Komentár Vladimíra Prochvatilova (Fond strategickej kultúry)

... keď Erdogan hovorí: „Jeruzalem je náš“ a Izraelčania mlčia

Účasť Turecka v karabašskej vojne (september až november 2020) je zrejmá, v úzadí však zostáva možno ešte serioznejšie zapojenie Izraela do tohto konfliktu.

Vojensko-technická spolupráca medzi Izraelom a Azerbajdžanom umožnila Baku, aby nanovo vybavil azerbajdžanskú armádu pokročilými modelmi zbraní a vojenskej techniky. Za posledných päť rokov poskytol Izrael   Azerbajdžanu 43% dodávok zbraní (pre porovnanie: Turecko - 2,8%). Počas návštevy izraelského predsedu vlády Netanjahua v Baku v decembri 2016 strany  podpísali  dohodu o spolupráci v oblasti bezpečnosti. Dohodlo sa, že skúsení dôstojníci Mossadu (izraelská tajná služba) zostanú v Baku. Od tohto okamihu dodávky izraelských zbraní a vojenského materiálu do Azerbajdžanu nabrali na obrátkach. Izraelský vojenský analytik David Sharp v článku ‘’Karabach sváru"  napísal, že aj keď sú „vzťahy medzi Jeruzalemom a Baku zahalené závojom pomerne hlbokého tajomstva; je známe, že Azerbajdžan je jedným z najväčších odberateľov izraelských zbraní“.

Prvé miesto medzi izraelskými vojenskými dodávkami do Azerbajdžanu obsadili bezpilotné prieskumné lietadlá (UAV). Po dobu 12 rokov (2008 - 2020) boli azerbajdžanské ozbrojené sily plne vybavené izraelskými bezpilotnými prostriedkami vrátane prieskumných lietadiel a len v posledných mesiacoch došlo k miernej zmene: Azerbajdžan začal dostávať z Turecka bezpilotné lietadlá Bayraktar TB2 a útočné multikoptéry STM Kargu.



Známy škandál z roku 2017 sa spája s dodávkami prieskumných dronov Orbiter 1K do Azerbajdžanu. Ako  napísal  izraelský denník „Maariv Hashavua“ pri demonštrácii týchto zariadení v Azerbajdžane požadovali od operátorov, aby zaútočili na arménske ciele. Tí to odmietli a to aj napriek nátlaku vedenia. Zariadenia vtedy údajne spustili vedúci izraelskej delegácie, ale pre nedostatok praktických skúseností cieľ nezasiahli.



Azerbajdžanská armáda je vyzbrojená izraelskými útočnými puškami ‘’Tavor’’ TAR-2, samopalmi Uzi, ľahkými guľometmi Negev, protitankovými systémami Spike a LAHAT, operačno-taktickými raketovými systémami LORA, raketometmi Lynx, 155 mm kolesovými samohybnými delami ATMOS-2000, 120 mm samohybnými mínometmi Cardom, 120 mm samohybnými mínometmi Spear Mk2 - 47. Azerbajdžan kúpil od Izraela niekoľko radarov, systémov PVO „Barak-8“, pohraničných člnov a korviet. Izraelská spoločnosť Elbit zmodernizovala azerbajdžanské tanky T-72 a T-55 ruskej výroby, ako aj pásové bojové vozidlá BMP-2. Spolupráca má teda široký rozsah a neobmedzuje sa iba na vyššie uvedené zariadenia.

Podľa zástupcu riaditeľa ruského Centra pre analýzu stratégií a technológií Konštantína Makienka, operácia v Náhornom Karabachu ‘’nebola plánovaná ani Azerbajdžancami a dokonca ani Turkami, ale dobrými priateľmi arménskych ľudí, Izraelčanmi, ktorí sledujú nielen komerčné, ale aj geopolitické ciele’’. Podľa Makienka, Tel Aviv už dlho sníval o tom, že ‘’použije azerbajdžanské územie na uskutočnenie svojich vlastných prieskumných a diverzných operácii proti Iránu’’.



‘’Akcie azerbajdžanských jednotiek v Náhornom Karabachu sa uskutočňovali podľa klasických útočných pravidiel: odpútavacie útoky na širokom fronte a hlavný úder južným smerom, ktorý zavčasu odhalili slabé miesta karabašskej obrany. Ani v Sýrii, ani v Líbyi turecká armáda nevykonávala operácie takej zložitosti s tak dobrou interakciou všetkých zložiek armády’’.

Londýnsky spravodajský portál Middle East Eye uvádza, že počas bojov v Náhornom Karabachu Izrael zvýšil svoju vojenskú pomoc Azerbajdžanu: „Najmenej štyri lietadlá Il-76 patriace azerbajdžanskej nákladnej leteckej spoločnosti Silk Way, ktorá poskytuje svoje služby Ministerstvu obrany Baku, pristáli a vzlietli z izraelskej vojenskej základne Ovda v južnom Izraeli... Niektoré z týchto lietadiel lietali v poslednej dobe z Baku do Ankary a Istanbulu a späť.

MOSSAD  vytvoril v Azerbajdžane sledovaciu stanicu, ktorá slúži ako „oči, uši a vstupný priestor“ na monitorovanie Iránu. Napokon, Izrael je hlavným odberateľom azerbajdžanskej ropy.

Spojenectvo Turecka a Izraela v karabašskej vojne vyzerá popri tom všetkom akosi čudne. Erdogan, vystupujúc 1. októbra v tureckom parlamente  vo svojom prejave uviedol, že Jeruzalem patrí Turecku („toto je naše mesto, toto je mesto, ktoré nám bolo odobraté“) . Zo strany tureckého prezidenta to bol demonštratívny prejav nového otomanizmu: Osmanská ríša, ktorá sa na konci 16. storočia rozprestierala na území dlhom 7 tisíc kilometrov z východu na západ a 5 tisíc kilometrov zo severu na juh, skutočne vládla Jeruzalemu v rokoch 1516 až 1917. Erdogan si spomenul na „svoj Jeruzalem“ v prvých dňoch karabašskej vojny a Izrael vyhlásenie „sultána“ prehltol a odmietol ho komentovať.



„Tolerancia“ izraelských Židov k slovám moslimského Turka prezrádza mnohé. Tieto zvláštnosti bude potrebné ešte rozanalyzovať. V každom prípade Mossad a izraelská vojenská spravodajská služba Aman dnes udržiavajú úzke vzťahy s tureckou spravodajskou službou MIT a tureckou armádou. Obe pracujú ruka v ruke v Sýrii, Mossad niekedy pomáha Turecku v boji proti Kurdom.

Zaznievali tvrdenia, že spojivkom turecko-izraelských vzťahov sú záujmy Británie na Kaukaze. Tak či onak, nasledujúci deň, potom ako 10. novembra prezidenti Ruska, Azerbajdžanu a predseda vlády Arménska podpísali vyhlásenie o úplnom zastavení bojov v Náhornom Karabachu, do Ankary urýchlene pricestoval osobný priateľ Erdogana a nový (od júla 2020) šéf britskej spravodajskej služby MI6 Richard Moore. Vraj, len záujmy Británie sú nemenné?