Mnoho hrdinov bolo aktívnych v boji za slobodu, bez toho aby sme poznali, kedy a kde sa skončila ich pozemská púť. Jedným z najzaslúžilejších z nich bol generál Rudolf Viest, ktorému sa stal osudný november 1944. Vtedy zmizol v nemeckom zajatí. O jeho osude píšu lidovky.cz.

Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. V Budapešti vyštudoval vyššiu priemyselnú školu. Do prvej svetovej vojny ho mobilizovali v auguste 1914 a už v októbri toho istého roku bol ako vojak rakúsko-uhorského pešieho pluku zajatý pri Krakove.

V ruskom zajatí sa Viest v auguste 1915 prihlásil ako dobrovoľník do srbskej armády. Bol nasadený na fronte v Dobrudži proti Bulharom, tam utrpel prvé zranenie. Potom vstúpil do československých légií v Rusku, s ktorými sa v roku 1920 vrátil do Československa v hodnosti majora, ako zástupca veliteľa 12. československého streleckého pluku.

V medzivojnovom období pôsobil vo vysokých veliteľských funkciách v čs. armáde a tiež rok ako zástupca čs. vojenského atašé v Budapešti a v rokoch 1925 až 1929 ako čs. vojenský atašé vo Varšave. V roku 1933 bol ako prvý Slovák v histórii povýšený do generálskej hodnosti. Za mobilizácie v roku 1938 velil VI. zboru. Po rozpade Československa a vyhlásení Slovenského štátu odišiel v auguste 1939 cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska. V januári 1940 prevzal v Agde velenie československej 1. divízie. Po kapitulácii Francúzska so zvyškom divízie ustúpil do Veľkej Británie, kde sa stal štátnym tajomníkom čs. exilovej vlády, členom Štátnej rady a neskôr zástupcom exilového ministra obrany. V roku 1942 ho na slovenskom v neprítomnosti odsúdili na trest smrti.



V auguste 1944 sa Viest zúčastnil rokovaní delegácie čs. exilovej vlády v Moskve, kde ho zastihla správa o vypuknutí Slovenského národného povstania. Prezident Edvard Beneš ho 19. septembra vymenoval za veliteľa 1. československej armády na Slovensku.

Sovietske letectvo ho prepravilo na Slovensko v noci z 6. na 7. októbra 1944, kde ihneď prevzal velenie, a bol tiež kooptovaný za člena slovenských národnej rady. Cez hrdinstvo a sebaobetovanie československých a sovietskych vojakov však nikdy nevznikol koridor z frontu na Slovensko cez Dukliansky priesmyk, a tiež pripravovaný prechod Maďarska na spojeneckú stranu zmarila nemecká okupácia krajiny v polovici októbra. Obkľúčená 1. československá armáda sa tak ocitla v beznádejnej situácii.



Generál Viest na základe rozhodnutia Rady obrany Slovenska vydal 27. októbra 1944 na Donovaloch rozkaz o prechode 1. čs. armády na Slovensku na partizánsky spôsob boja. Povstalecké územie prestalo od polnoci na 29. októbra existovať a Slovenské národné povstanie bolo vojensky porazené.

Generála Rudolfa Viesta a jeho zástupcu, generála Jána Goliana, zajali Nemci 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci. Obaja boli prevezení 10. novembra cez Viedeň do Berlína a neskôr boli väznení v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Ich ďalší osud nebol nikdy objasnený, pravdepodobne boli v roku 1945 zavraždení. Rudolf Viest bol po vojne in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála.