Ľuďom nepomôže ani vláda, ani prezidentka. Ľudia si musia pomôcť sami.

Desaťtisíce ľudí na Slovensku vyšli 17. novembra do ulíc a dali to jasne najavo. Od Košíc, cez Žilinu až po Bratislavu. Stáli pred Úradom vlády, Prezidentským palácom, Národnou radou. Stáli aj pred miestnymi úradmi vo svojich mestách a obciach. Aj pred svojimi domami, napríklad len so svojimi susedmi. Zanadávali si a zakričali. Zapálili sviečku a zaspievali hymnu.

Sú veci, ktoré sú silnejšie ako Covid.

Rodina, závažnejšie choroby, práca, základné ľudské potreby. Tiež sloboda a dôstojnosť. Štátotvornosť. Slováci boli už dosť ponížení, nielen nedobrovoľným testovaním pod hrozbou sankcií v nevyhovujúcich podmienkach so študentmi namiesto doktorov a pochybne nakúpenými testami.

Mnohí ľudia prišli o prácu a perspektívu. Prišli o rodiny a dlhodobo žijú v odlúčení. Starí ľudia izolovaní v domovoch sociálnych služieb a rodiny rozdelené na ženy a mužov. Rozdelení rodičia od detí, príbuzných i priateľov.



Okrem leta je to od jari 23 týždňov, teda takmer pol roka, čo sa nevideli len preto, že žijú a pracujú na oboch stranách štátnej hranice a s každým kontaktom by sa museli testovať či ísť do karantény. Ľudia sú bez peňazí, 800 tisíc z nich žije na hranici chudoby a to už ďalej nechcú znášať.

Veľká médiá mlčia a niektoré z nich dokonca nehorázne klamú.

Médiá bezostyšne tvrdia, že na demonštrácii v Bratislave bolo niekoľko stovák ľudí a mestom pochodovali extrémisti. Pridáva sa ešte aj minister obrany. O bežných ľuďoch sa nehovorí. Skôr iba o tých „obyčejných“ (vládnucich).

Ešteže existujú aj iné informačné kanály a ľudia sami najlepšie vedia, komu majú veriť. Vďakabohu tiež za to, že sa Slováci udržali a na demonštráciách protestovali pokojne. Oproti ich pokojným protestom, vyzerali ešte aj policajti v kuklách na koňoch a so psami, priam až smiešne.

Za pokojný priebeh však patrí vďaka aj im, policajtom, vrátane tých, ktorí trpezlivo odolávali odvážneJ žene na ulici v Trnave, kde býva Igor Matovič a kadiaľ chcela prejsť. Nakoniec ju tam bez vysvetlenia nepustili, a napriek tomu sa pred domom premiéra objavil nápis zo sviečok. Hrobár. Asi ho tam dali susedia.

Najväčšia vďaka však patrí ľuďom, že demonštrovali pokojne a nežne, ako sa o tom zmienila prezidentka Zuzana Čaputová vo svojom prejave k pamiatke 17. novembra, kedy apelovala na rešpekt k pravidlám. Ľudia ho prejavili. Okrem jediného a to práva na demonštráciu, keď vyhodnotili, že situácia je v spoločnosti neúnosná, a pravidlo zákazu zhromažďovania sa, tak museli prekročiť. Podobne ako pri Nežnej revolúcii v roku 1989.



Možno by prezidentka mohla ale častejšie apelovať na dodržiavanie pravidiel u Igora Matoviča, vlády a koaličných poslancov, tí totiž dodržiavajú máločo. Vládu vyzývala iba raz, pred celoplošným testovaním, kedy vzniesla požiadavku na dobrovoľnosť. Od tej doby je Zuzana Čaputová opäť potichu, respektíve v kritickej dobe sa hlási len so všeobecnými frázami.

Ľudia to vnímajú.

U Igora Matoviča prekračovanie pravidiel neprekvapí. Dnes už snáď každý na Slovensku diskutuje o jeho duševnom zdraví. Premiér síce predstiera normálnosť, ale v reále ide o totálny chaos a deštrukciu s gigantickým sebavedomím a grandióznou predstavou o vlastnej hodnote.

Igor Matovič už nedokáže kontrolovať ani svoje správanie a ešte aj zle skrýva skutočnosť, že nemá žiadne realistické dlhodobé ciele a pritom ešte aj odmieta zodpovednosť za vlastné činy.

Matovič je nezodpovedný, chladnokrvný a bezohľadný, a či si niekto myslí, že má strach z ľudí a demonštrácií, potom sa asi pletie. Psychopati majú obmedzenú empatiu, strach nemajú a nepoznajú, pretože tejto emócii nerozumejú na základe neuropsychickej odchýlky. Hororové situácia vo filme ani v živote s nimi nepohnú.

Igor Matovič sa chová obdobne a ani pancierované auto to nevylučuje. Kto vie, kto ho z akých dôvodov Matovičovi vydal alebo či mu to iba neprináša uspokojenie vlastnej dôležitosti. Núdzový stav, zákaz nočného vychádzania či zákaz demonštrácií tiež niesú výrazmi strachu, alebo obáva z niečoho. Sú to len a iba prostriedky na uspokojenie a posilňovanie svojej moci nad druhými ľuďmi. Logika sa tu nájsť nedá a ani ju nikto už nehľadá.



Normálne ľudí strach zvyčajne demobilizuje a paralyzuje a vďaka nemu si dobre rozmyslia, čo urobia. Každý to pozná, keď dostane strach. Člověk sa začne potiť, bolí ho brucho, jazyk sa prilepí na poschodie, skoro ani nemôže prehovoriť.

Väčšina si pamätá ako sa triasli (nie len od zimy), keď museli ísť na celoplošné testovanie a bolo to pre nich traumatizujúce. Hodiny na daždi, v zime, vo zástupe, so strachom, že sa nakazí, s obavami aj z tej tyčinky do nosa.

Psychopat však takéto situácie a uvažovanie nepozná. Je voči druhým ľuďom necitlivý. Pozor, o láske a súdržnosti síce krásne hovorí, ale je to "len" dobrý rétor.

Igora Matoviča ani nenapadlo, že by ľudia mohli trpieť a na záver prvého celoplošného testovania v nedeľu večer napísal status na Facebooku "tri milióny začipovaných".

Takto sa normálny človek nespráva.

Oxfordský profesor Kevin Dutton, kanadský psychológ Robert Hare a ďalší psychológovia hovoria, že psychopat využije každú situáciu, v ktorej môže ľuďom ubližovať bez ohľadu na následky. Prináša mu to totiž uspokojenie a myslí si, že môže stáť nad všetkými spoločenskými a etickými normami.



Deficit v emocionálnej sfére a z toho vyplývajúca neschopnosť pochopiť rôzne udalosti a situácie v ich plnej emocionálne šírke je to, čím sa vyznačuje azda naviac. Toto je nesmierne dôležité vedieť a mal by to vedieť každý člen vlády, každý koaličný poslanec Národnej rady, každý priaznivec Igora Matoviča. Pretože aj oni sa takto priamo alebo nepriamo podieľajú na bezprecedentnom stave v spoločnosti, psychickom a fyzickom týranie ľudí, kriminálnym správaním a ekonomickou destabilizáciou, pričom aj oni sa môžu kedykoľvek ocitnúť v nemilosti.

Psychopatické zlo je bezúčelné a dokazuje to okrem iného aj napádanie akýchkoľvek vážených alebo premiérovi blízkych ľudí na jeho tlačovkách. Tie však skôr pripomínajú exibicionistickú šou, než seriózne informovanie o aktuálním dianí.

Až raz všetko pominie, Igor Matovič sa možno odsťahuje niekam do zahraničia, kde bude mať pokoj. Možno skončí v ústave alebo niekde inde. Všetci ostatní tu na Slovensku ale budú musieť žiť spolu.

Preto je naliehavo potrebné, aby ľudia spolu vychádzali, rešpektovali sa a pomáhali si. Nie iba všetci počúvali čo propagujú mainstreamove médiá. Rovnako tak odporcovia rúšok išli na testovanie a nosia ich. Tolerujú ostatních. Presne tak by sa patrilo všetkým ostatným tolerovať tých, ktorí sa rozhodli proti tomuto stavu protestovať.

Nie je možné mať donekonečna klapky na očiach a hovoriť, "ale on je taký", hlavne, že mi beží poslanecký plat a ktovie aké ďalšie výhody ... Nič však nerastie do neba a všetko má svoj koniec. Aj každý minister alebo poslanec.

Je na každom z nás, čo bude ďalej.