Komentár Eduarda Chmelára (casopisargument.cz)
Eduard Chmelár píše na okraj okrúhleho tridsiateho výročia podpisu Parížskej charty pre novú Európu, ktorá fakticky ukončila studenú vojnu v Európe. Ako šancu sme však túto historickú udalosť premárnili. Ale prečo?

Pred 30 rokmi, 21. novembra 1990, bola na summite Konferencie o bezpečnosti v Európe podpísaná historická Parížska charta pre novú Európu. Tento dnes už takmer zabudnutý dokument sa považuje za faktický koniec studenej vojny. Zabudnutý však nie je z tohto dôvodu. Propaganda ho nespomína náročky, pretože vytýčil ciele, ktoré členské štáty veľmi rýchlo opustili a ideály, na ktoré signatári veľmi rýchlo zabudli. Pripomeňme si, že chartu podpisovali také zvučné mená ako Michail Gorbačov, George Bush starší, Helmut Kohl, François Mitterrand, Margaret Thatcher, Václav Havel či Lech Walesa.

Mladým ľuďom dnes vtĺkajú do hláv, že snom mnohých generácií bojovníkov za slobodu div nie od neolitu bolo vstúpiť do NATO. Je to lož. Vtedajší česko-slovenský prezident Václav Havel na začiatku deväťdesiatych rokov odmietal vstup do NATO a po rozpustení Varšavskej zmluvy predpokladal, že sa rovnako rozpustí aj Severoatlantická aliancia a rozdelenie sveta na vojenské bloky zanikne. Filozofia Parížskej charty k tomu priamo nabádala. V nej sa všetky európske štáty, ale aj Sovietsky zväz, USA a Kanada, zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa v atmosfére uvoľňovania medzinárodného napätia považovalo za prekonané a nebezpečné. Gorbačov naozaj veril v „spoločný európsky dom od Atlantiku po Ural“ a veril, že sa Európa na takomto princípe zjednotí.



Zdá sa, že realistickejší pohľad na medzinárodné vzťahy krátko po páde Berlínskeho múru mal rumunský diktátor Nicolae Ceaușescu, ktorý už na zasadnutí generálnych tajomníkov komunistických strán krajín sovietskeho bloku 4. decembra 1989 varoval, že súčasná politika USA je nebezpečnejšia ako studená vojna, že cieľom Spojených štátov je svetovláda a že nechápe, prečo na to nereagujeme. Odvolal sa pritom na amerického prezidenta Georga Busha, ktorý v ten istý deň svojim spojencom v Bruseli povedal, že vývoj potvrdzuje silu a oprávnenosť NATO. Rumunský vodca navrhol zvolanie summitu Varšavskej zmluvy ešte do konca roka 1989 s cieľom prerokovať politiku „na obranu socializmu a mieru“. Gorbačov sa odpovedi na Ceaușescov emotívny prejav vyhol a schôdzku ukončil tým, že 9. januára bude summit Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, kde sa môžu k niektorým témam vrátiť. Medzitým Ceaușesca 25. decembra 1989 popravili.



Celý nasledujúci rok však mieril k dohodnutiu a podpisu Parížskej charty pre novú Európu. Všetci to skutočne chápali ako novú etapu vzťahov medzi Západom a Východom. Jedným z hlavných záverov dokumentu podpísaného v Paríži mala byť inštitucionalizácia Helsinského procesu – KBSE sa mala transformovať na Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Mala sa zmeniť na hlavného garanta európskej bezpečnosti založenej na vzájomnej spolupráci, odzbrojení a spoločnom integračnom úsilí. To bolo veľmi dôležité, lebo do tohto procesu bolo vtiahnuté aj Rusko, resp. Sovietsky zväz. Už čoskoro, presnejšie po rozpade ZSSR, sa však na princípy Parížskej charty pre novú Európu zabudlo. Západ sa začal vnímať nie ako spoluhráč Východu, ale ako víťaz studenej vojny a namiesto návrhov na spoluprácu začal klásť podmienky. Rusko prestalo byť partnerom a stalo sa len objektom záujmu o divoké podnikanie bez pravidiel (v Spojených štátoch sa objavili úvahy o odkúpení Sibíri na podobnom princípe ako keď sa zmocnili Aljašky).



Bezpečnostné otázky sa prestali riešiť na paneurópskej úrovni a namiesto toho sa zvolila politika zatlačovania Ruska, čo bol len oživený princíp studenej vojny. Moskva to pochopila a na summite KBSE v Budapešti v roku 1994, na ktorom vznikla Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, sa pokúsila posilniť úlohu OBSE na úkor NATO. Západné štáty to však odmietli. V tom čase postkomunistické krajiny obracali orientáciu a začali sa hlásiť do NATO. Nie náhodou sa po oznámení proatlantických ambícií Varšavy, Prahy, Bratislavy a Budapešti začalo po prvýkrát zvyšovať zbrojenie. Helsinský proces prestal byť hlavným prúdom európskej politiky. O tri roky neskôr bola vytvorená Spoločná rada NATO – Ruská federácia, ktorú zneužíva Severoatlantická aliancia často na to, aby poukázala, že sa usilovala vnímať Rusko ako partnera.

Lenže tento orgán bol iba konzultačný, nemal žiadne právomoci a tým sa princíp spoločného riešenia bezpečnostných otázok s Ruskom zakotvený v Parížskej charte pre novú Európu, definitívne opustil. Som presvedčený, že to bola historická chyba, ktorá spôsobila celý rád problémov, pred ktorými dnes medzinárodné spoločenstvo stojí. Je preto najvyšší čas vrátiť sa k ideálom, ktoré ukončili ideologické súperenie Západu a Východu. Či sa to niekomu páči alebo nie, tieto ideály, ktoré uprednostňovali spoluprácu pred konfrontáciou, majú svojho jasného pôvodcu.



Na začiatku celého procesu stála veľkolepá vízia sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, ktorá svetu doslova vyrazila dych. Pätnásteho januára 1986 vydal najvyšší stranícky predstaviteľ ZSSR prelomové Vyhlásenie k otázkam zahraničnej politiky. Dnešná mladá generácia si už nevie predstaviť, aký ošiaľ a šok vyvolali slová, ktoré adresoval svetu najmocnejší muž sovietskeho impéria: „Sovietsky zväz navrhuje postupne, po etapách uskutočniť a zavŕšiť proces oslobodenia Zeme od jadrových zbraní počas najbližších 15 rokov, do konca tohto tisícročia… Sovietsky zväz navrhuje začať program oslobodenia ľudstva od strachu pred jadrovou katastrofou… V prvej etape sa bude riešiť úplná likvidácia rakiet stredného doletu… Je nevyhnutné, aby sa ZSSR a USA dohodli na zastavení jadrových skúšok… Treba pripraviť aj zákaz vývoja nejadrových zbraní, založených na nových fyzikálnych princípoch, ktoré sa svojimi ničivými účinkami približujú jadrovým…Koncom roka 1999 už na Zemi nebudú jadrové zbrane. Vypracuje sa nový univerzálny dohovor, že takéto zbrane sa nikdy viac neobjavia… Naše jednostranné moratórium na akékoľvek jadrové skúšky, ktorého doba sa skončila 31. decembra 1985, predlžujeme o tri mesiace. Toto moratórium bude platiť i ďalej, ak aj USA prerušia jadrové skúšky. Opätovne navrhujeme Spojeným štátom pridať sa k tejto iniciatíve… Sovietsky zväz je za urýchlenie úplnej likvidácie chemických zbraní… Spolu s vyňatím zbraní hromadného ničenia z arzenálu štátov navrhuje Sovietsky zväz, aby predmetom dohodnutého zníženia bola i konvenčná výzbroj a ozbrojené sily.“



Mnohí sa pýtali, čo to má byť, nemohli tomu uveriť, že to myslí vážne. Gorbačov však pokračoval v konkrétnych krokoch. Zblížil sa so západnými politikmi, dohodol a podpísal s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom Zmluvu o likvidácii rakiet krátkeho a stredného doletu, stiahol vojakov z Afganistanu. V slávnom prejave na pôde Valného zhromaždenia OSN 7. decembra 1988 oznámil jednostranné zníženie stavu sovietskych ozbrojených síl o pol milióna vojakov, 10 000 tankov, 8 500 delostreleckých zbraní a 800 bojových lietadiel. Ďalej sľúbil odsunutie šiestich tankových divízií z NDR, Česko-Slovenska a Maďarska do roku 1991 a ich rozpustenie, ako aj odchod sovietskych vojsk z Mongolskej ľudovej republiky.

Škoda, že zapadol prachom jeho ďalší návrh – zriadenie Centra súrnej ekologickej pomoci OSN, ktoré by operatívne vysielalo medzinárodné sily do oblastí postihnutých ekologickou katastrofou alebo do oblastí zhoršenej environmentálnej situácie. Gorbačov sa v prejave vyslovil za demilitarizáciu sveta a prihlásil sa k novým medzinárodným vzťahom založeným na dialógu a porozumení. „Sila a hrozba silou nemôžu a nesmú byť nástrojom zahraničnej politiky,“ vyhlásil a vyslovil sa za väčšiu jednotu sveta. Oznámil aj ukončenie rušenia vysielania zahraničných rozhlasových staníc.



Dnes sa šíria legendy, že studenú vojnu vlastne ukončil neústupčivý kovboj Reagan, ktorý „uzbrojil Sovietsky zväz na smrť“ a zvíťazil nad „ríšou zla“. Je to bohapustá propagandistická hlúposť. Keby Gorbačov naozaj chcel, vládol by despoticky aj naďalej. Stačí sa pozrieť na zmilitarizovanú chudobnú Severnú Kóreu vyzbrojenú jadrovými zbraňami. Dnes už Gorbačov nemá toľko prívržencov ako koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, keď bol na Západe superstar, pravidelne vyhrával ankety o najpopulárnejšiou osobnosť a mladí ľudia ho milovali. Mnohí mu dnes nevedia prísť na meno. Pravica ho pohŕdavo nazýva komunistom, skutoční komunisti zradcom, technokrati neschopným lídrom, ktorý zničil ekonomiku ZSSR. Ale miesto Michaila Gorbačova v ruských i svetových dejinách je a zostane napriek všetkým tým poznámkam výnimočné.

Je zvláštne, že za veľkých sme si zvykli označovať krutých a mocibažných panovníkov. Uctievame viac vierolomného dobyvateľa Svätopluka ako múdreho šíriteľa vzdelanosti a kultúry Rastislava. Práve tak aj v Rusku sú za najväčších vládcov považovaní krvaví dobyvatelia Ivan Hrozný, Peter Veľký či Katarína Veľká, ktorí sa dopustili hrozných zločinov, ale nikto ich nepovažuje za vrahov, ale za veľkých panovníkov. Kým Alexander II., ktorý zrušil nevoľníctvo, nezohráva v ruskom historickom vedomí takmer žiadnu úlohu. Nevážime si štátnikov, ktorí humanizujú svet, ale ktorí zväčšujú našu moc. A takýto je aj obraz Gorbačova v našom vedomí.



Nie sme zvyknutí na vládcov, ktorí by sami, dobrovoľne obmedzovali svoju moc, aby dali ľuďom slobodu. Nie sme zvyknutí na vládcov, ktorí vedome búrali vlastné impérium, aby oslobodili podrobené národy. Nie sme zvyknutí na vládcov, ktorí sú pripravení vzdať sa moci a čeliť ponižovaniu, aby nemuseli ustúpiť zo svojich morálnych zásad. Michail Gorbačov vládol šestine sveta, bol najmocnejším mužom planéty a zmenil šialený svet zacyklený v horúčkovitom zbrojení tým, že z tohto začarovaného kruhu sám dobrovoľne vystúpil. Získal si dôveru krajín sveta tak, že sám išiel príkladom a jednostranne, bez účelového vyjednávania začal odzbrojovať. Za jeho éry a vďaka nemu na začiatku deväťdesiatych rokov na celom svete klesali stavy ozbrojených síl, znižovali sa vojenské výdavky, zahraničné vojská sa sťahovali z cudzích území.

A nech mi niekto povie, že toto nebola správna cesta, že práve cesta uvoľňovania napätia, odzbrojovania a zlepšovania vzťahov vo svete nie je to, o čo by sme sa mali usilovať. Gorbačovovu víziu sveta bez jadrových zbraní dodnes mnohí označujú za utopickú, ale pre tento dávny sen ľudstva urobil viac ako ktokoľvek iný. Jeho vízia sveta oslobodeného od jadrových zbraní bola oveľa radikálnejšia a smelšia ako tá, s ktorou vystúpil Barack Obama v Prahe. Dnes zvykneme často moralizovať nad deficitmi demokracie v Rusku, ale západný svet opustil demokratické Rusko vo chvíli, keď opustil Gorbačova a dovolil, aby v naozaj čestných a slobodných voľbách vyhral miláčik Západu Boris Jeľcin. Nebol to totiž Putin, ale Jeľcin, ktorý už nikdy nedopustil opakovanie takýchto demokratických volieb – za výdatnej pomoci amerických vládnych poradcov.



Svet je dnes oveľa horší ako za čias Gorbačova a Parížskej charty pre novú Európu. Medzinárodné právo je v troskách, zbrojenie láme historické rekordy, namiesto spolupráce prevláda konfrontácia, namiesto prehlbovania priateľstva s inými národmi si vyrábame čoraz viac nepriateľov, namiesto zbližovania ľudstva vytvárame bloky, múr už nerozdeľuje len Berlín, ale aj Izrael od Palestíny či USA od Mexika, namiesto železnej opony máme Schengenskú hranicu a na čele štátov už takmer nevidieť štátnikov, vizionárov a lídrov, ale extravagantných šašov, marketingových manekýnov, špekulantov ochotných vyobchodovať čokoľvek.

Tridsiate výročie Parížskej zmluvy pre novú Európu by nás malo motivovať k zamysleniu nad smerovaním západnej civilizácie, nad bezútešnosťou cesty, ktorú sme si vybrali, nad zvrátenosťou logiky dnešných medzinárodných vzťahov a k diskusii o návrate k hodnotám, ktoré môžu zachrániť planétu zviechajúcu sa v kŕčoch stupňujúcej sa agresivity a klimatickej krízy. Vráťme sa k hodnotám Parížskej zmluvy. Namiesto podpory súčasnej konfrontačnej politiky NATO by sme sa mali usilovať, aby sa viera v silu a uctievanie moci nahradila vzdelávaním v oblasti kultúry mieru; aby sa mentalita nepriateľstva nahradila porozumením, toleranciou a solidaritou; aby sa autoritatívne vládnutie nahradilo demokratickou spoluúčasťou všetkých ľudí; aby sa politika utajovania a propagandy nahradila slobodným a všestranným tokom informácií; aby sa tlak na zvyšovanie zbrojenia nahradil odzbrojovaním; aby zneužívanie ľudí nahradil rozvoj ich ľudských práv; aby ekonomiku založenú na bezohľadnom zisku nahradila sociálna spravodlivosť a rešpektovanie potrieb všetkých ľudí podľa princípu rovnosti; aby drancovanie prírody nahradila filozofia udržateľného života.