Koronavírus nepíše smutné príbehy len tým, ktorým zomrel niekto z príbuzných, ale aj živým, predovšetkým starým ľuďom, ktorí žijú v samote. 

Smutne sa zahráva osud aj s 80-ročnou starenkou, ktorá žije v seniorcentre a cez sociálnu sieť sa skontaktovala s redakciou portálu ereport.sk „Som sama a už nevládzem. Takto to nemá byť,” napísala pani Zuzana, ktorú pandémia COVID-19 zastihla v zariadení opatrovateľskej služby v obci neďaleko Piešťan. Sama si neželala zverejniť miesto, kde teraz žije, pretože je to podľa nej všade rovnaké. „Pandémia nás ešte viac odrezala od sveta a väčšina z nás má dnes pocit, že tu v samote čakáme na smrť,” píše so smútkom starenka, ktorá v zariadení žije už tri roky, informuje portál ereport.sk.

Zuzane veľmi chýbajú blízki a má strach

Zuzanin príbeh je podobný tisícom starých ľudí, ktorí žijú v zariadeniach pre seniorov a vypovedá o zlyhávaní štátu a samospráv pri starostlivosti o našich seniorov. „Keď bola karanténa, tak sme týždeň nemohli vyjsť zo svojich izieb,” opisuje svoje trápenie 80-ročná Zuzana, ktorej veľmi chýbajú jej blízki, ale aj obyčajný ľudský kontakt. „Stále hovorili, chránime vás, preto nemôžu prísť. Ale načo ma chránia pred dcérou a jej deťmi? Možno mám pred sebou rok života, možno ani toľko nie, a posledné mesiace života mám stráviť sama?” pýta sa dôchodkyňa, ktorá nerozumie, prečo sa nemôže vidieť so svojimi milovanými.

Žiaľ, koronavírus dostala aj ona. Paradoxne, od personálu. Teraz je v izolácií a má veľký strach. „Ono to tu nie je ľahké ani keď nie je epidémia, ale teraz je to doslova ako väzenie,” vraví smutne a prirovnáva život v zariadení pred koronou a teraz. Nechápe, prečo majú obmedzený pohyb aj neinfikovaní klienti. „Všetky tie opatrenia boli zbytočné, je mi do plaču,” píše sklamaná starenka, ktorá však ochorenie zatiaľ zvláda. Mala síce zimnicu a teploty, hospitalizáciu ale našťastie nepotrebovala.

Riešením by bolo pretestovanie návštev

Zuzana, rovnako ako tisíce seniorov v podobných zariadeniach na Slovensku sa teraz cítia veľmi opustení. „Toto je obrovský problém. Rôznymi opatreniami chránime fyzické zdravie našich seniorov, ale často im tak ubližujeme psychicky,” uviedla pre eReport psychologička Martina Lackovičová z Košíc, podľa ktorej je náročné nájsť pre seniorov rovnováhu medzi opatreniami a duševnými potrebami. „Zariadenia musia zabezpečiť pravidelný kontakt klientov s ich blízkymi. V krajnom prípade aspoň cez internet, či telefón. Myslím, že riešením v takýchto zariadeniach by mohlo byť testovanie návštev rýchlymi antigénovými testami,” tvrdí psychologička.

Práve po pretestovaní blízkych by tí mohli byť do dvadsať minút so svojou starou mamou, mamou či dedom alebo otcom. „Viem, tieto testy nám nedajú stopercentnú istotu, ale chýbajúci dotyk od blízkeho sa nedá nahradiť ničím. Myslím, že by to bolo akceptovateľné riziko,” dodáva Lackovičová.

Doma mala všetko, teraz zostala sama

Najhoršie na živote starých ľudí v zariadení pre seniorov je, že aj po uzdravení sa zostávajú v izolácii bez možnosti kontaktu s blízkymi. „Mne sa za chvíľku skončí karanténa, ale žiadna zásadná zmena to nebude. Vrátim sa do svojej izby, budem pri mojej spolubývajúcej, ktorá už len leží, ale inak budem stále sama,” opisuje svoj ďalší smutný osud Zuzana, ktorá v minulosti pracovala ako učiteľka v materskej škôlke. „Bola som medzi deťmi, kolegami. Doma som mala dcéru, manžela a neskôr vnukov. V našej dedine sme sa všetci poznali, stále som s niekým bola a dnes som sama, myslím, že si to nezaslúžim,” povzdychne si smutne.

Absolútne zlyhávanie v starostlivosti o seniorov naznačuje aj Zuzanin opis bežnej rutiny v zariadení. Iba nedávno zverejnil eReport článok o hrozivých pomeroch v senior centre v Prievidzi, kde priväzovali klientov k posteliam, zanedbávali o nich starostlivosť a obmedzovali ich na pohybe. Zistenia o dianí v tomto zariadení potvrdila dokonca aj ministerská kontrola.

Potrebujeme zásadnú a koncepčnú zmenu

O nelichotivej situácií v Centre sociálnych služieb v Bardejove sa Slovensko dozvedelo tiež iba cez sociálne siete. „Pred niekoľkými mesiacmi mi zomrela spolubývajúca. Babička mala viac ako 80 rokov. Viete, čo povedali v nemocnici príbuzným? Že keď ju tam priviezli, bola taká dehydrovaná, že jej už nevedeli pomôcť. Toto je vizitka starostlivosti o ležiacich,” opísala bez servítky pomery v Bardejove pani Ivana. „Môžeme si pred tým zakrývať oči, ale tento problém je tu už dlho,” uzatvára smutným konštatovaní psychologička Lackovičová. Podľa portálu ereport.sk bez zásadnej a koncepčnej zmeny tento problém nevyriešime.