V analýze vypracovanej pre Európsku radu pre zahraničné vzťahy vysoký politický pracovník Gustav Gressel tvrdí, že rozsiahle (a úspešné) použitie vojenských dronov Azerbajdžanom v nedávnom konflikte s Arménskom o Náhorný Karabach predstavuje návod ako sa Európa môže brániť.

Gressel varuje, že Európa by si poškodila, keby ignorovala boje o Náhorný Karabach ako „malú vojnu medzi chudobnými krajinami“. V tomto má Gressel pravdu - vojenská porážka, ktorú Azerbajdžan spôsobil Arménsku, nebola náhoda. Bol to skôr prejav dokonalosti umenia bezpilotného lietania hlavného spojenca Baku v bojoch, Turecka. Gresselov záver - že „väčšina armád Európskej únie ... by si počínala rovnako nešťastne ako arménska armáda, keby čelili takejto hrozbe," je na mieste.

To, čo sa stalo arménskej armáde v jej krátkej, ale brutálnej 44-dňovej vojne s Azerbajdžanom, bolo, že vojnu jednoducho prehrali. Ide však o spôsob, akým Arménsko prehralo. To, čo sa stalo na oblohe v Náhornom Karabachu - kde Azerbajdžan používal množstvo dronov tureckej a izraelskej výroby nielen na prieskum a zameranie arménskych pozícií, ale aj na formovanie a ovládnutie celého bojiska - možno prirovnať k revolúcii vo vojenských záležitostiach. Revolúcii podobnej príchodu tankov, mechanizovaných obrnených vozidiel a lietadiel na začiatku 20. storočia, ktorá nakoniec viedla k zániku jazdectva na koňoch.



Nie žeby arménski vojaci neboli odvážni alebo dobre vycvičení a vybavení - boli. Bojovali však vo vojne, ktorú predbehla technológia. Kde bez ohľadu na to, ako odhodlaní a odvážni boli tvárou v tvár nepriateľovi, bol vopred určený výsledok - ich nevyhnutná smrť a zničenie ich vybavenia. V bojoch prišlo o život asi 2 a pol tisíc arménskych vojakov a zničených bolo 185 tankov T-72, 90 obrnených bojových vozidiel, 182 delostreleckých systémov, 73 raketometov a 26 protilietadlových raketových systémov zem-vzduch.

Nový druh vojny

To, čo sa stalo s Arménskom, nie je vo vojenskej histórii ojedinelým okamihom. Bolo to skôr vyvrcholením nového druhu vojny zameraného na použitie bezpilotných vzdušných prostriedkov (UAV). Azerbajdžanský hlavný spojenec vo vojne proti Arménsku - Turecko - už roky zdokonaľuje umenie bezpilotných lietadiel s rozsiahlymi skúsenosťami s moderným konfliktom v plnom rozsahu, ktoré získalo v nedávnych bojoch v Sýrii (február - marec 2020) a Líbyi (máj - jún 2020).

V priebehu posledného desaťročia Turecko využilo zbrojné embargo uvalené Amerikou a ďalšími, ktoré obmedzovali prístup Ankary k druhu frontových bezpilotných lietadiel používaných USA po celom svete, na to, aby namiesto toho vybudovali od základov vlastnú výrobu dronov. Turecko vyvinulo niekoľko typov dronov v rôznych konfiguráciách, no vynikli najmä dva - Anka-S a Bayraktar.



Moderná bezpilotná vojna, ak je vedená vo veľkom meradle, je vysoko koordinovaným procesom, ktorý integruje elektronickú vojnu, prieskum a dodávku zbraní. Vojnu dronov v Turecku nad Sýriou riadilo taktické veliteľské stredisko tureckej 2. armády, ktoré sa nachádzalo asi 400 km od bojov v meste Malatya v tureckej provincii Hatay.

Práve tu sedeli tureckí operátori dronov a dohliadali na fungovanie bojových schopností integrovaného elektromagnetického spektra (EMS) určeného na rušenie radarov protivzdušnej obrany Sýrie a Ruska a zhromažďovanie signálov vojenskej hodnoty (napríklad rozhovory cez mobilné telefóny), ktoré boli použité na zacielenie na konkrétne miesta.

Za každú stratu jedného dolára, ktorú utrpelo Turecko, Sýria stratila približne 5 dolárov

Hlavné systémy, ktoré Turecko používa, sú rušiaci systém KORAL a špeciálne nakonfigurovaný dron Anka-S. Ten funguje ako platforma na zhromažďovanie spravodajských informácií vo vzduchu. Anka-S fungovala aj ako vzdušný systém velenia a riadenia, ktorý prenášal spravodajské informácie o cieľoch k bezpilotným prostriedkov Bayraktar, ktoré potom cieľ vizuálne zamerali a až potom vystrelili vysoko presné palubné rakety vzduch-zem a zničili cieľ.



Boje v Sýrii ilustrovali ďalší dôležitý faktor, ktorý sa týka dronovej vojny - nepomer nákladov medzi dronom a vojenským majetkom, ktorý môže zničiť. Náklady tureckých spoločností Bayraktar a Anka-S UAV boli približne 2,5 milióna dolárov. V priebehu bojov v sýrskej provincii Idlib Turecko stratilo šesť až osem bezpilotných prostriedkov. Celkové náklady boli teda zhruba 20 miliónov dolárov.

V prvú noc bojov v Sýrii Turecko tvrdí (a Rusko to nespochybňuje), že zničilo veľké množstvo ťažkej techniky patriacej sýrskej armáde, vrátane 23 tankov a 23 diel. Celkovo sa tureckým dronom pripisuje zneškodnenie 34 sýrskych tankov a 36 delostreleckých systémov spolu s významným množstvom ostatnej bojovej techniky.



Ak použijeme priemerné náklady na tank ruskej výroby okolo 1,2 milióna dolárov a delostrelecký systém okolo 500 000 dolárov, celková škoda spôsobená dronmi Turecka predstavuje zhruba 57,3 milióna dolárov (a toto číslo nezahŕňa ďalšie značné materiálne straty, ktoré utrpela sýrska armáda). Len z pohľadu nákladov, za každú stratu 1 dolára, ktorú utrpelo Turecko, stratili Sýrčania približne 5 dolárov.

Turecko si mohlo vziať ponaučenia z bojov v provincii Idlib a uplatniť ich na inom mieste - vo vojne v Líbyi v máji 2020. Tam sa Turecko postavilo na stranu vlády Národnej dohody (GNA). GNA stála proti ozbrojeným silám takzvanej Líbyjskej národnej armády (LNA).

Ako dobyť pol krajiny

LNA podporilo niekoľko zahraničných mocností vrátane Egypta, Spojených arabských emirátov a Ruska.  Intervencia Turecka kládla veľký dôraz na integrovanú bezpilotnú vojnu, ktorú v Sýrii zdokonalila. V Líbyi boli výsledky ešte výraznejšie, keď GNA podporovaná Tureckom dokázala zahnať sily LNA a dobyla ​​takmer polovicu Líbye.



LNA aj GNA podporovaná Tureckom vo veľkej miere využívali bojové drony, ale iba Turecko so sebou prinieslo integrovaný prístup k boju bezpilotných lietadiel. Pozorovatelia si zvykli na koncepciu jednotlivých amerických dronov voľne operujúcich nad miestami ako Irak, Jemen a Afganistan, ktoré presne zasahujú teroristické ciele. Ako však Irán preukázal minulý rok v máji, drony sú zraniteľné voči moderným systémom protivzdušnej obrany a taktika bezpilotných lietadiel USA by nad sporným vzdušným priestorom nefungovala.

Rovnako aj LNA, ktorá vo veľkej miere využívala bojové drony čínskej výroby, zaznamenala veľký úspech, až kým nezasiahlo Turecko. Jeho elektronická vojna a integrované schopnosti protivzdušnej obrany potom znemožnili uskutočnenie operácií bezpilotných lietadiel LNA, ktorá vôbec nebola schopná sa účinne brániť.

Veľkí hráči - USA, Rusko a Čína - Turecko iba dobiehajú

Jedným z hlavných ponaučení získaných zo skúseností s tureckými bezpilotnými lietadlami v Sýrii, Líbyi a Náhornom Karabachu je, že tieto konflikty neboli o takzvaných „chudobných krajinách“. Vo všetkých troch konfliktoch Turecko skutočne čelilo niektorým z najlepších protilietadlových protiraketových systémov, ktoré Rusko vyrobilo.

Americká armáda v súčasnosti pracuje na tom, čo nazýva „ozbrojený, plne autonómny roj dronov" alebo AFADS. AFADS bude - autonómne, bez ľudského zásahu - lokalizovať, identifikovať a útočiť na ciele pomocou takzvanej „klastrovej bezpilotnej vzdušnej sústavy inteligentnej munície“. Tá vyšle roj malých dronov, ktoré sa rozprestrú nad bojiskom a lokalizujú a zničia ciele.

Čína tiež testovala systém, ktorý nasadzuje až 200 „samovražedných dronov“ určených na ovládnutie bojového priestoru a ničenie cieľov. A tento rok v septembri „dronové roje“ stali prvýkrát súčasťou veľkého vojenského cvičenia ruskej armády.



Tvár modernej vojny sa navždy zmenila a tie štáty ktoré nie sú pripravené reagovať na nasadenie  technológie nepriateľských dronov, môžu očakávať podobné výsledky ako Arménsko. To je realita modernej vojny, ktorá, ako poznamenáva Gustav Gressel, by mala prinútiť ktorýkoľvek štát, ktorý nemá vo svojom arzenáli bezpilotné technológie, „premýšľať - a robiť si starosti“.