Amnézia je patologická porucha pamäti, charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou pamäti, pričom ostatné mentálne funkcie sú v ako - tak uspokojivom stave. Pôvod môže byť psychický (vytesnenie) alebo fyziologický (staroba, úraz mozgu). Amnéziu treba odlišovať od zabúdania, napríklad v zmysle demencie.

Na Slovensku má u mnohých a pritom nepochopiteľne mimoriadne úspešných politikov amnézia pôvod politický, ak nie dokonca kriminálny. Platí, že čím viac si politik nepamätá - s kým sa kedy kde stretol, od koho vzal pokyny či peniaze, pre koho pracoval a koho naopak aj s použitím nelegálnych prostriedkov politicky likvidoval, tým menej si pamätá.

Najmä vtedy, keď sa ho na minulosť pýtajú orgány činné v trestnom konaní. Novinárom odpovedať netreba. Novinári sú predsa prostitútky. Ale zas - tí si pamätajú. Dokonca majú záznamy vyjadrení, majú archívy, dokumentáciu. Ale keď politik povie, že si na nič nepamätá, okamžite mu stúpnu percentá popularity. A občanom krvný tlak.

Potom je tu ešte porucha s diagnózou F.44. Disociatívna porucha. Je preto nazývaná disociatívna, lebo takmer vždy v jej prípade ide o disociáciu (rozklad, rozpad, oddelenie, rázcestie) od pacientovej osobnosti alebo jeho minulosti. Príznaky vznikajú v úzkej súvislosti s psychickým stresom a často sa zjavujú odrazu. Do tejto skupiny patria poruchy vôľovo ovládaných somatických funkcií a straty citlivosti.



Aby sme zas neboli k našim prominentným a mediálne hviezdnym politikom až tak nespravodliví, amnéziou a disociatívnou poruchou zjavne v deň volieb trpia u nás aj mnohí oprávnení voliči. A medzi voľbami neblahé pôsobenie týchto zdravotných neduhov zas priebežne pôsobí na výsledky prieskumov výskumných agentúr, ktoré nám radostne oznamujú, ktorý grázel je nakoľko populárny a že mu popularita od minula narástla o toľko a toľko.

Ak by takouto stratou pamäti - "neviem s kým som kedy bol, neviem, čo som kedy robil a čo povedal" - začala naša populácia trpieť takpovediac už neodvolateľne, potom by súčasná ekonomicky aktívna časť obyvateľstva v budúcnosti stratila akýkoľvek nárok na dôchodok. Sociálnej poisťovni totiž musíte preukázať, čo ste v živote robili.



Naopak, orgánom činným v trestnom konaní nemusíte povedať nič, prinajhoršom sa stačí zahrať na magora. Lepší biely tapacírung v blázinci, ako sivozelené steny v nápravnom ústave. Majský by vedel hovoriť, ak by sa niekedy rozpamätal. Najmä na to, na čo sa pamätáme v jeho prípade všetci.

Jankovská sa zrazu výnimočne rozpamätala (lebo výnimka vždy potvrdzuje pravidlo a z času na čas sa  aj výnimky utrafia) a všetci jej ostatní spolustraníci v tom istom momente stratili pamäť. Tabula rasa - nepopísaný zošit. Už len svätožiara nad hlavu.

Ak by to nebolo tragicky smutné, trápne a podlé, možno by to bolo smiešne. Ale prečo politikom s tragicky smutnou, trápnou a podlou politikou rastú preferencie? Vidíme sa v nich? Považujeme ich za svoj obraz? Potom je to s nami ešte horšie, ako to s nami na prvý pohľad je.