Zastavenie nepriateľských akcií v Náhornom Karabachu a úpravy v budúcom usporiadaní regiónu, ktoré prinesie mierové urovnanie, nezáleží na regionálnom kontexte. Je to ďalší príklad použitia nového modelu riešenia konfliktov, keď sa na mierových rozhovoroch zúčastňujú iba krajiny, pre ktoré je hľadanie rovnováhy životne dôležité. Ostatní hráči, ktorí nie sú priamo zapojení do situácie a sú v nej iba pre vplyv a prestíž, sa k slovu nedostanú.

Všetci chápeme, prečo je to pre Zakaukazsko dôležité. Status quo, ktorý sa dosiahol po vojne v rokoch 1993 - 1994, sa tu udržal 26 rokov. Túto vojnu vyhralo Arménsko. Rovnováha síl a medzinárodný kontext sa odvtedy drasticky posunuli, situácia v zóne konfliktu však zostala rovnaká.

Diplomatické úsilie Ruska a ďalších krajín bolo väčšinou neúspešné, pretože protichodné strany nemali skutočný záujem na vyriešení tejto otázky. Obe krajiny tvrdili, že sú v práve. Azerbajdžan mal morálnu pôdu (to je naša zem), zatiaľ čo Arménsko použilo mocenský argument (vyhrali sme vojnu). Pridajte k tomu dlhú a komplikovanú históriu násilia páchaného na sebe.



Myšlienka, že tento problém sa nedá vyriešiť kompromisom, prevláda už desaťročia. Cieľom bolo preto zabezpečiť, aby strany neriešili konflikt vojenskou silou. Za týmto účelom muselo medzinárodné spoločenstvo monitorovať rovnováhu vzájomného odstrašovania v regióne, aby ani jedna z krajín nemohla dúfať v potenciálnu vojnu. Tento prístup fungoval štvrť storočia.

Svet sa však začal rýchlo meniť v polovici roku 2010. Ukázalo sa, že liberálny poriadok vedený USA a západnými krajinami už nie je schopný kontrolovať medzinárodné vzťahy. Prispievajúcich faktorov bolo niekoľko - od rastúceho vplyvu nezápadných hráčov a zložitosti globálnej rovnováhy po krízu v samotnom západnom svete.

Keď takzvaný mechanizmus založený na pravidlách začal strácať svoju moc a globálne inštitúcie podporujúce západný poriadok sa začali zhoršovať, požiadavky a ambície mnohých ďalších krajín sa stali zrejmejšími.



Vznikol tak demokratickejší svet. Demokratický, nie v tom zmysle, že existuje viac demokracií, ale že v medzinárodnom spoločenstve dnes zaznievajú rôzne hlasy. Túto rozmanitosť sme nevideli v ére studenej vojny, keď čokoľvek, čo sa stalo na medzinárodnej scéne, bolo určené pravidlami bipolárnej konfrontácie alebo bezprostredne po nej, počas krátkeho obdobia nadvlády Západu.

A v tomto rôznorodom prostredí sme videli nárast nových mocností, ktoré sa snažili viesť - prinajmenšom v regionálnom kontexte, príležitostne dokonca na globálnej úrovni. V minulosti by ich ambície prekazili superveľmoci, ale v 21. storočí to už neplatí.

Čo s tým majú spoločné úvahy o Náhornom Karabachu? Všetko. Turecko sa ukázalo ako nezávislý a asertívny hráč. Rusko, ktoré sa zotavilo po rozpade ZSSR, získalo sebavedomejšiu zahraničnú politiku a začalo prehodnocovať svoje priority v novej realite. Azerbajdžanu sa podarilo držať flexibilného a relatívne neutrálneho kurzu, čo mu umožnilo budovať arzenál viacerými kanálmi.



Všetko vyššie uvedené vytvorilo príležitosti pre ďalšie variácie v tom, ako by sa mohla vyvinúť táto veľká regionálna kríza. Rovnováha príležitostí sa nakoniec zmenila natoľko, že umožnila nový vojenský scenár - a s iným výsledkom. Čiastočne to bolo preto, že napríklad Arménsko si plne neuvedomilo rozsah týchto zmien. Po niekoľkých týždňoch bojov došlo k sprostredkovaniu prímeria. Čo to znamená?

Arménsko utrpelo ťažkú ​​porážku, čo bude mať určite vnútropolitické následky. Iba ruské diplomatické a mierové snahy ho zachránili pred následkami ničivejšieho druhu. Arménsku a Náhornému Karabachu sa podarilo vyhnúť najhorším scenárom, rana je však hlboká. Teraz musia premýšľať o tom, čo sa stalo, a nájsť spôsob liečenia - skúsiť to znova vojenským spôsobom alebo zvoliť novú formu budovania národa.

Azerbajdžan nedostal všetko, čo chcel (tj. reintegráciu Náhorného Karabachu), ale zmocnil sa strategicky dôležitých oblastí a vyrovnal skóre po svojej porážke v roku 1994, ktorá roky živila neistotu národa. Je nepravdepodobné, že Baku bude s týmito výsledkami navždy spokojné, ale v tomto okamihu slávia víťazstvo a jeho chuť bude ešte chvíľu trvať.



Turecko si pripísalo výhru. Neriskujúc nič, Ankara investovala peniaze do vybavenia azerbajdžanskej armády a stala sa významným hráčom na južnom Kaukaze. Za iných okolností by to nemohla urobiť.

Prostredníctvom Sýrie a Líbye sa posilnili vzťahy medzi Ruskom a Tureckom a Spojeným kráľovstvom. Je to veľmi zvláštny vzťah - založený nie na dôvere, vzájomných záľubách alebo spoločných záujmoch, ale skôr na porozumení, že ak sa postavia proti sebe, žiadna z krajín nemôže dosiahnuť svoje strategické ciele. Preto musia nejako rokovať a minimalizovať napätie. Je to nesmierne konfrontačný druh spolupráce, ale prekvapivo produktívny.

Kroky Ruska boli neobvykle elegantné. Väzby Moskvy s Jerevanom sa posilnili - Arménsko teraz závisí viac od Ruska ako pred vojnou. Nezruinujú sa ani ruské vzťahy s Azerbajdžanom, pretože Moskva hrala skôr úlohu užitočného sprostredkovateľa, než iba spojenca nepriateľa.



S Tureckom sa vzťahy komplikovali, ale osvedčili sa. Z dlhodobého hľadiska by prítomnosť Turecka na Kaukaze mohla viesť k určitým výzvam, ale nebolo možné sa tomu vyhnúť. A vojenská prítomnosť Ruska v tomto strategicky dôležitom regióne vzrástla, čo je dobré.

To, čo sme videli, bola akási veľká hra 21. storočia na regionálnej úrovni s miernymi stratami a relatívne nízkymi vkladmi. V globálnom meradle sú však výsledky významnejšie. Počas studenej vojny bol akýkoľvek regionálny konflikt súčasťou rivality medzi týmito dvoma superveľmocami. Žiadny konflikt sa nehral bez toho, aby sa na ňom v nejakej podobe podieľali.

Po studenej vojne sa USA stali „susedmi s každou krajinou na Zemi“ (výraz uviedol Askar Akajev, bývalý prezident Kirgizska). Amerika a jej európski spojenci si mysleli, že sa musia zúčastňovať na každom riešení konfliktov - priamo alebo prostredníctvom inštitúcií vedených západom, ako sú OBSE, EÚ alebo NATO. Malo to zmysel, pretože svetový poriadok bol založený na princípoch liberálnej globalizácie, stanovených Západom.

https://www.hlavnydennik.sk/2020/11/12/premier-je-nas-najuspesnejsi-vedec/

Mierové urovnanie v Náhornom Karabachu (a predtým vojenské a diplomatické úsilie v Sýrii a Líbyi) je príkladom procesu, ktorý sa týka iba tých, ktorých sa to priamo dotýka. Tých, pre ktorých je životne dôležité nájsť riešenie. Skutočne sa ukazuje, že v určitých prípadoch je to oveľa efektívnejšie, pretože všetky strany sa pustia do podnikania bez toho, aby okolo problému diskutovali.

A nezaťažujú tento proces prílišnou ideológiou, ktorá preťažovala liberálne inštitúcie po studenej vojne. Nejde samozrejme o konečný prostriedok nápravy, ale ak by sa riešenie konfliktov v Náhornom Karabachu naďalej spoliehalo na OBSE, nikto by nenašiel cestu z temnej slepej uličky.

Nie sú tu ilúzie ani eufória. Nič sa neskončilo. Teraz však existuje plán, ktorý sa v dnešnom svete zdá byť realistickejší - drsný a rozdrobený, ale stále úzko prepojený.

Fyodor Lukyanov je šéfredaktor v Russia in Global Affairs, predseda prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a riaditeľ výskumu v Medzinárodnom diskusnom klube Valdai