Komentár Amira Taheriho ( Gatestone Institute)

Keď sa usadí prach po posledných bojoch v Zakaukazsku, môžeme byť svedkami formovania väčšej katastrofy. Tá sa bude týkať viacerých častí západoázijského oblúka nestability od Kaspickej kotliny po Stredozemné more, zamýšľa sa vplyvný iránsky publicista Amir Taheri.

Krátko si pripomeňme, čo sa stalo. Niekedy v roku 2018 ponúkol turecký prezident Recep Tayyip Erdogan pomoc svojmu azerbajdžanskému náprotivku Ilhamovi Alijevovi pri znovudobytí enklávy v Náhornom Karabachu. Sporné územie získalo Arménsko krítko po rozpade Sovietského zväzu začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Ankara začala program výcviku a vyzbrojovania novovytvorenej azerbajdžanskej armády financovanej príjmami z azerbajdžanskej ropy. Skutočnosť, že takzvané Minské trio - USA, Francúzsko a Rusko, ktoré zaručovalo status quo, stratilo o celú vec záujem, umožnila Erdoganovi posilniť vojenskú váhu zatiaľ krehkej Azerbajdžanskej republiky pomocou viac ako sto tureckých poradcov a asi 300 sýrskych džihádistov, ktorí sú súčasťou tureckej cudzineckej légie.

Arménske vlády, vychádzajúce z predpokladu, že Rusko bude vždy stáť po ich boku pri ochrane Arménska tak, ako to robilo od 18. storočia, dve dekády zanedbávali budovanie vlastnej armády. Logickým vyústením tohto stavu bola porážka po vyše mesiaci bojov o nepokojné územie Náhorného Karabachu - azerbajdžanská armáda zahnala Arménov do defenzívy a napokon ich porazila.



Rusko zasiahlo a prinútilo vodcov z Baku a Jerevanu, aby súhlasili s prímerím, ktoré napriek zastaveniu bojov zanechalo hlboké príčiny konfliktu nedotknuté. Moskva využila príležitosť spôsobom typickým pre mocností na rozšírenie svojej vojenskej prítomnosti nielen v Arménsku, ale aj do Azerbajdžanu. Na základe moskovskej dohody ruské mierové zbory kontrolujú líniu prímeria plus hranice Azerbajdžanu a Arménska s Iránom. 

Z dohodnutého prímeria Azerbajdžan veľa nezískal. Väčšina spornej karabašskej enklávy, najmä jej hlavné mesto Stepanakert, zostáva mimo kontrolu Baku, pričom značná časť jeho vlastného územia, najmä pozemná trasa medzi Azerbajdžanom a jeho „autonómnou“ enklávou Nakičevan, spadá pod ruskú kontrolu.

Arménsko stratilo v bojoch šesť osád. Najmenej polovica etnického arménskeho obyvateľstva Náhorného Karabachu sa rozhodla utiecť a svoje dediny často vypaľovala. Jerevan bude musieť v budúcnosti poslúchať Moskvu. Správa je jasná - Zakaukazsko bolo dve storočia ruským protektorátom a opäť sa z neho stáva ruská hračka.



Je dobré si pripomenúť, že Putin postupoval rovnako aj iných oblastiach susediacich s Ruskom. Pripojil k Rusku Krymský polostrov a vytvoril léno v Donecku na východe Ukrajiny, v gruzínskej enkláve Južné Osetsko, v Abcházsku a vo východnom Moldavsku.

Napriek tomu sa Putin môže stať jedným z porazených v tejto hre. Možno povedať, že mini víťazstvo, ktoré získal v Arménsku, by mohlo povzbudiť Erdoganovu chuť k ďalším výbojom. Turecká tlač oslavuje "víťazstvo na Kaukaze" ako vôbec prvé od konca Osmanskej ríše.



Štyridsaťosem hodín po uzavretí prímeria požiadal Erdogan turecký parlament, aby mu umožnil vyslať expedičné sily do Azerbajdžanu. Turecká vojenská prítomnosť v Zakaukazsku by mohla znamenať riziko priamej konfrontácie medzi Moskvou a Ankarou, ktoré sú už v konflikte na mnohých ďalších miestach, najmä v Sýrii, Líbyi a Kosove. Erdogan tiež naznačil, že chce zapojiť svoju cudzineckú légiu džihádistov do ochrany „moslimských krajín“.

Moskovský denník Nezavisimaja Gazeta cituje ruských vojenských expertov, ktorí varujú, že Erdogan by sa mohol zaangažovať do  problémov Moskvy s krymskými Tatármi, ktorí nie sú spokojní s ruskou anexiou Krymu. Nedávna návšteva gentlemana, ktorý tvrdí, že je následníkom trónu na Kryme v mene dynastie Develt Giray Tatar, ktorá vládla v Bachčisarajskom dištrikte v stredoveku, dostala v Ankare najvyššiu prioritu. (Krymskí Tatári boli Stalinom hromadne transportovaní na Sibír, ale v 50. rokoch, za vlády Chruščova, sa mohli vrátiť.)



Zakaukazský región je plný enkláv, ktoré by sa chceli vymaniť spod kontroly ruských „neveriacich“. Je tu Dagestan, Čečensko, Ingušsko a Karačajsko-Čerkesko, nehovoriac o osídlenejších autonómnych republikách Tatarstan a Baškortostan.

Erdoganove ambície môžu bezprostredne ohroziť aj samotnú existenciu Arménska. Turci už sto rokov obviňujú Arménov zo zrady, keď sa prvej svetovej vojne postavili na stranu Ruska. Nie je náhoda, že Ankara oživuje spomienku na takzvaný Iravan (arménsky Jerevan)  - chanát či mini štát pod samozvaným turkickým chánom, ktorý existoval počas obdobia iránskeho úpadku za vlády Qajarov.Moskovské noviny tvrdia, že Erdoganove rozpínavé ambície sú nebezpečné pre Rusko aj Arménsko.



Zmiešaním džihádizmu Moslimského bratstva s pantureckými témami Erdogan dúfa, že nahradí Ataturkov príbeh novým príbehom náboženského nacionalizmu. Nie je náhoda, že vyostruje svoju protizápadnú rétoriku a utužuje väzby so Šedými vlkmi, organizáciou, ktorú Európska únia zakázala ako teroristickú. Snom Šedých vlkov je turkická ríša siahajúca od Balkánu po Strednú Áziu. Vo svojej najoceňovanejšej knihe The White Lilies dokonca tvrdia, že Fíni a Maďari sú tiež Turci a stali by sa súčasťou ríše.

Stav, ktorý vytvorili Putin a Erdogan v Zakaukazsku, môže tiež oživiť bojové chúťky v radoch Arménov. Na svete žije asi 12 miliónov Arménov, z toho 3 milióny iba v Rusku. V posledných dňoch sme počuť správy o „dobrovoľníkoch“ z rôznych častí Európy a Severnej Ameriky, ktorí by chceli ísť do regiónu bojovať proti tureckému nepriateľovi.



Pred dvoma desaťročiami sme boli svedkami podobného trendu, keď sa Srbi a Chorváti z diaspór vrátili na Balkán, aby bojovali za svoju zem. Arménska tajná armáda pre oslobodenie Arménska (ASALA) bola tŕňom v oku Turecka aj Ruska takmer tri desaťročia, až do pádu sovietskeho impéria.

A čo Irán? Stratil hranicu s Arménskom a za suseda má opäť Rusko. Konflikt v Náhornom Karabachu odhalil, že Teherán sa ocitol v role irelevantného diváka sledujúceho ako bojujú „veľké zvieratá“.

Amir Taheri bol výkonným šéfredaktorom denníka Kayhan v Iráne v rokoch 1972 až 1979. Vydal jedenásť kníh a od roku 1987 bol publicistom časopisu Asharq Al-Awsat