Udalosti posledných hodín sú mimoriadne znepokojujúce. už ide o oveľa viac, ako iba o politické šarvátky. Premiér by mal brzdiť, inak...

Politikov nemusíme milovať, neprikazuje nám to žiaden zákon či nariadenie. Ani politici sa nemusia milovať navzájom. Čo však navzájom musia, to je spolupracovať. Voliči tak rozhodli a ten z politikov, ktorý to nerešpektuje a kašle na ich vôľu, je obyčajný diktátor.

Nerešpektovanie hlavy štátu zo strany predsedu vlády je prekročením jeho právomocí alebo nerešpektovaním jeho povinností. Ak už nehovoríme o tom, že správanie, aké nám predvádza urazený samoľúby muž Matovič voči žene Čaputovej, je neuveriteľne chrapúnske a vyjadruje čoraz väčšiu malosť muža, ktorý si namýšľa, že je veľký.

Nezáleží však ani na tom, že niečo len tak, hocikedy povie pani prezidentka, každý môže vyjadriť svoj názor. Hlava štátu však iba konkrétne tvrdí, že povinné testovanie možno nariadiť len zákonom a taký zákon u nás nemáme. Dekrétmi naposledy u nás vládol Beneš a pred ním Lenin. Teraz sa o to pokúša Matovič.



Namiesto svojich invektív by viac času mal venovať ústave, zákonom a prípadne si nechať poradiť od tých, ktorí sa v právnom systéme Slovenskej republiky vyznajú. Medzi nich, okrem svojej ústavnej funkcie, patrí aj Zuzana Čaputová.

A hlavne, predsa vlády by mal zastupovať výkonnú moc pri riadení štátu!!! Tri výkričníky znamenajú, že to je dôrazná výzva, nie iba bežné konštatovanie. Štát sa dostáva na cestu rozvratu, ak to pán premiér ešte nevidí.

Učitelia chcú učiť v nákupných centrách, lebo tam majú prístup všetci. Majitelia gastroprevádzok otvárajú a niet sa im čo čudovať a najnovšie vzburu ohlásili aj prevádzkovatelia fitness centier. Občiansky sektor viditeľne v týchto chvíľach aktivoval článok 32 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého znenie - na osvieženie zaslepených stanovuje: "Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené."

Arogantné povýšenectvo, neochvejné presvedčenie vo vlastnú dokonalosť, spasiteľský syndróm. U bežného postihnutého je všetko riešiteľné, odborne zdatnými silami. U predsedu vlády je to však neprijateľné. Nikde v civilizovanom svete pre pandémiu neuráža jeden ústavný predstaviteľ iného. Spolupracujú, pán premiér. A ak nie, existujú ústavné demokratické poistky, ako ich voliči k tomu môžu donútiť!



"Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí." To je výrok normalizačného prezidenta Gustáva Husáka ešte v rokoch jeho politických ašpirácií na najvyššie piedestále moci - po sovietskej invázii do Československa.

Tento národ či národy tu žijúce, majú takýchto "spasiteľov" dosť. Je fakt iná doba. Už nie Husákova. Už sa nerozhoduje v Bratislave na ústrednom výbore strany, máme tu parlamentnú zastupiteľskú demokraciu, máme systém, rozdelený na výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc. Nie na moc jedného predsedu vlády. Iba dodatok - Husák bol navyše právnik.

A ešte jedno by bolo treba predsedovi vlády pripomenúť. Možno si myslí, že je tu iba pre vybraných členov OĽaNO. Mýli sa, je tu pre päť a pol milióna občanov. Tak, ako prezidentka, o ktorej si iba on myslí, že je tu pre kotlebovcov a Pellegriniho. A kým toto nepochopí, nemá morálne právo byť predsedom vlády Slovenskej republiky. Mimochodom, Husák to nepochopil a padol. Potom to pochopil už aj on.