Pandémia koronavírusu zasiahla do života mnohých ľudí tak, že sa dostali na okraj svojej existencie. Patria medzi nich aj majitelia reštaurácií a krčiem, ktorí otvorene priznávajú, že už sú na kolenách.

Pre prázdne podniky a gastroprevádzky zatvorené z dôvodu protipandemických opatrení. Ich majitelia sú nútení prepúšťať svojich zamestnancov, pretože sami nevedia, ako a najmä z čoho budú žiť oni sami, lebo štát im, podľa ich slov, vôbec nepomáha. Otvorenie hovoria, že už sú na kolenách. Iniciatíva Zachráňme gastro poskytla redakcii Dnes24 príbehy niekoľkých majiteľov reštaurácií a kaviarní, ktorí v čase pandémie koronavírusu nemôžu mať otvorené.

Opatrenia štátu a jeho „pomoc“ dostali prevádzku bez dlhov na kolená

Prvý príbeh píšu dvaja bratia, ktorí sa vrátili zo zahraničia, rozhodli sa podnikať a založili Kolibu Jasná v Nízkych Tatrách. Kvôli tomu dokonca predali svoje autá, zobrali všetky úspory a vrhli sa do gastro biznisu. Darilo sa im, dokonca získali tri hviezdy od známeho šéfkuchára Zdeňka Pohlreicha. „Až prišla sezóna 2020, kedy nám odstrihli cca 50 dní zimnej sezóny, čo bola prvá rana. Letom sme sa ako-tak predrali, ale potom prišiel z bratislavského Kremľa prvý jesenný mráz.... ktorý trvá dodnes,“ píše Pavol Iglo, jeden z jej majiteľov a dodáva, že sa stále snažia uživiť svojich päť zamestnancov a deväť brigádnikov, ktorí majú rodiny. Je to však mimoriadne ťažké.

„Do marca 2020 sme boli zdravý podnik a vcelku bez dlhov. K decembru naše dlhy predstavujú cca 25 000 eur,“ konštatuje smutne Pavol Iglo. Koliba žiadala už dvakrát o štátnu pomoc, ale žiadnu ešte nedostala. Rovnako sa vyjadruje aj väčšina podnikateľov. „Do dnešného dňa sme nedostali za druhú vlnu pandémie ani jediný cent,“ dopĺňa majiteľka Café Maestro Pizzeria.

Sklamaný majiteľ: To, čo nám ponúkajú je výsmech a urážka

Majiteľ Spirit restaurant v Nových Zámkoch sedí po večeroch sám v opustenej reštaurácii a premýšľa. Rezignovane priznáva, že stratil záujem o čokoľvek, je totálne vyčerpaný a prehodnocuje svoj život. „Bolo nás viac ako trinásť, ostali sme štyria, z toho jeden len zaskakuje,“ rozpráva zúfalý majiteľ, ktorý robí čo môže aby prevádzka ešte ako-tak fungovala. „Ja, ako majiteľ, keď treba robím rozvoz, zdvíham telefón, nakúpim, ak viem pomôžem kuchárovi či pozametám, alebo umyjem riad,“ opisuje majiteľ a tvrdí, že je len jednoduchý človek, právne a ekonomicky negramotný, no kladie si viaceré otázky v súvislosti s prísnymi opatreniami.

Ako sám priznáva, nenachádza žiadne logické odpovede na to, prečo musí byť jeho podnik tak drasticky obmedzený. „Povedzte mi, prosím, niekto, ako sa môžu vo veľkých závodoch stravovať desiatky ak nie stovky zamestnancov? Ach áno, iste ich testujú každý deň, však?“ pokladá majiteľ filozoficky zúfalú otázku. Aj on tvrdí, že jeho situácia je veľmi zlá a od štátu dostáva nulovú pomoc. „To, čo ponúkajú, je výsmech a urážka, opatrenia nemajú hlavu ani pätu, je tu chaos a nezmyselné obmedzenia. HANBA, Slovensku obrovská hanba!“ dodáva sklamane a nahnevane zároveň.

Zúfalá podnikateľka tvrdí, Slovensko je krajina hladu a chudoby

Majiteľ reštaurácie Ján Paľo už v nej pracuje sám. „Zamestnanca si už nemôžem dovoliť,“ vraví a vysvetľuje, že prevádzku musel obmedziť len na víkend a len na terase, lenže v zimných mesiacoch je ľudí čoraz menej. „Na finančnú pomoc od štátu nemám žiadny nárok lebo som aj zamestnaný… Čo je jediná vec, ktorá drží moju prevádzku pri živote,“ povzdychne si Ján Paľo. Maličkú krčmu v dedine pri Košiciach vlastní Jaroslava Frigová. Počas prvej vlny ju musela úplne zavrieť, zato však poctivo platila odvody z vlastných úspor vo výške 500 až 600 eur mesačne.

„Som hlúpa, že som si chcela dopriať dôchodok, ktorého sa asi ani nedožijem… Nájom mi v plnej výške neodpustili,“ vraví Frigová sklamane. Keď tušila, že sa situácia nezlepší, zamestnala sa aspoň na polovičný úväzok, no tým prišla o nárok na pomoc od štátu ako podnikateľka. „Takže pánovi premiérovi aj všetkým dookola ďakujem, že aj tú chuť, ktorú som ako mladý podnikateľ mala, mi zobral… Každým dňom uvažujem, či vôbec zostať na Slovensku. Ak áno, čo potom čaká moje dieťa v budúcnosti v tejto krajine hladu a chudoby?“ pýta sa sklamaná Jaroslava Frigová.