Emmanuel Macron vyzval Európsku úniu, aby prehodnotila politiku voči Rusku a zlepšila vzťahy. Krok francúzskeho prezidenta si zaslúži priaznivú odozvu, pretože zblíženie je v euroatlantickom spoločenstve v súčasnosti, bohužiaľ, politicky odvážnym krokom.

Francúzsko tiež požiadalo o účasť na nastolení trvalého mieru v Náhornom Karabachu. Paríž schválil spoluprácu Turecka s radikálnymi militantnými skupinami v Sýrii, hoci teraz má námietky. Ankara totiž vyváža rovnakých bojovníkov do Líbye a na Zakaukazsko. Paríž už tradične zobrazuje všetkých protiruských Čečencov ako bojovníkov za slobodu, aj keď teraz požaduje užšiu protiteroristickú spoluprácu s Moskvou.

Rusko sa v posledných rokoch stalo schopnejším vyvážiť západný unilateralizmus, malo by však tiež podporovať multilaterálne alternatívy. Moskva potrebuje nového partnera pre iný prístup k Západu.  Washington sa v poslednom úsilí o globálnu hegemóniu stáva nedôverčivejším, Londýn posilňuje svoju úlohu po brexite ako poskytovateľa bezpečnosti zasiahnutého rétorikou studenej vojny a vízia Berlína pre Európu naznačuje, že bude čoraz nespoľahlivejšia a agresívnejšia, konštatuje Diesen.

Správa rozdelenej Európy

Napätie medzi Ruskom a Francúzskom vyplýva z toho, že sa nepodarilo dosiahnuť urovnanie po studenej vojne, ktoré odstránilo deliace čiary v Európe. Rozpínavosť EÚ a NATO bez ponuky členstva v Rusku nevyhnutne urobila z „európskej integrácie“ pokračovanie politiky bloku s nulovým súčtom.

Macron sa usiluje o francúzske vedenie vo zvrchovanej a posilnenej EÚ, čo neznamená zapojenie Ruska do zdieľanej európskej bezpečnostnej architektúry. Medzitým Rusko tiež opustilo niekdajšie ilúzie o Veľkej Európe a v súčasnosti usiluje o strategické partnerstvo s Čínou s cieľom vytvoriť Veľkú Euráziu. Berúc do úvahy tieto skutočnosti, rusko-francúzske partnerstvo by sa obmedzilo na zmiernenie a zvládnutie deliacich čiar v Európe.

Francúzsko podporovalo politiku nulovej sumy na Ukrajine a následné protiruské sankcie. Paríž však tiež uznal, že úsilie o obkľúčenie a izoláciu Ruska zlyhalo, hovorí nórsky pedagóg a redaktor.



Macron je voči Rusku hlboko kritický, napriek tomu varoval, že „vytlačenie Ruska z Európy je hlboká strategická chyba, pretože Rusko tlačíme buď do izolácie, ktorá zvyšuje napätie, alebo ho tlačíme do spojenia s inými veľmocami, ako je Čína“. Macron sa zjavne pokúša hrať rolu nového Kissingera, ktorý osloví Moskvu. Chce zabrániť Rusku v spojení s Čínou.

Zavedenie vzájomne prijateľného status quo

Expanzívny impulz EÚ a NATO bráni tomu, aby sa etabloval nový status quo, ktorý búra akékoľvek nádeje na stabilitu a spoluprácu s Ruskom. Napriek tomu sa Francúzsko historicky viac obávalo expanzie EÚ, pretože nemecká ekonomika bola hlavným dobrodincom súčasného "drang nach osten" (pojem, ktorý bol prvýkrát použitý v 19. storočí k pomenovaniu nemeckej expanzie do slovanských krajín, pozn. red.). Pokračujúce váhanie Francúzov s ďalšou expanziou na Balkán by malo byť vítané ako pauza v úsilí EÚ o výlučný vplyv.

Spolupráca s EÚ v spoločnom susedstve nie je možná, pretože zahraničná politika Bruselu s nulovým súčtom pozdĺž ruských hraníc spočíva vo veľkej miere v „záchrane“ ruských susedov pred vplyvom Moskvy. Brusel sa tiež zdráhal nadviazať spoluprácu s Euroázijskou hospodárskou úniou a Washington vyjadril zámer zničiť ruský ekonomický klub.



Naproti tomu Francúzsko signalizovalo menej nepriateľskú zahraničnú politiku výzvou na spoluprácu s Euroázijskou hospodárskou úniou, ktorá by mohla nahradiť mentalitu víťaza vzájomne výhodnými medziregionálnymi riešeniami.

Francúzsko sa zasadzuje za militarizáciu EÚ. Možno to bude nežiadúci vývoj, pretože rozdrobený a neistý blok bude pravdepodobne hľadať jednotu v opozícii voči ruskému strašidlu. Armáda EÚ by však znížila nadmernú závislosť od USA a umožnila by tak nezávislejšiu zahraničnú politiku. Vytvorením vojenských kompetencií EÚ by Paríž mal mať tiež väčšiu úlohu v Európe s čoraz väčšou dominanciou Nemecka.

Rozdelená Európa pod americko-čínskym bipolarizmom

Moskva je voči NATO hlboko kritická, pretože robí vzťahy medzi Európskou úniou a Ruskom rukojemníkmi vzťahov medzi USA a Ruskom. Macronove reči o „európskej suverenite“ či „strategickej autonómii“ sú krokom správnym smerom. Macron sa pretvára v moderného Charlesa de Gaullea a snaží sa zbaviť Európu statusu vazalstva.



Militarizované rozdelenie starého kontinentu oslabuje EÚ aj Rusko v čase, keď sa ako hlavné mocnosti ukazujú USA a Čína. Washington vynakladá veľké úsilie, aby sa Európania poslúchali a  Peking sa nebude spoliehať na to, že Rusko bude balansérom USA. Francúzsko a Rusko zdieľajú jeden cieľ - nechcú sa stať politickými objektmi v americko-čínskom súperení.

Macron uznal, že „nepochybne zažívame koniec západnej hegemónie nad svetom“ a vyslovil názor, že Európa sa nemôže stať len politickým objektom. Zároveň označil, že NATO sa nachádza v stave „mozgovovej smrti“ a upozornil na „nestabilitu nášho amerického partnera“.

V multipolárnom svete nemá USA Európe čo ponúknuť, ale veľa vyžaduje, pretože sa zintenzívňuje americko-čínska rivalita. Washington sa preto stáva viac závislým od hospodárskeho nátlaku, aby zabezpečil, že Európa bude na rovnakej vlnovej dĺžke. Washington predtým sankcionoval Francúzsko za obchodovanie s protivníkmi USA a Paríž sa teraz usiluje o väčšiu finančnú a technologickú suverenitu s cieľom obmedziť súdnu extrateritorialitu v USA. Jasná správa z Paríža je, že pod prichádzajúcou Bidenovou správou nedôjde k návratu do normálu.

Obmedzené ciele

Druhý generálny tajomník OSN slávne poznamenal, že OSN „nebola vytvorená na to, aby priviedla ľudstvo do neba, ale na záchranu ľudstva pred peklom“. Rusko-francúzske partnerstvo by podobne nevyriešilo problém európskych deliacich čiar ako základu konfliktov. Politiky presadzované Parížom by však aspoň umožnili zmierniť a zvládnuť dôsledky bezpečnostnej architektúry zdedenej po studenej vojne.

Glenn Diesen , docent na univerzite v juhovýchodnom Nórsku a redaktor v časopise Russia in Global Affairs.