnosti, priznáva sa k nej a vie, že aby mohol dosiahnuť určité úľavy na treste, či úplnú beztrestnosť tak proste musí vypovedať, hromadiť skutky a podozrivé osoby." vysvetľuje sudca Peter Šamko v rozhovore pre HN.

"Teraz stačí, že niečo spolupracujúci obvinený povie a už spravidla hneď nasleduje vznesenie obvinenia, prípadne zatknutie a to bez toho, aby takáto výpoveď bola podrobne preverená dokazovaním. Navyše, často sa pri spolupracujúcom obvinenom berie do úvahy aj jeho svedectvo „z druhej ruky“, keď vypovedá aj veci, ktoré napríklad iba počul a podobne, čo je absolútne neprípustné." odkrýva pozadie súčasných káuz zatýkania vyskopostavených činiteľov.