Minulý týždeň premiér Michail Mišustín predložil Putinovi návrh na zriadenie námorného logistického centra v Sudáne, ktoré by zabezpečovalo údržbu ruských vojnových lodí nasadených v tomto regióne. Podľa dokumentu mesto Chartúm poskytne časť svojho územia na výstavbu ruskej základne. V objekte sa bude nachádzať až 300 zamestnancov a štyri plavidlá vrátane lodí s jadrovým pohonom.

Okrem toho bude Rusko môcť využívať sudánske námorné prístavy a letiská na prepravu a vývoz zbraní, streliva a všetkého vybavenia potrebného na prevádzku základne a „udržiavanie vojnových lodí pripravených na misie“. Podľa dohody hostiteľská krajina nebude vyberať žiadne mýto ani poplatky akéhokoľvek druhu.

Otázka však znie, ako veľmi potrebuje Rusko námornú základňu v Sudáne?

Otázka zriaďovania a zlepšovania námorných základní na prevádzkovanie ruskej flotily v zahraničných moriach bola vždy prioritou vojenského a politického vedenia krajiny. Napríklad pred koncom prvej svetovej vojny sa spojenecké mocnosti dohodli, že Ruská ríša ako jeden z víťazov dostane turecké úžiny (teda Bospor a Dardanely) a bude mať nárok na prístavné mesto Bizerte v Tunisku, ktorá by slúžila ako námorná základňa pre ruskú flotilu v Stredozemnom mori.



Na Postupimskej konferencii v roku 1945 sa vodca sovietskeho štátu Jozef Stalin usiloval o poručníctvo nad Líbyou, predtým talianskou kolóniou, ktorá sa zapojila do vojny na strane mocností Osi - Nemecka, Talianska a Japonska. Keby sa to stalo, Moskva by získala dôležité pevnosti na pobreží Stredozemného mora.

Treba však poznamenať, že história sovietskeho námorníctva, pokiaľ ide o vojenské základne a prístavy, má veľa tragických kapitol. Z nejakého dôvodu bola väčšina lokalít stratená a v mnohých prípadoch neexistuje šanca na ich vrátenie.

V priebehu rokov malo sovietske námorníctvo logistické centrá flotily, námorné stanice a námorné základne na Kube (na Cienfuegose, kde mohli sovietske vojnové lode využívať miesto na kotvenie a zásobovať; bolo tu tiež umiestnených niekoľko plávajúcich dielní), v Poľsku (Świnoujście), v Nemecku (Rostock), vo Fínsku (Porkkalanniemi), v Somálsku (Berbera), Vietname (Cam Ranh), Sýrii (Tartus), Jemene (Al Hudaydah), Etiópii (Nokra), Egypet, Líbyi a v niekoľkých ďalších krajinách.

Kľúčové sovietske námorné základne a zariadenia v zahraničí

Porkkalanniemi (Porkkala-Udd), Fínsko (1944 - 1956). V polovici 50. rokov sa sovietske vedenie rozhodlo, že je čas na zrušenie základne. Námorná základňa Porkkala, ktorá mala malý strategický význam, slúžila iba na podráždenie Fínov a ovplyvnenie vzťahov medzi týmito dvoma krajinami.

Vlore, Albánsko (1955-1962). ZSSR mal brigádu 12 ponoriek so sídlom v prístave Vlore. V roku 1961 sa kvôli ideologickým rozdielom začali vzťahy medzi Tiranou a Moskvou rozpadať a základňa bola urýchlene evakuovaná. Štyri sovietske ponorky, ktoré sa v tom čase podrobovali opravám zajali Albánci.

Berbera, Somálsko (1964 - 1977). Sovietske námorníctvo malo základňu na brehu Adenského zálivu. Stavba hlbokomorského prístavu v Berberi bola dokončená do roku 1969 a začiatkom 70. rokov si ZSSR vybral mesto ako miesto na vybudovanie vzletovej a pristávacej dráhy pre svoje námorné letectvo. Pravidelne tam sídlili lietadlá Tupolev Tu-95RC a Iľjušin Il-38. Dráha bola dlhá 4 140 metrov a bola v tom čase najdlhšou v Afrike.



V roku 1977, po vojne Somálska s Etiópiou, stratil ZSSR kontrolu nad svojou základňou v Berberi. Sovietske námorníctvo bolo zmrzačené v strategicky dôležitej oblasti Svetového oceánu, nútené opustiť prístav, dôležitý komunikačný uzol, sledovaciu stanicu, sklad taktických rakiet, veľký sklad paliva a obytné priestory pre jeden a pol tisíc ľudí.

USA okamžite obsadili už voľný prístav Berbera. Dráha sa dostala pod kontrolu americkej armády a až do rozpadu Somálska v roku 1991 bola uvedená ako jedna z rezervných pristávacích dráh pre americké raketoplánové misie.

Victoria, Seychely (1984 - 1990). V roku 1984 bola s vedením ostrovného štátu dosiahnutá dohoda o sovietskych lodiach, ktoré sa dotýkajú prístavu Victoria a o pristátí sovietskych vojenských lietadiel na letisku hlavného mesta. Sovietske vojnové lode pravidelne využívali prístavy Aden a Victoria na Seychelách, ale ZSSR tam nemal logistické centrá ani námorné základne.



Cam Ranh, Vietnam (1979 - 2002). Námorná základňa Cam Ranh bola považovaná za jedno z najlepších miest v Tichom oceáne pre základne vojnových lodí a ďalších plavidiel. Na základni Cam Ranh bolo v danom čase umiestnených 20 až 25 lodí a plavidiel sovietskeho námorníctva a asi 40 prieskumných lietadiel, bojových lietadiel, raketových člnov a protiponorkových lietadiel.

Sovietska prítomnosť tam predstavovala jasnú hrozbu pre akúkoľvek flotilu v regióne, od Hongkongu po Malajziu. V roku 2001, niekoľko rokov pred plánovaným termínom, začala Ruská federácia sťahovať svoj vojenský personál z Vietnamu. Poslední ruskí príslušníci opustili základňu Cam Ranh v máji 2002.

Okrem toho vojnové lode sovietskeho námorníctva pravidelne kotvili v Luande (Angola), Konakre (Guinea), Bizerte a Sfax (Tunisko). Ďalšie logistické centrum flotily operovalo na ostrove Dahlak (Etiópia). Boli tam postavené pobrežné zariadenia s plávajúcimi dielňami a plávajúcimi dokmi umiestnenými v oblasti prístavu.



Pokiaľ ide o kotviská v blízkosti jemenského ostrova Sokotra, bolo by prehnané klasifikovať ich ako logistické centrá flotily, nehovoriac o námorných staniciach alebo námorných základniach. Nielen, že na Sokotre nebol žiadny prístav, ale ani kotvisko. Neboli tam žiadne skladovacie ani iné pobrežné zariadenia, sovietske letiská ani komunikačné centrá - vôbec nič.

Absencia plnohodnotného systému námorných základní v zóne zodpovednosti 5. operačnej letky sovietskeho námorníctva (Stredozemné more) mala za následok, že vojenské lode a ponorky museli tráviť podstatne viac času mimo prístav. Zdĺhavé plavby po Stredozemnom mori a späť si vyžadovali veľa zdrojov a čo je dôležitejšie, vybrali si daň na systémoch lodí.

V niektorých prípadoch bol problém taký akútny, že vtedajšie vedenie námorníctva malo plány na vytvorenie umelých ostrovov, ktoré by mohli slúžiť ako centrá logistickej podpory. Riešením problému bol poverený vojenský vedecký výbor sovietskeho námorníctva.



Väčšina sovietskych námorníkov sa však pri kompenzácii nepriaznivých podmienok spoliehala na akékoľvek prostriedky a taktiku, s ktorými by mohli prísť. Napríklad vyvinuli spôsoby organizácie „plávajúcich“ provizórnych základní v oceáne. Plávajúce základne a podporné plavidlá sa používali v oblastiach, kde bolo more všeobecne pokojné a blízko morských ľadových okrajov.

Ďalšou metódou bolo použitie hlbokomorských driftových kotiev alebo ťažkých kotviacich zariadení (sudy s viacerými kotvami s hmotnosťou nad 75 ton) vo vodách hlbokých do 300 metrov a s rýchlosťou vetra najviac šesť alebo sedem na Beaufortovej stupnici. Ďalším potenciálnym riešením bola inštalácia plávajúcich oceánskych plošín v hĺbkach až 100 metrov.

Sudánska základňa je iba prvým krokom

Rusko skôr či neskôr bude čeliť výzve, aby sa obnovilo ako námorná veľmoc. Získa späť ekonomickú silu, vojenskú silu a medzinárodné postavenie a rešpekt. Ruské námorníctvo preto potrebuje na celom svete dobre vyvinutý systém námorných základní.



Sudánska základňa sa nachádza na križovatke medzinárodných obchodných trás - týmto dopravným uzlom prechádzajú kľúčové dopravné tepny z Európy, cez Suezský prieplav, do Červeného mora a Indického oceánu a ďalej do Ázie a Austrálie - základňa v Džibutsku poskytne Rusku obrovské zlepšenie prístup do Indického oceánu.

Bude to znamenať lepšiu bezpečnosť strategických námorných trás v mnohých častiach svetového oceánu a rozšírenie vojensko-politickej a vojensko-technickej spolupráce s krajinami tohto regiónu. Poskytne opravy, doplnenie zásob a odpočinok pre členov posádky. Nové logistické centrum v Sudáne je iba prvým krokom, má však mimoriadny význam.

Michail Chodarenok je vojenský komentátor pre RT.com. Je to plukovník vo výslužbe. Pôsobil ako dôstojník na hlavnom operačnom riaditeľstve Generálneho štábu ruských ozbrojených síl